Martina Timková: Telo ako príbeh

Prózy Petra Krištúfka, Ivany Dobrakovovej a Mieko Kawakami spájajú hlboké, niekedy až bolestivé pohľady na telesnosť a telo ako nositeľa skúseností. Každá z nich skúma jeho iný rozmer, no všetky spája presvedčenie, že telo je príbeh – a že ho nemožno oddeliť od toho, kým sme a ako žijeme.

Peter Krištúfek v knihe Telá (2016) skúma telesnosť z viacerých hľadísk – od banality každodenných vnemov až po hraničné momenty bolesti, choroby či smrti. Kniha je komponovaná podľa mnemotechnickej pomôcky „päť T“ (ticho, teplo, tíšenie bolesti, tekutiny, transport), ktoré tu fungujú ako oporné body príbehu i symboly starostlivosti o ľudské telo. Fabula je zámerne jednoduchá: štyria Bratislavčania – režisér Viktor, jeho sestra Barbara, kostymérka Lucia a jej brat Filip – žijú svoje obyčajné životy (sťahujú sa, ponáhľajú do práce, hľadajú lásku atď.). Samotný príbeh je potlačený do úzadia, v knihe ide o atmosféru a pocity postáv, dominujú fragmenty a detaily, ktoré vnímame našimi zmyslami: pach stojatého cigaretového dymu, rinčanie skleneného odpadu skoro ráno, dotyk iného človeka, čudná chuť v ústach po užití liekov… Lyrické pasáže sa miešajú s naturalistickými obrazmi, všednosť s grotesknosťou, fascinácia so znechutením, jemnosť s cynizmom. Krištúfka však nezaujíma telo iba ako biologická schránka, telo je preňho objektom túžby, zdrojom bolesti, miestom zrodu i zániku, no tiež pamäťou a krehkým filtrom, cez ktorý sa učíme rozumieť životu i smrti: „Telo je ozaj podivuhodná záležitosť“ (s. 16).

Telo v próze Ivany Dobrakovovej  Bellevue (2010) je predovšetkým miestom úzkosti. Dobrovoľníčka Blanka prichádza do francúzskeho ústavu pre telesne hendikepovaných, aby rezidentom pomáhala s každodennými činnosťami – postupne však zisťuje, že najväčší zápas musí zviesť sama so sebou. Fyzická blízkosť cudzích tiel, kontakt s ich zraneniami, tekutinami a závislosťou od pomoci druhých v nej spúšťa lavínu paniky a odporu, ktoré zintenzívňujú jej vlastné patológie a problémy. Autorka vytvára dusivú, miestami až klaustrofobickú atmosféru, telo tu nie je zdrojom potešenia, ale úzkosti: „[…] neznesiem, že som telesná, cítim sa smiešna, s týmito dvoma rukami, nohami, trupom, […] vzbudzuje vo mne intenzívny hnus, to, že vykonáva všetky funkcie ako ostatné telá,“ (s. 51). Blanka sa postupne odcudzuje okoliu, realita sa rozpadá na útržky nepríjemných myšlienok a halucinácií. Postupujúca protagonistkina choroba sa odzrkadľuje aj v jazyku, ktorý sa v priebehu narácie fragmentarizuje: dlhé, racionálne súvetia strieda chaos, chybná syntax i gramatika. Telo v Bellevue neponúka útechu ani istotu, je dôkazom našej krehkosti.

Mieko Kawakami v románe Letný príbeh (2021) zachytáva ženské telo ako priestor túžby, hanby aj odporu – ako niečo, čo treba znášať, pozorovať, niekedy až od seba oddeliť. Protagonistky Nacuko, jej sestra Makiko a neter Midoriko prechádzajú rôznymi fázami telesnosti: Makiko sa snaží vylepšiť svoje telo, aby bolo prijateľnejšie, Midoriko sa desí menštruácie a dospievania, Nacuko sa zasa pýta, či možno byť ženou bez materstva. Kawakami vytvára text plný ticha, pozorovania a jemných telesných detailov. Pot, pach, šuchot látky na pokožke či tvar pier sa v texte stávajú symbolmi zneistenia; telo je zdrojom spoločenského tlaku aj osobnej úzkosti, pretože nikdy celkom nepatrí žene, ktorá v ňom žije: „Ľudia milujú pekné veci. Chcú sa na ne pozerať, chcú sa ich dotknúť, a ak by to bolo možné, aj oni by chceli byť krásni. Byť krásny znamená hodnotu. Sú však ľudia, ktorí takúto krásu nikdy nezažijú“ (s. 53). V knihe sa okrem tela tematizuje tiež sociálna a ekonomická diskriminácia slobodných matiek, celkové postavenie žien v súčasnej japonskej spoločnosti. Kawakami píše presne a citlivo, jej jazyk je strohý, zároveň však detailný a lyrický. Letný príbeh je záznamom boja o vlastné telo – o právo cítiť, odmietať, rozhodovať sa a prežiť.