Máte niekoho, s kým by ste sa chceli stretnúť, keby ste sa aspoň na chvíľu mohli vrátiť do minulosti či cestovať do budúcnosti? Japonský autor Tošikazu Kawaguči, známy dramatik a režisér divadelných hier, nás v knihe Kým spomienky vyblednú opäť privádza do výnimočnej kaviarne, ktorá umožňuje cestovať v čase.
Ide už o tretí diel voľnej série, a kým doteraz sa príbehy odohrávali v tokijskej kaviarni Funiculi funicula, tentoraz autor mení prostredie a zavedie vás do ďalšej japonskej kaviarne s názvom Dona dona v meste Hakodate. Okrem miesta sa však nič nemení. Pravidlá sú prísne, neoblomné, a hoci umožňujú cestovať v čase, je to skutočne na malú chvíľu – len dovtedy, kým vychladne káva. „Odkedy kaviareň otvorili, stoličku každý poznal ako „to miesto, odkiaľ sa dostaneš do minulosti.“ Ľudí však dokázala poslať aj do budúcnosti, akurát to jednoducho nikdy nikto nechcel. Pretože aj keď sa človek rozhodol cestovať do budúcnosti, nemal odkiaľ vedieť, či osoba, ktorú chcel stretnúť, v kaviarni vôbec bude. Čas, kým vychladne káva, je prchavý. Aj keď ste sa s niekým dohodli, aby tam v daný deň prišiel, mohlo ho hocičo zdržať. Šanca stretnúť sa preto bola nízka“ (s. 153).
Príbehy s posolstvom
Autor ostáva verný tradícii, a aj v tomto prípade prepája štyri príbehy obyčajných ľudí, ktorým sa vďaka návšteve magickej kaviarne naskytla možnosť cestovať v čase. Navonok je každý príbeh v niečom odlišný, no zároveň toho majú aj veľa spoločného – spája ich nádej, láska (sesterská, partnerská a rodičovská), priateľstvo či odpustenie. Autor využíva prepojenie prvkov z bežného ľudského života (rozhovory pri káve, riešenie vzájomných vzťahov) s jemným nádychom fantastiky.
Hlavným protagonistom je vždy niekto, kto pociťuje ťažobu na duši a zápasí s nedoriešenou minulosťou. Drží v sebe slová, ktoré druhým nestihol povedať, a hoci by sa mohlo zdať, že ide o čisto smutné príbehy, nie je to úplne tak. Aj krátky okamih dokáže v človeku vyvolať emócie, ktoré zmenia jeho dovtedajšie zmýšľanie a dostaví sa pochopenie, že aj keď minulosť nezmení, stále môže zmeniť to, ako sa k nej postaví. „Každý človek dokáže prežiť ťažké časy. Každý má túto schopnosť v sebe. No občas táto energia prúdi cez klapku úzkosti, vtedy sa prúd spomalí. A čím väčšia úzkosť, tým väčšiu silu treba, aby sa klapka znovu otvorila a vypustila všetku energiu. Túto silu umocňuje nádej. Dalo by sa povedať, že nádej je schopnosť veriť v budúcnosť“ (s. 154).
Jemnosť a pokoj
V autorovom štýle písania sa odráža pokoj a jasný úmysel. Nezameriava sa na dramatické zvraty či časté prekvapenia, ale jeho primárnym záujmom je vnútorné prežívanie postáv. Preto pri vykreslení ich charakterov nejde príliš do hĺbky, ale opisuje ich pocity a vnímanie určitých významných udalostí či situácií, ktoré ich nejakým spôsobom ovplyvnili.
Zo začiatku je možné, že budete trochu tápať v menách jednotlivých postáv, predsa len slovenskému čitateľovi nie sú až tak blízke a neraz sa navzájom dosť podobajú. Autor si však v tomto smere dal záležať, a hneď v úvode ponúka mapu s menami dôležitých postáv, ich vzájomných vzťahov a stručným popisom ich postavenia v knihe.
Príbehy sú podávané natoľko realisticky, že čitateľ dokáže aspoň v myšlienkach nasávať atmosféru tichej kaviarne, vychutnávať si vôňu čerstvo uvarenej kávy, no zároveň mať pocit, že v nej sedí spolu s postavami a vníma ich životný údel. V každom z príbehov sa odráža viacero tém – strata blízkeho človeka, pocity krivdy, osamelosti, hnevu či nenaplneného bytia. Častá je úvaha o tom, „čo by bolo keby…“. Vo všeobecnosti v nich teda nájdeme silné a bežné témy, s ktorými sa v živote môže stretnúť ktokoľvek.
Krátke, no výstižné
Kniha je síce útlejšieho rozsahu, no krátkosť príbehov nie je ich nevýhodou. Práve naopak. Po dočítaní každého z nich vám autor ponúka priestor na zamyslenie a stíšenie. Je na vás, či si ich budete dávkovať postupne, alebo knihu zhltnete na posedenie. Autorov prístupný a jednoduchý štýl písania k tomu nabáda, keďže využíva aj veľa dialógov, ktoré robia dej dynamickejším.
Všetky príbehy stoja na základnej myšlienke, ktorú sa autor snaží prezentovať – poukazuje na to, že treba žiť pre prítomnosť. Ak sa však dokážeme poučiť z minulosti, prípadne z nej čerpať múdrosť do ďalších rokov, vníma ju ako dar. Ak máte v sebe bolesť, ktorá ovplyvňuje váš život, potom práve rozhovor, hoci aj oneskorený, vám môže pomôcť dosiahnuť potrebný pokoj. Preto môžu byť príbehy ukryté v tejto knihe nápomocné pre tých, ktorí po strate blízkeho človeka prišli o akúkoľvek nádej či chuť do života. Prípadne vás inšpirujú k tomu, aby ste neodkladali dôležitý rozhovor, ktorý už dlho tlačíte pred sebou.
Kniha Kým spomienky vyblednú môže svojím obsahom osloviť široké čitateľské publikum. Je ideálnou voľbou pre tých, ktorí majú chuť siahnuť po literatúre s pokojnejším dejom, bez výraznejších dramatických zvratov. Ponúka zamyslenie nad tým, čo by sme možno urobili inak, keby sa nám naskytla príležitosť. Ak ste už čítali niektorú z predchádzajúcich autorových kníh, tento formát vás už pravdepodobne ničím výrazne neprekvapí, keďže neponúka nič nové. Príbehy však môžu byť vhodným základom pre prehodnotenie vlastných životných postojov a pomôcť v časoch, v ktorých bojujete s beznádejou.
Tošikazu Kawaguči: Kým spomienky vyblednú
preložil Viliam Nádaskay
Lindeni, 2025
Denisa Patáková je absolventkou Právnickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave. Jej dlhoročnou vášňou sú knihy, aj preto sa od roku 2016 rozhodla venovať knižnému blogovaniu. Vedie knižný portál precitane.sk, prispieva do Magazínu o knihách, a keď jej to čas dovolí, nebráni sa aj písaniu článkov na neknižné témy.
