Viktor Suchý sa narodil v Bratislave, magisterské štúdium slovenčiny absolvoval v Prešove. V diplomovej práci Objavovanie pomalosti skúmal prístup rozličných autoriek a autorov k objavom, zmyslom, času a rytmu. Pôsobil na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave a na Gymnáziu Metodova. Bol redaktorom OSi, Slova a Kultúrneho života, editorom, jazykovým redaktorom a korektorom niekoľkých desiatok publikácií slovenských (napr. Oskár Čepan, Svetlana Žuchová, Peter Krištúfek, Pavol Rankov) aj svetových (napr. Milan Kundera, W. G. Sebald, Helle Helle) autorov a autoriek. Pracoval ako kníhkupec v Ex Librise a Artfore, moderoval literárne podujatia. V kultúrnom a kreatívnom centre Nová Cvernovka založil alternatívnu knižnicu Kabinet pomalosti. Publikuje odborné i popularizačné články, recenzie, básne i fotografie. Vo vydavateľstve Modrý Peter mu v roku 2017 vyšla zbierka trojverší Básne o počasí a v lete 2025 v Horskej lucerne cyklus haiku nazvaný bez veľkých písmen. Na Filozofickej fakulte UK obhájil dizertačnú prácu o zátiší v modernej slovenskej a českej poézii, učil na medzinárodnej strednej škole Leaf Academy a v centre Studia Academica Slovaca UK. Momentálne pôsobí ako lektor slovenčiny na Fakulte európskych jazykov a kultúr Pekinskej univerzity zahraničných štúdií.

V eseji pre Kabinet s názvom Zlatožlté listy ginka si začiatkom roka napísal, že v Číne sa cítiš ako malý chlapec, ktorý takmer ničomu, čo sa okolo neho deje, nerozumie. Zmenil sa odvtedy ten pocit?

 Keďže ide o pocit spred štrnástich mesiacov, už keď text vyšiel, uvedomoval som si, že sa toto magické obdobie druhého detstva pomaly, ale isto končí a prichádza ďalšie. Predsa len už Peking celkom dobre poznám, mám svoje obľúbené kníhkupectvo, čajovňu, kaviareň, galériu, chrám i park, navštívil som kino, divadlo, nemocnicu, cintorín, chodím si zacvičiť taiči i zahrať ping-pong, zdravím sa s ľuďmi na ulici… Viem, ako sa čo používa, a začal som sa učiť po mandarínsky. Čiže stručná odpoveď znie: áno, fakticky i pocitovo som sa udomácnil a v istom zmysle – už zasa – dospel i dozrel.

Vždy som ťa vnímala ako svetobežníka, ktorý cestuje za rôznymi kultúrnymi podujatiami. Všímam si, že aj keď si v Číne, naďalej cestuješ. Niekomu by možno stačilo ostať tam, no ty potrebuješ kontakt s Európou – prečo?

 Hlavným dôvodom je srdcová záležitosť – môj najobľúbenejší človek na celom svete, moja múza Evka je stále v rodnej Bratislave. A keďže čoskoro by už konečne mala priletieť za mnou, zostaneme spolu nejaký čas vo východnej Ázii. Zároveň priznávam, že sa mi po Európe trochu cnie a rád sa do nej vraciam. Vidím ju už teraz inými očami a potrebujem si to priebežne overovať. Zaujalo ma zistenie, že – keď nerátam rodinu a priateľov – mi nechýba špecificky Bratislava, Slovensko či stredná Európa, ale európska kultúra ako taká. Preto sme sa v lete vybrali do Londýna a pred mesiacom do Istanbulu. Tamojší koktail orientu a okcidentu je mimoriadne chutný a opojný.

V tvojej zbierke bez veľkých písmen sa uvádza, že si ju dokončil v Číne. Vnímaš posun v myslení, písaní? Má tento údaj opodstatnenie?

Minimalistický prístup si vyžaduje úsporné a pomalé pohyby slovami, vyhýbam sa šermovaniu. A prišiel som na to, že píšem síce prerušovane vždy a všade, no dokončiť uzavretý celok – napríklad zbierku básní – doma nedokážem. Potrebujem impulzy, ktoré poskytuje len cesta a pobyt v neznámom, spoznávanom prostredí. Prvú zbierku – Básne o počasí – som vymyslel, dopísal a zostavil v Bristole a mám za to, že v nej cítiť britské inšpirácie – životné i čitateľské. V domácej epidemickej izolácii pred piatimi rokmi si ma našiel žáner haiku a tajne som sníval, že druhú zbierku dokončím v Japonsku. No keďže správna cesta je zvyčajne tá, po ktorej sa vôbec neusilujeme kráčať, život to napokon zariadil tak, že učím Číňanov po slovensky na univerzite v Pekingu, preto nesie výsledok väčšmi čínsku pečať. A som za to veľmi vďačný z mnohých dôvodov, ku ktorým sa možno ešte dostaneme, v tejto chvíli by som to zúžil na poéziu. Bez čínskej lyriky dynastie Tchang i nasledujúcich, bez autorov ako Li Po, Tu Fu, Wang Wej a mnohých ich nasledovníkov by nebolo japonských žánrov tanka, renga a haiku, alebo by vyzerali celkom inak.

Na Slovensku vyšla v roku 2023 monografia o slovenskom haiku O muškátoch, vrabcoch a jarabinách a v roku 2024 antológia slovenského haiku Tiché ihriská po stopách zapĺňané tušom rýchlej hry. V oboch spomínaných knihách sa ocitli tvoje básne haiku, v prvom prípade ako predmet analýzy, v druhom prípade v susedstve ostatných básnikov haiku. Autorka monografie Eva Urbanová na tvojom haiku oceňuje hypertextuálnosť, experiment, ale aj citlivé pozorovanie, intelektuálnu šifru premenenú na obraz každodennosti, či to, ako sa snažíš zachytiť krehkosť, subtílnosť a prchavosť poetiky haiku. Čo oceňuješ ty na poetike slovenských haiku? Máš svojho obľúbeného básnika?

Nie som purista, mám rád pestrosť, preto sa mi okrem japonského haiku – staršieho, od Kobajašiho Issu, i novšieho, od Nanaa Sakakiho – ráta aj americké, napríklad v podaní Ezru Pounda a Jacka Kerouaca, nemecké – málokto vie, že priekopníkom bol Rilke –, francúzske (Paul Claudel), mexické (Octavio Paz) či bulharské (Dimitar Stefanov). Z českých som si obľúbil prístup Romana Szpuka, Katky Soustružníkovej i Jiřího Hájíčka. V slovenčine začalo haiku prekvitať až v posledných rokoch (možno sme práve uprostred zlatej éry;-) a veľmi ma teší, že sa môžem osviežiť a oddýchnuť si v tieni Majsteriek Daniely Bojnanskej, Jarky Antalovej a Majstrov Petra Kovalika, Matúša Nižňanského. Čo ma zaujíma na tvorbe všetkých spomínaných je práve spôsob a miera odchýlky od japonských vzorov. Dobre to vidieť na haiku Jána Štrassera. Som vďačný Eve Urbanovej a Dalfarovi za ich teoretickú, osvetovú a editorskú starostlivosť. Rád by som sa ešte zoznámil s čínskou haiku scénou, na tú som veľmi zvedavý.

Eva Urbanová konštatovala, že sa „nám zhaikovatieva čoraz viac“. Vychádza ďalšia zbierka – Haiku nadnes od Andrey Kočalkovej. Prečo podľa teba žáner haiku priťahuje slovenských autorov a čitateľov? Odkedy si získal tvoju pozornosť a kedy sa z čitateľa stal autor?

Haiku som objavil ako vysokoškolský študent vďaka českým prekladom, ktoré vychádzali vo vydavateľstve DharmaGaia v druhej polovici 90. rokov minulého storočia. Pár much a já asi stálo na úplnom začiatku. Fascinoval ma silný účinok v kontraste s minimom prostriedkov. Písať som ich začal o dve dekády neskôr spontánne a akoby mimochodom vtedy, keď som na radu Juraja Briškára zoškrtával päťveršia na štvorveršia tak vehementne, až mi z nich ostali trojnožky a niektoré z nich identifikovala Eva Urbanová ako haiku. Medzičasom som sa však už dal na vedomé a zámerné „haičenie“. Čo láka slovenské čitateľstvo a pisateľstvo neviem, tipujem, že na popredných priečkach sú orientálna exotika a zároveň domácka jednoduchosť; živá medzinárodná scéna; záblesk okamihu, ktorý však vydrží relatívne veľmi dlho… Pre mňa osobne je veľmi dôležitý aj ten prázdny priestor okolo sedemnástich slabík – stránka väčšmi biela ako čierna – v duchu japonskej estetickej tradície ma, ktorá hovorí, že prestávka, medzera či prázdnota sú rovnako dôležité ako to, čo ich vypĺňa. V pôvodne čínskom znaku間 sa spája znak pre dvere 門 so znakom pre Slnko 日 (pôvodne tam bol Mesiac 月). Myslím si, že to je základ pre niekoľko pekných a výstižných etymologických metafor.

Prečo píšeš poéziu?

Považujem sa v prvom rade za čitateľa a milovníka, teda amatéra. Profesionálne sa venujem analýze a učeniu. No a písanie sa občas prihodí ako vedľajší produkt. Publikovanie sa azda dá považovať za trúfalosť, za zlyhanie v bartlebyovskej pisárskej misii, ako o nej píše Enrique Vila-Matas. No reakcie čitateľstva a možnosť prednášať básne verejne nahlas sú sirény, pred ktorými si neviem dostatočne zapchať uši. Alebo možno len nechcem. Pre mňa je poézia očistnou kúrou jazyka a do kúpeľov chodím často a rád. Nielen do Piešťan a Badenu.

Vplýva lektorát v Číne, prostredie, atmosféra, obrazy a dojmy na tvorivý proces? Máš iné predstavy o tom, čo a ako by si chcel písať? Je tam vnútorná potreba písania?

Mám čas, pokoj, chuť i potrebu písať. Rád pátram po významoch vecí a preskúmavam neznáme miesta. Robím si zápisky slovom i obrazom, keďže rád fotografujem a občas i čo-to nakreslím. Nevdojak ma to priviedlo k ďalším dvom japonským žánrom spojeným s haiku. Haiga je spojenie obrazu s básňou. Niekoľko som ich uverejnil na instagrame a facebooku, v knihe sú už bez obrazového sprievodu. Napríklad som odfotil vŕby pozdĺž vodného kanála a až neskôr som si všimol, že sú orezané a pôsobia skôr veselo ako smutne. Vzniklo haiku: „ostrihaná i / učesaná vrbina / smeje sa z brehov“. Ex post som sa oboznámil s čínskou estetickou tradíciou ai jing xie le (哀景写乐), podľa ktorej veselá a radostná scéna môže vyjadrovať aj smútok a – zriedkavejšie – smutná scéna v skutočnosti vyjadrovať radosť.

Druhým žánrom, s ktorým koketujem, je haibun – lyrický cestopis tvorený prózou pretkávanou haiku. Zakladateľom žánru je slávny haidžin Macuo Bašó, ktorý podnikol niekoľko putovaní a takto ich zaznamenal. Najznámejší jeho haibun vyšiel posmrtne v roku 1702 a volá sa Oku no hosomiči – Úzka cesta do vnútrozemia. Na západe sa so žánrom haibunu veľmi dobre vyrovnal napríklad James Merrill. Ja som zatiaľ publikoval len prozaicko-faktografické stručné verzie literárnych denníkov/cestopisov z potuliek po Pekingu, Šanghaji, Tiencine a Ning-po.

Čiže môže byť podľa teba fotografia formou poézie? Neprekáža ti, že sa do knihy obrazy nedostali?

Vo východnej Ázii vnímajú poéziu širšie – v mnohorakom prestupovaní a prelínaní zahŕňa aj záhrady, kamene, paravány, odevy, obrazy…, prípadne je v nich zahrnutá – a ja sa s týmto pohľadom úplne stotožňujem. Na druhej strane, vopred som vedel, ako vyzerajú zbierky v edícii Poézia vydavateľstva Horská lucerna. S editorkou Ivanou Komanickou sme sa dohodli, že môžem prehovoriť do výberu umelca, ktorý privíta čitateľky a čitateľov na obálke. Teším sa, že je to Martin Hreha, ktorého síce nepoznám osobne, ale s jeho dielami súzniem. Napokon som rád, že je to bez obrázkov a všetko sústredenie smeruje k textu a prázdnote okolo neho. Niekoľko fotografií ponúkam ako sprievod k tomuto nášmu rozprávaniu.

Čítali študenti tvoju zbierku? Viem, že si ju predstavil v auguste v Bratislave, uviedol si ju aj v Pekingu?

V sezóne čítačiek a prezentácií som na Slovensku nebol, leto je časom dovoleniek, a tak som sa napokon dohodol s kamarátom Miškom, že zbierku budem prezentovať komornejšie a osobnejšie ako zvyčajne v jeho kaviarni Bajhart na Karadžičovej, ulici známej aj z Válkovej básne. Prišiel taký apoštolský počet ľudí a bolo to akurát, s každým som sa pokojne a dlho porozprával. Kto ma chce počuť básne čítať, môže siahnuť do archívu – vďaka Mirke Ábelovej sú zaznamenané v Nedeľnej chvíľke poézie FM (https://www.stvr.sk/radio/archiv/11478/2626301) zo začiatku septembra.   V Pekingu som zbierku prezentoval rovnakému počtu čitateľov – kolegyniam, kolegom, študentkám a študentom. Povedal som si, že možno budú mať radi odo mňa voľačo na pamiatku, a tak som každému daroval knižku aj s venovaním. Až neskôr mi došlo, že týmto činom sa moja zbierka haiku zrejme stala najčítanejšou slovenskou knihou roka v Číne.

Väčšinou slovenský autor píše pre určité publikum a až pri preklade uvažuje nad tým, do akej miery je univerzálny a dokáže zaujať aj inú kultúru. Keď si daroval svoju zbierku kolegom, kládol si si takéto otázky, či budú tvoje texty zrozumiteľné a prijaté?

Prvú skúsenosť s prekladom som mal, keď ma pozvali na medzinárodný festival poézie Ars Poetica a do zborníka bolo treba pripraviť aj anglické verzie básní. Preložil som si ich sám a s opravami mi veľmi pomohla Júlia Sherwood. Napokon som ich aj prednášal dvojjazyčne. Niektoré sú založené na slovnej hre či špeciálnom slovenskom výraze, v takých prípadoch som v angličtine vytvoril nové texty ako variácie na pôvodné, a niektoré básne som aj vynechal. Ponúkol som ich na časopisecké vydanie aj v Británii, ale nemali vtedy záujem. Tieto nové chcem tiež preložiť, ale len pre konkrétne kolegyne a kolegov, ktorí nečítajú po slovensky a prejavili zvedavosť. Iná situácia je v prípade môjho čínskeho publika – bolo, je a bude zaujímavé sledovať, ako reaguje. Zatiaľ zachytáva najmä humornú stránku – a to ma teší. V súvislosti s prekladmi poézie sa zvyknú spomínať najmä straty, menej sa hovorí o nálezoch a obojstrannom obohatení. Ako čitateľ a sporadický prekladateľ sa sústredím práve na tieto zisky a teším sa z nich.

Zoznamuješ svojich študentov so slovenskou poéziou? Akou? Ako na ňu reagujú?

Ešte v Bratislave, kde boli na ročnom študijnom pobyte, som ich oboznámil s Kráľom, Kraskom, Novomeským, Strážayom, Briškárom, Ružičkovou a Sokolovou. V Pekingu som k nim pridal Gavloviča, Hollého, Sládkoviča, Smreka, Haľamovú a Bendzáka. Prekvapil ma študent Róbert, ktorý si sám našiel a obľúbil Hviezdoslava. Ľudovít píše básne a napísal aj esej, v ktorej porovnal tvorbu Ivana Kraska s čínskym symbolistom Sü Č´-mom. František si zo Slovenska doniesol zopár kníh, medzi nimi aj Básne o počasí. A keď som všetkým zadal úlohu napísať krátku báseň, s výsledkami som bol veľmi spokojný. Isto to súvisí aj s dôležitým miestom poézie vo verejnom priestore, vzdelávaní i v privátnom živote Číňanov. S takým prirodzeným záujmom a znalosťami som sa predtým stretol len na Britských ostrovoch a Islande, kde je tiež poézia doslova všadeprítomná. Asi preto sa tam cítim ako doma.

Ako vyzerá tvoj prechodný domov v Pekingu a tvoj bežný deň?

Univerzita mi poskytla dvojizbový apartmán v ubytovni pre cudzincov v areáli západného kampusu, kde mám všetko potrebné po ruke. Učím vo východnom kampuse, vzdialenom asi 10 minút pešo. Niekoľko jedální ponúka tri jedlá denne – kvalitné, chutné, lacné, takže variť si nepotrebujem. Voľné dni trávim na výpravách za poznaním, na literárnych prechádzkach, čítam najmä pri dlhých cestách metrom, píšem a pripravujem sa doma za stolom, kanceláriu využívam skôr na stretnutia s kolegyňami z katedry. Veľa času trávim v parkoch, záhradách, aj do hory to mám len hodinu mestskou dopravou.

Do istej miery možno predstavuje Peking takú alternatívnu budúcnosť, kde sa kapitalizmus prelieva s komunizmom a zrejme ti to poskytuje aj mnoho podnetov na premýšľanie o našej vlastnej kultúre a jej smerovaní. Aké postoje ponúka civilizácia, ktorej si nateraz súčasťou a ktoré z nich súznejú s tvojou životnou filozofiou?

Hoci mňa na Číne lákajú a fascinujú predovšetkým veci staré, ba prastaré – čaj, tao, zen, poézia, znakový systém, papier, tlač, kaligrafia, medicína… – nebojím sa označiť Peking za hlavné mesto blízkej budúcnosti alebo 21. storočia. Nie som nadšencom technických výdobytkov, ale v rýchlovlaku, metre či elektrickom automobile sa tu cestuje veľmi rýchlo a pohodlne. Nie je to demokratická spoločnosť, kontrola a dohľad sú všadeprítomné, zároveň však vládne na uliciach dobrá atmosféra, ľudia sa usmievajú, sú ochotní pomôcť a poradiť, žije sa v parkoch, ktoré sú na každom kroku. Malí i veľkí sa hrajú, tancujú, spievajú, cvičia. Nevnímam tu takú tú našu stredoeurópsku nervozitu, stres a agresivitu, hoci Číňania pracujú šesť dní v týždni aj po dvanásť hodín, potom ich vidím driemať v knižniciach a kníhkupectvách. Prekvapilo ma, že sa tu ani neschôdzuje, všetko sa rieši efektívne prostredníctvom aplikácií. Na druhej strane treba pozbierať mnoho okrúhlych pečiatok, keď chcete čosi vybaviť. Môjmu náhľadu na svet najväčšmi konvenuje previazanosť a neoddeliteľnosť filozofie, viery, kaligrafie, maľby, poézie… – tvoria jeden spojitý celok rovnako ako spoločenstvo ľudí, ktoré si tu cenia väčšmi ako individualitu jednotlivca. To nám, západniarom nejde pod nos a do hlavy. Ale byť otvorený a učiť sa nové veci ma stále baví zo všetkého najväčšmi. Pomaly prichádzam do veku Dona Quijota, a tak mi je jasné, že keby som sa pri toľkom čítaní tak trochu šťastlivo nezbláznil, sedel by som dodnes na zadku doma v bratislavskom byte. Ako napísal Macuo Bašó: „日々旅にして / 旅を栖とす.“

(Hibi tabi ni šite / tabi wo sumika to su. = Každý deň je cesta / cesta je domov.)

(S Viktorom Suchým sa zhovárala Laura Kladeková)