Ján Púček (1987) je spisovateľ, publicista, redaktor a prekladateľ. Vyštudoval filmovú dramaturgiu a scenáristiku na VŠMU. Knižne debutoval v roku 2012 zbierkou poviedok Kameň v kameni, ktorá získala viacero ocenení. Medzi jeho ďalšie prozaické tituly patria Okná do polí (2013), Uchom ihly (2015), Med pamäti (2018), Karpaty! (2022) a najnovšie Plánky (2025). Je spoluautorom knihy Slovutný pán prezident (2020) americkej historičky Madeline Vadkerty a spolu s Janou H. Hoffstädter vydal knihu pre deti a mládež Veronika z paneláku ide dobyť svet (2022). Pracuje vo vydavateľstve Absynt, príležitostne sa venuje rozhlasovej dokumentaristike a publicistike.
Vaše prózy spája téma pamäte. Naprieč Vašimi knihami čítam snahu zachytiť to, čo sa ľahko stráca v čase. Niečo o tom vypovedá aj Váš výrok: „Trpím utkvelou predstavou, že na všetko zabudnem, že na všetko sa zabudne.“ Podľa čoho sa rozhodujete, o čom napíšete? Čo pre Vás ako spisovateľa stojí za zaznamenanie?
Písať o niečom pre mňa znamená najmä vytvoriť si vzťah s – nazvime to – témou. Pred tým, než čosi napíšem, musím „to“ nejakým spôsobom žiť, musím s „tým“ žiť. Veľmi intenzívne. Nie je to teda tak, že by som hľadal témy hodné napísania, je to naopak. Keď niečo dôkladne spoznám, prežijem, premyslím, keď sa mi to zaryje pod kožu a pod nechty, akoby som už nemal na výber a musím to napísať. Treba však povedať, že moje uvažovanie o pamäti sa postupne mení. Čo je asi prirodzené, lebo sa mení aj svet. A aj ja. Kedysi som si myslel, že najhoršie je na niečo zabudnúť. Vnímal som to ako definitívnu stratu. Dnes vidím a uvedomujem si, že oveľa horšie a zlovestnejšie je zámerné manipulovanie s pamäťou a pokusy premaľovávať históriu. Keď som pri oslavách 80. výročia konca druhej svetovej vojny počul premiéra rámcovať druhú svetovú vojnu rokmi 1941 a 1945, stŕpla mi chrbtica. Niekedy ma skutočne šokuje, s akou ľahkosťou opomíname, že Sovietsky zväz bol v roku 1939 rovnakým agresorom ako nacistické Nemecko. A to je len pars pro toto. Podobných manipulácií máme denno-denne na stole niekoľko – z bližších či z dávnejších dejín. Čo teda stojí za zaznamenanie? Pravda.
V knihe Med pamäti píšete: „Človek sa nezačína aktom narodenia ani počatia, ale dávno predtým, spleťou náhod, lások, zrád, podlostí, úsmevov a zase náhod, meškajúcim vlakom, inzerátom na voľné pracovné miesto, hocičím, čo so životom súvisí a podmieňuje ho.“ Aké dôležité sú pre Vás korene? Jednak tie genealogické, ale aj tie topografické?
Vnímam svojich predkov v istom zmysle ako záchrannú sieť. Ich prežité životy, chyby i malé hrdinstvá pre mňa predstavujú skúsenosti, na ktoré môžem nadviazať. Nežijeme tak dlho ako stromy. Dub tristo rokov rastie, tristo rokov je dospelý a tristo rokov zomiera. To je obdobie, počas ktorého nadobudne nejaké skúsenosti s týmto svetom a dokáže reagovať aj na zmeny. Keď príde horúce a suché leto, včaššie zhodí časť lístia – skrátka vie, čo má robiť, prispôsobí sa. Ľudský život je prikrátky na to, aby sme sa mohli spoliehať len na vlastné skúsenosti. Iste, sú dôležité, ale máme aj zdedené skúsenosti, na ktorých môžeme stavať, prípadne sa vďaka nim niečomu vyhnúť. Viem, že je to trochu naivný pohľad, ale som presvedčený o tom, že musíme byť súčasťou väčšieho projektu. Akejsi reťaze generácií. Myslím si, že bez toho, čo načerpáme cez korene, by bola naša výbava nekompletná. A ľahko by nás oklamali. To, čo platí pre jednotlivca, malo by platiť aj pre krajinu. Musíme prijímať svoju minulosť komplexne. Aj s jej chybami. Ak budeme stavať len na hrdinoch a prefabrikovaných mýtoch, nikdy ako spoločnosť nedospejeme.
Keď hovoríme o pamäti, nemôžeme nehovoriť o krajine. Aj krajina má svoju pamäť. Venovali ste jej knihu Karpaty! Potulky po skutočnej i vymyslenej krajine, ktorá je umeleckou mozaikou dojmov, zážitkov, príbehov a dejín konkrétnej časti Malých Karpát. Čo Vás pri písaní zaujíma viac – krajina a odkrývanie jej vrstiev, alebo človek, čo v tejto krajine zanechal svoje stopy?
V krajine ma zaujíma všetko, čo so mnou komunikuje. Môže to byť kameň, strom, môžu to byť kamenné základy starého domu, môže to byť kríž, poľovnícky posed, hacienda za vysokým múrom. Alebo protitankové kocky v doline Krupského potoka. Všetko to nejakým spôsobom rozpráva o tom, ako s krajinou žijeme, čo s ňou robíme, a ako sa s tým samotná krajina vyrovnáva. Je, samozrejme, ťažké odmyslieť si z príbehu krajiny človeka, je jej súčasťou. V dobrom i zlom. Myslím si, že cez príbehy ľudí môžeme vyrozprávať príbeh krajiny bez toho, aby nás ovplyvňovala túžba rozprávať oficiálne dejiny národa či dejiny štátu, čo je veľmi obmedzujúce, najmä tu, v strednej Európe, kde sa hranice len za posledných sto rokov menili rýchlosťou animácie v televíznej predpovedi počasia. Žijeme tu, uprostred Európy. Žijeme tu so svojou minulosťou i nejasnou budúcnosťou. Musíme pochopiť, že je to naša spoločná minulosť. Že našim predkom mohol byť Kelt, nemecký lesník, potulný Róm, ktokoľvek. Nič tu nie je len slovenské a žiadne iné. V mojom hrabaní sa v rodinnej pamäti i v pamäti krajiny nie je len nejaký sentiment. Skôr je v tom snaha pochopiť, kto sme a prečo fungujeme tak, ako fungujeme.
Ako veľmi sme zrastení s konkrétnym miestom? A čo sa stane, keď sa od neho vedome odlúčime? Nie je to vlastne sebapoškodzovanie, zámerné odopieranie šťastia?
Mne sa to prihodilo. Odišiel som z Trstína, ktorý leží pod Zárubami, najvyšším vrchom Malých Karpát, hoci som v sebe istý čas živil predstavu, že tam zostanem žiť navždy. Nemyslím si však, že odchod vo mne niečo zranil. Svoje miesta si nesiem so sebou, kdekoľvek sa pohnem. Nachádzam ich odrazy, ich pripomienky. Aj v Bielych Karpatoch. Aj v Strážovských vrchoch. Nesiem si so sebou ich význam. A napokon, môžem ich kedykoľvek navštíviť, skontrolovať, čo aj pomerne pravidelne robím. Ak by som na tých miestach lipol, samozrejme, rozláme mi to srdce. Ale možno aj preto o nich píšem. Aby sa mi ľahšie odchádzalo a zase vracalo. Myslím si, že domov nie je len miesto. Domov je aj pocit. Domov sú ľudia, ktorí sú nám najbližší. Nedá sa tvrdohlavo lipnúť na veciach ani na miestach. Stačí málo a hranice sa zase pohnú ako ten zvlnený studený front v predpovedi počasia. A takéto tvrdohlavé lipnutie nás ľahko môže dostať do pasce.
Autorka fotografie: Soňa Púček Balážová
Ivan Laučík, ktorý je podobne ako vy rodák z Liptovského Mikuláša, napísal: „Narodiť sa v Mikuláši znamená krst vo Váhu, desať rokov potuliek vo vŕbových húštinách a po sihotiach.“ Aké bolo Vaše detstvo? Pramení Váš vzťah k prírode v podobnej skúsenosti s divočinou?
Moje detstvo malo dve podoby. Prvá bola spätá s Liptovom. V detstve som bol lyžiar, zimy sme preto trávievali na svahoch v Jasnej. Ale aj v obdobiach bez snehu sme s rodičmi chodievali „do hory“ (tak sa o u nás v rodine hovorilo, do hory a nie na hory, v čom vidím veľký rozdiel, lebo zatiaľ čo v hore je človek návštevníkom, na hore je dobyvateľom). Najčastejšie do Bobroveckej doliny. Víkend čo víkend. Mali sme svoje rituály. Na jar sme horu otvárali, pred zimou zase uzamykali. Skalky v škatuľke od tic-tacov, jazyk modrý od čučoriedok, divoký prúd Jalovčanky, ktorý nebolo možné ustáť. Ale bol to tiež dvor v Trstíne, starí rodičia, hŕba štrku, na ktorej som si dral kolená, chvíle s dedkom, ktorý ma brával do šopy zatĺkať klince a miešať maltu, chvíle s babičkou, keď ma kúpala v obrovskej liatinovej vani, alebo keď ma brávala za svojou tetou, ktorú opatrovala v starom popraskanom dome a ja som si vtedy prvý raz siahol na prítomnosť smrti. Ríbezle, malé škaredé jabĺčka, ale aké sladké. Hrozno, čo sa premieňa na víno. Zdá sa mi, že z detstva sa do mňa najhlbšie zapísali tie najobyčajnejšie veci…
Zvláštnu pozornosť vo svojich textoch venujete stromom. Čím Vás fascinujú?
Už len ten samotný fakt, že z drobného semena vyrastie niečo tak obrovské. Už to je zázrak. A ich stratégie rozmnožovania. Semená unášané vetrom, v srsti zvierat, v žalúdkoch vtákov, na ponožke bežca. A potom konkrétne stromy, ktoré sa mi priplietli do života. Spriatelili sme sa a ja ich navštevujem. Priťahujú ma zdanlivo preto, aby som ich akože skontroloval, no možno ony kontrolujú mňa. Či ešte žijem. Či nevädnem. Mám jeden orech v poli za Trstínom, jabloň na Sklenej hute, dub na kraji lúky nad Novou Dubnicou a priamo v meste jeden platan. Je ich, samozrejme, viac, no tieto sú mi azda najbližšie. Strom je pre mňa zároveň aj symbolom mnohého, o čom sme hovorili vyššie. Korene, ktoré ovplyvňujú každoročné lístie. Spletitá koruna, ktorá je zdanlivo chaotická, pritom v nej všetko so všetkým súvisí.
Maliarka Žofia Dubová vo svojich úvahách píše: „Krajina je pokrčenou, zvrásnenou kožou sveta. Tak, ako je koža priepustnou membránou, aj krajina cez seba pustí iba toho, kto sa chce stávať jej ozvenou, jej pokračovaním.“ Ako sa dá nadobudnúť (umelecká) citlivosť voči krajine? Taká, ktorá výtvarníkom či spisovateľom umožní preniknúť k podstate a sprostredkovať ju ostatným…
Žofia Dubová to vystihla veľmi pekne a presne. Ale jej slová vo mne neevokujú pocit, že naplno prežiť krajinu sa dá len tvorivo, jej ozvenou a pokračovaním predsa môžeme byť aj bez pera alebo bez štetca. V spojení „umelecká citlivosť“ vnímam akýsi odstup, možno strnulú pózu krajinkára maľujúceho podľa fotografie. Myslím si, že v krajine sa treba poriadne zašpiniť, dopŕhliť, nachytať kliešte, niečo zasiať a čakať, čo z toho vzíde. Trpezlivo sa vracať na tie isté miesta. Poznať ich v každom ročnom období. A so semienkom na dlani si uvedomiť, že z neho môže byť strom. Precítiť svoju nepatrnosť. A tak sa učiť, okrem iného – azda aj pokore. A v tom je, samozrejme, do veľkej miery prítomná tvorivosť. Hoci bez hmatateľného diela.
Vaša najnovšia kniha poviedok Plánky tematizuje okrem iného aj starobu, odchádzanie, rôzne variácie konca života. Ťažoba sa okrem témy prejavuje aj v jazyku, ktorý je úsečný, akoby sa po každom slove bolo treba nadýchnuť: „Okrúhly stôl. A pri ňom sedia. Dve ženy a jeden muž. Neuzavretý kruh. Pamätá si ten stôl, ten kus nábytku. Roky. Spoločných obedov. A štedrých večerí. Naháňačiek. Rozhovorov. I ťažkých mlčaní. Tri životy, prinajmenšom.“ Ako sa rodila táto kniha?
Rástla pomaly ako rastie strom. Letokruh za letokruhom. Sledoval som ju z odstupu, ako k nej pribúdala hmota. Nechal som ju rásť. To znamená, že som celkom pomaličky písal poviedky, o ktorých som matne tušil, že v sebe majú akýsi vnútorný súvis. Trvalo to hádam sedem rokov, kým som ju napokon dokončil a vyšla v knižnej podobe. Ale až počas posledného roka som k tým textom pristúpil razantnejšie, začal som ich upratovať, premýšľať, ako ich postaviť vedľa seba, aby to bolo predsa len čosi viac, než len zbierka poviedok. A keďže to trvalo dlho, tak v nadväznosti na prvú otázku – stretá sa v nej viacero tém, ktoré sa mi počas toho obdobia zadreli pod nechty. Myslím, že v tomto zmysle je to moja najpestrejšia kniha.
Krátkymi príbehmi pre deti ste prispeli do antológií Dohviezdny večer (2021) a Literatulky (2024), ste tiež spoluautorom knihy Veronika z paneláku ide dobyť svet (2022). Čo Vám prináša písanie pre detského čitateľa?
Písať pre deti je azda to najťažšie, k čomu sa môže píšuci človek odhodlať. Tam sa totiž príliš ľahko prevalí, či je možné človeku veriť a či je to, čo robí, aspoň trochu zaujímavé. Deti sú najúprimnejší čitatelia. K spomínaným knihám musím doplniť, že už sedem rokov píšem pre časopis Slniečko príbehy Joška Mrkvičku, veľmi dobrého žiaka s otáznou gramatikou. A to je ozajstná výzva – desaťkrát do roka napísať krátky príbeh, ktorý by mal byť aj vtipný, primerane šialený a azda aj trochu múdry. Zo začiatku boli chvíle, keď mi to šlo ťažšie, ale posledné roky v tandeme s ilustrátorom Filipom Horníkom mám z tejto práce veľkú radosť. Netajím, že už nejaký ten rok sa radím aj s našim päťročným synom Jonášom. Vždy sa ho spýtam, čo by tak mohol Joško Mrkvička zažiť. Popri Malom Mikulášovi a Dogmanovi patrí Joško Mrkvička k jeho obľúbeným literárnym hrdinom, na čo som patrične hrdý.
Píšete aj poéziu, ktorej kvalitu ocenila porota v súťaži Básne SK/CZ 2024 udelením prémie. Okrem zbierky Sojčie pierko, ktorú ste vydali v malom náklade a distribuovali svojim priateľom, Vám na jar vo vydavateľstve Horská lucerna vyjde básnická zbierka Sklená huta. Čo o nej môžete prezradiť?
Od roku 2011 som nenapísal báseň. Pár rokov predtým som veľmi chcel, ale vychádzali z toho texty, v ktorých bolo to chcenie príliš cítiť. Bolo to dávno, ešte na vysokej škole, a to prílišné chcenie vnímam ako prirodzenú súčasť hľadania svojho jazyka, svojho výrazu. Našiel som ich napokon cez prózu, ktorá sa však vždy nejako krútila okolo poézie, ako mačka okolo nohy. Až prednedávnom sa to zmenilo. Je to trochu dlhý príbeh, ale rád ho vyrozprávam. V roku 2023 sme s Veronikou Hajdučíkovou pripravovali rozhlasový dokument o malokarpatskej lúke Sklená huta. Stretli sme mnohých zaujímavých ľudí, odborníkov a pamätníkov, z ktorých každý mal čo povedať k akémusi fragmentu vrstevnatej histórie tohto miesta. Bolo to mimoriadne výživné. Až vo mne ožil taký neodbytný pocit, že sa nám nepodarilo do tej hodiny vtesnať všetko, čo by tam malo byť. A tak som si raz večer poznačil do zápisníka vetu a videl som, že tá veta je verš. Po dvanástich rokoch. Okolo toho verša vyrástol celý cyklus básní, veľmi pevne uzavretý, ktorý sa podobne ako rozhlasový dokument pohybuje naprieč dejinami tejto lúky. Zrazu sa verš vrátil do môjho života. Do môjho spôsobu uvažovania. A tým prvým zápisom sa vo mne čosi spustilo.
Zbierka Sklená huta sa skladá z troch častí, ktoré spolu komunikujú. Každá z nich je ukotvená na konkrétnom geografickom mieste, každá z nich sa cez optiku minulosti pozerá na súčasnosť i budúcnosť. Myslím si, že do veľkej miery je to aj reakcia na súčasnú politickú i spoločenskú situáciu nielen v našej krajine.
Okrem vlastnej tvorby sa venujete aj prekladu z poľštiny. Preložili ste detskú knihu Doroty Kassjanowicz Ahoj, vlky! (2022), reportážny cestopis Adama Robińského Kýčery (2025) a najnovšie dobrodružnú knihu pre mládež Priateľ severu (2025) od Ilony Wiśniewskej. Ako ste sa vlastne dostali k prekladu? A prečo práve poľština?
Pokladám sa za polonofila. Mám veľmi rád poľskú literatúru, sledujem ju hádam rovnako intenzívne ako slovenskú a mám radosť z každého nového objavu. Naposledy som takto objavil básnika a žijúcu legendu Ryszarda Krynického. Ale Poliakov a Poľky som čítal ešte pred tým, ako som sa naučil po poľsky. Mal som rád Andrzeja Stasiuka, Wiesława Myśliwského, Wisławu Szymborskú, Edwarda Stachuru… Nejako prirodzene sa stalo, že som ich chcel čítať aj v origináli. Čo-to som sa podučil sám, ale dobrý základ mi dali kurzy na Poľskom Inštitúte v Bratislave. Celé sa to tak akosi prehlbovalo a to, že som sa pokúsil o preklad, bolo asi prirodzené vyústenie celej tejto cesty. Som veľmi vďačný za túto možnosť. Pochopil som totiž, že pri preklade funguje mozog v pre mňa doteraz nepoznanom móde. Ako keby som objavil nejakú novú aplikáciu.
Ktorí autori – okrem vyššie spomenutých – sú pre Vás inšpirujúci? Hovorili sme o téme, ktorú si musíte takpovediac odžiť, no zaujímalo by ma, ktorí spisovatelia či konkrétne diela Vás inšpirujú napríklad svojím jazykom alebo obraznosťou.
Najinšpiratívnejší spomedzi slovenských i svetových autorov je pre mňa dlhodobo a zrejme už navždy básnik Ivan Laučík. Môj vzťah k nemu celkom určite prehĺbilo aj to, že niektoré miesta, o ktorých písal, som si v správnom čase ohmatal vlastnými rukami, že k čítaniu som viackrát pristúpil doslova fyzicky. Občas sa mi potom stávalo, že pri takomto intenzívnom čítaní sa mi niektoré jeho verše skrátka prihodili, a tak sa mi mnohé doslova vytetovali do mysle. Už ho vlastne nemusím ani čítať – a aj tak som s ním v častom kontakte. Spôsob, akým uvažoval o svete, v akých sa pohyboval hĺbkach a súvislostiach a naprieč časmi, to je pre mňa inšpirujúce nielen autorsky, ale aj ľudsky. Naozaj som sa od neho mnohé naučil a nebojím sa tvrdiť, že ma formoval aj ako človeka. Do svojej poézie totiž veľmi nenásilne dostal aj morálne a etické otázky, či hodnotu priateľstva. Myslím, že Ivan Laučík nám veľmi nenápadne hovorí, že aj v predvečer konca sveta, keď už je náš koniec prakticky istý, naďalej môžeme žiť pravdivo.
Spomeniem azda ešte zopár mien a myslím si, že takmer pri všetkých je badať podobný pohľad na svet ako pri Laučíkovi. Napríklad W. G. Sebald a jeho knihy Austerlitz či Saturnove prstence. Alebo britský spisovateľ Robert Macfarlane, ktorý píše o vzťahoch medzi krajinou a ľudským srdcom. Veľmi rád mám írskeho básnika Seamusa Heaneyho. A taktiež Kanaďana Roberta Bringhursta. Veľký dojem na mňa urobili aj eseje Eliota Weinbergera, ktoré sú však v skutočnosti skôr poéziou. A v posledných rokoch som si zamiloval aj trojdielny cestopis Patricka Leigha Fermora, ktorý zachytáva jeho pešiu cestu z Anglicka do Istanbulu, na ktorú sa vybral ako devätnásťročný. Vyrazil v decembri 1933 a podarilo sa mu veľmi dôsledne zachytiť svet, ktorý mala už zakrátko zmiesť zo sveta druhá svetová vojna.
Autorsky aj profesionálne sa pohybujete medzi umeleckou prózou a reportážou. V minulosti ste spolupracovali s Olegom Pastierom vo vydavateľstve F. R. & G., aktuálne pracujete vo vydavateľstve Absynt. Aké výzvy sa spájajú s Vašou pozíciou redaktora a produkčného?
Je to najkrajšia robota, aká ma mohla postretnúť. Je to permanentné dobrodružstvo. Každá kniha je iná, a hoci na prvý pohľad vykonávam stále tú istú činnosť, teda sedím pri počítači a čosi tam ťukám, vnútri som zakaždým v úplne inom svete, učím sa nové veci, objavujem kúty, o ktorých som ani netušil. Popri tom spolupracujem s množstvom úžasných ľudí, ktorí knihám pomáhajú na svet každý po svojom. Niekto prekladá, niekto rediguje, niekto koriguje, niekto oblieka knihy do zaujímavých šiat. Napĺňa ma nádejou, že je okolo mňa toľko výnimočných ľudí a zároveň ma bolí, že ich práca je aj s celou kultúrou odsúvaná na úplný okraj záujmu, ba čoraz častejšie úplne zatracovaná ako niečo nepotrebné. V rámci práce pre vydavateľstvo Absynt je pre mňa najväčšou výzvou držať permanentne v hlave povedzme dvadsať rôznych titulov v rôznych stupňoch rozpracovanosti, strážiť termíny a dbať na to, aby sa dodržali. Strom, ktorý mám v hlave, a ktorý to všetko prehľadne ukladá, zatiaľ, našťastie, funguje celkom dobre.
Na záver si opäť pomôžem citátom od Ivana Laučíka: „Nevybrali sme si krajinu, kde sa narodíme, ale nakoniec predsa máme možnosť prežívať ju a sýtiť sa ňou. Uvidieť krajinu a prežiť jej hĺbky a výšky celou svojou bytosťou!“ Na jednej debate ste spomenuli, že Vás zaujíma aj téma vysídlených obcí, kde dnes leží polstoročná vodná nádrž Liptovská Mara. Napíšete o tom niekedy?
Kedysi na strednej škole som pod Babkami natrafil na torzo akejsi drevenej chalúpky, bola to už len kostra. Jednak ma dojal ten zánik, ako keby som sedel pri umierajúcom človeku. Ale zároveň ma vzrušili predstavy. Aký život sa tu mohol kedysi odohrávať? Zrejme to bol len pastiersky prístrešok, ale jeho opustenosť pritiahla moju pozornosť. Niečo podobné som zažil aj na Sklenej hute, ktorá bola kedysi pred tristo rokmi rušnou osadou a dnes je z nej len tichá lúka. A takisto to bolo s Liptovskou Marou, pri ktorej som vyrástol a len pozvoľna som si uvedomoval, aký svet sa ukrýva pod jej hladinou. Zaujímajú ma tieto Atlantídy, z ktorých vyprchal život, a ťažko sa pri nich zachytiť niečoho konkrétneho. Často sme odkázaní len na domnienky, na cudzie spomienky. A tá nejasnosť toho celého je pre mňa veľmi vzrušujúca. O Mare som kedysi napísal literárnu esej, bolo to, myslím, pri štyridsiatom výročí jej napustenia. Teraz v meste prebehli rôzne výstavy k jej päťdesiatemu výročiu. Je to téma, ktorá ma láka, ale dnes už je pomerne dobre prebádaná a ohmataná. Možno však raz nejakým spôsobom príde aj jej čas.
(S Jánom Púčekom sa zhováral Jozef Horvát)
