Ľubomír Jaško: Svätosť lásky zbavená

Francúzskej spisovateľke sa návrat k Augustínovi vydaril. V príbehu jeho pozemskej a zmyselnej lásky, ktorá ustúpila zamilovanosti údajne vznešenejšej, odkryla deštruktívnu silu ideálov aj náboženských konfliktov.

 Vo vlnách spomienok a snov 

Po Kierkegaardovi a poetke Sylvii Plathovej sa Claude Pujade-Renaud odvážila zájsť hlbšie do záhybov dejín. Táto odvaha sa vyplatila, pretože čitateľovi priniesla hĺbavo poetický príbeh, poučný i podnetný, jemný a súčasne drzo provokujúci.

Augustín – veľký cirkevný otec, teológ, filozof a mystik – je oddávna považovaný za patróna konvertitov, ktorí chcú zanechať hriech aj fádne slasti svetského života a oddať sa Božej službe.

Príbehy obrátenia však majú aj svoje obete a vedľajšie následky. Kým svedkovia radikálneho zlomu sú dojatí schopnosťou zmeniť život, iní plačú v dôsledku zrady, osamelosti a rozčarovania. Popri morálne vznešenom víťazovi sa krčia porazení, opustení a odvrhnutí.

Elissa, Augustínova láska z mladých čias, v priebehu rozprávania zostarne. V závere je starenou na sklonku svojho putovania. Ešte stále dokáže modelovať a potom roznášať olejové lampy zákazníkom po meste.

Spolu s mladou utečenkyňou z rímskeho rodu sa stará o Silvana. Je ochrnutý, ale myseľ má v poriadku. Celé dni venuje pergamenom s prejavmi rétorov či advokátov. Časom ho okúzlia texty Augustína, slávneho a rešpektovaného biskupa z Hipo Regius.

Uznávaný biskup vo Vyznaniach, kázňach a iných spisoch odkrýva cestu duchovného osvietenia a mravného obrátenia. Horlivo stráži pravú vieru pred vtedajšími sektármi a po kúskoch formuluje vlastnú teológiu aj ideálnu koncepciu svetského štátu.

V Elisse sa prebúdzajú a vo vlnách vracajú spomienky. Vedie vnútorný dialóg s láskou svojej mladosti. V jej mysli ožívajú obrazy z čias, keď ju mladý Augustín vášnivo a bez výhrad ľúbil.

Háda sa s ním na diaľku a kričí o svojom sklamaní a smútku. Bez toho, aby sa mohla niekomu vo svojej blízkosti k tomu všetkému priznať. Trpí sama, v utajení a bez akejkoľvek podpory. „Ten sen sa vracal, neodbytný ako morský príboj, pokúšame sa milovať v mori, nedarí sa nám to, vzdorovité vlny nás postrkujú, oddeľujú.“ (s. 88)

Zmáha ju nostalgia aj hnev spojený s opovrhnutím. „Zradca, ničomník, páliš to, čo si zbožňoval! Ničomník! Hrom do teba, hrom ti do duše. Veľmi dlho som bola týmto ovocím, ktoré pri tebe dozrievalo, roztváralo sa, púšťalo šťavu.“ (s. 42)

Heréza a žiarlivosť

Obaja ako mladí patrili k manichejcom, Elissa heretičkou zostala. Hlásili sa k synkretickej sekte perzského proroka vyznávajúcej dualistický súboj duchovného dobra a materiálneho zla.

„A ja som ťa nasledovala. Ako väčšina tvojich priateľov –  tá tvoja sila presvedčenia, ten oheň! Mala som rada to nabádanie k pozorovaniu žiarivých kvetov – očarúvali ma kvety granátovníka – ku konzumácii čo najväčšieho množstva ovocia a zeleniny, prekypujúcich farbami: hrozna a melónov, uhoriek a tekvíc. A k tomu plod ebenovníka hurmi-kaki, takej krásnej oranžovej farby! Odporúčalo sa zdržiavať sa mäsitých jedál, najmä z červeného mäsa. A vína. A sexu – nie, s tebou to nebolo možné dodržať…“ (s. 21)

Na scéne minulosti sa objavujú ešte dve dôležité postavy. Elissa porodila Augustínovi syna Adeodata. Mladý talentovaný rétor vždy zjemnel, keď vzal malého synčeka na ruky. „Áno, spomínam si na úzkosť v prítomnosti toho krehkého a úporného dojčaťa.“ (s. 48)

Jeho antipólom je Augustínova matka Monika – v kresťanskej tradícii svätá, pretože si vymodlila synovo obrátenie. Monika („výkonná, schopná a energická žena“) pozerala na partnerku svojho syna s otázkou v očiach, s nedôverou zmiešanou s pohŕdaním a zriedka s láskavým súcitom. Ako organizátorka ich životov bola presvedčená, že len plní vôľu Najvyššieho…

Rozbieha sa súboj dvoch žien. Jedna je presvedčená, že zachraňuje synovu dušu. Druhá ľúbi aj jeho telo a synčeka ako plod ich splynutia.

Malá láska proti veľkej?

Zrelý Augustín, ten po obrátení a v biskupskom rúchu, je rešpektovaný. Ovláda davy, buráca proti hriechu, je v službe ideálov, projektov a rodiacich sa náboženských koncepcií. Spolutvorí nový svet, kým ostatní zaostávajú za ním zdanlivo banálnymi životmi.

Elissa obdivuje jeho urputnosť a súčasne sa pýta: „A ty si teraz vyvolený svojím Bohom, presiaknutý tou tajomnou milosťou?“ (s. 70)

Okrem intímneho obrazu zradenej ženy, ktorý je alternatívou k chválospevu na jedného z najväčších svätcov kresťanského staroveku, je veľkým bonusom tohto rozprávania obraz vtedajšieho latinského sveta.

Starobylé severoafrické mestá na pobreží fascinujú svojou atmosférou a prekvapujúco vysokou úrovňou vzdelávania aj verejného života. Iné farby ponúka obraz vtedajšieho Milána, kde sa Augustín ešte s Elissou necháva okúzliť miestnym biskupom Ambrózom.

V závere sa istoty vtedajšieho sveta zachvejú. Na hraniciach čakajú armády Barbarov a Vandalov. Násilníci majú spočiatku len obmedzené ambície, postupne sa však učia moreplavectvu a bezpečnostné garancie sa rozpadajú na prach. Prichádzajú vlny znásilňovania, lúpenia a vraždenia.

Ďalšou hladinou je obraz silnejúcich náboženských konfliktov a dogmatických sporov. Kým jedni fyzicky ničia, iní stavajú odolné hradby z myšlienok a svätých právd. Náboženstvo dostáva telo organizácie, monumentálnych stavieb, pravidiel a ich strážcov.

Toto rozprávanie je štylisticky nesmierne vycibreným, krehkým príbehom ženy, ktorá mala rada dieťa vo svojom milovanom mužovi. Dieťa v ňom sa poddalo duchovnému revolucionárovi.

Podobné drámy sa opakujú. Sú dôsledkom večnej dilemy medzi ambíciami a vernosťou vlastnému emocionálnemu mikrosvetu. Tu poučenia a ideálne konce neexistujú.

Claude Pujade-Renaud: V tieni svetla
Preložil Igor Navrátil
f.a.c.e, 2025