Veľmi rada čítam prozaické texty Jána Púčeka, ale…
Jeho básnická zbierka Sklená huta (Horská lucerna, 2026) ma doslova očarila, vtiahla do textu a prinútila ma čítať hlboko do noci (ako v čase, keď som bola vo veku autora).
Skvelá poézia, ktorá vie o tom, čo bolo hlboké a čisté napísané v slovenskej poézii a zároveň je v tom aj čisté zjavenie celkom nového hlasu do slovenskej poézie. Je to hlas pevný, mužný, pravdivý a znejúci vo vlastnom jedinečnom bohatom poetickom jazyku a príbehu.
Sklená huta naozaj existuje – jej súradnice sú 48°26´ N, 17°18´E, vlastne len miesto so starými ovocnými stromami a plánkami, kde sa voľakedy nachádzali pece na výrobu skla… Toto je pevný základ (frontispice knihy tvoria historické mapy miesta) a ostatné je transcendencia, predstavy života minulosti prelínajúce sa s reflexiami a pocitmi autora v jazyku poézie, vyjadrenej skutočnosti a zároveň pohľadu za zrak, ktorý azda dokáže len zázrak trvania čistého slova poézie: spojenie srdca, rozumu a ruky tvorcu.
„Piesok vrie.
A kremeň vrie.
Žiar horúcej kaše
každý deň pripomína
nové stvorenie sveta.“
Aj poézie, dovolím si pripojiť sa k textu. Každé slovo je v ňom pravdivé, stojí pevne na svojom strážnom mieste (trochu parafrázujem Kafku) a zároveň je zázračne a tajomne spojené podzemnými vlásočnicami na koreňoch s niečím hlbokým a potrebným v nás.
„(…) celé vedomie tohto kúska sveta
zrazu ucíti,
aké hlboké ticho
ovládlo Údolie.“
Záver básnickej knihy sa dotýka ticha (mlčania), ktoré sa paralelne vinie medzi riadkami: úžas & údiv vzbudzujúcej poézie Jána Púčeka.
Nesmiem zabudnúť na krásny grafický dizajn knihy a dielo Vodorovnanie na obálke od Juraja Gábora.
Podvedomé básnické naplnenie výrazu Immanuela Kanta: „vôľa chcieť vedieť“…
Mila Haugová, 14. apríl 2026, Zajačia Dolina
Mila Haugová (1942) vydala vyše dvadsať básnických zbierok. Medzi najdôležitejšie patria Čisté dni a Praláska (1990), Dáma s Jednorožcom (1995), Alfa Centauri (1997), Zavretá záhrada (reči) (2004), Miznutie Anjelov (2008), Pomalá lukostrelkyňa (2009) či Canti amore (2014). Zatiaľ poslednou je básnická zbierka Srna pozerajúca na Polárku (2017) a Mila Haugová vo výbere Rudolfa Juroleka (2017). Okrem básní píše autobiografickú poetickú prózu. Za dielo Tvrdé drevo detstva a básnickú zbierku Cetónia aurata dostala v roku 2014 prestížnu Cenu Dominika Tatarku.
