Tentoraz si posvietime na knižnú prvotinu Patricie Highsmith (1921 – 1995) a jej slávnejšiu filmovú verziu.
Spisovateľ Raymond Chandler, kľúčový autor americkej drsnej (hard-boiled) detektívnej školy a stvoriteľ Philipa Marlowea, sa podieľal aj na viacerých filmových scenároch. Okrem spolupráce s Billym Wilderom na legendárnej Poistke smrti (Double Indemnity, 1944) či práci na scenári k Modrej Dahlii (The Blue Dahlia, 1946), adaptoval spolu s Czenzi Ormonde pre Alfreda Hitchcocka aj debutový román Highsmith. (1)
S autorkou, ktorá celý život strávila v spoločnosti milovaných mačiek, sa spája celá rada prívlastkov: od „kráľovnej thrilleru“, cez „poetku úzkosti“ a „protokolistku ľudského strachu a tajného pudu k deštrukcii“, až po „nepríjemnú krutú dámu“. Jej najikonickejším výtvorom je okúzľujúci mladý muž a zároveň chladnokrvný vrah Tom Ripley, ktorý ožil v celej pentalógii (1955 – 1991) a naposledy aj v kriticky mimoriadne úspešnej mini-sérii Ripley (2024) oháknutej do neprehliadnuteľného (post)noirového šatu. (2)
Už však Cudzinci vo vlaku (Strangers on a Train, 1950) poskytli skvelý noirový námet s obľúbenou zápletkou dokonalej vraždy. Snímka mala premiéru už rok po vydaní knihy a my si priblížime komparáciu diela knižného a audiovizuálneho. (3)
Excentrický Bruno (vo filme Robert Walker) sa počas cesty vlakom zverí náhodnému spolucestujúcemu, seriózne pôsobiacemu Guyovi (Farley Granger), že neznáša svojho otca. Slovo dá (pri škótskej whiskey) slovo a Bruno sa na oplátku dozvie, že jeho spoločníkovi strpčuje život manželka Miriam, ktorá mu robí obštrukcie pri rozvode, a nemôže sa tak naplno odovzdať svojej novej láske Anne. Bruno prichádza s geniálnym zločineckým nápadom: výmenou vrážd, vraždením v zastúpení. Bez osobných motívov a pozadia. On zabije Guyovu skazenú manželku a ten zasa ako protislužbu jeho despotického otca. Nikto si ich nebude spájať. Nepoznajú sa – a predpokladajme – nikdy sa títo cudzinci ani nestretli. To, čo ale jeden vníma ako neškodné filozofovanie o perfektnom zločine, druhý berie ako dohodu a záväzok.
To je známe východisko kultového námetu: ako predlohy, tak jej spracovania. Ak ste znalcom filmu a prvý raz čítate Highsmith, narážate na prvý vážnejší rozdiel už vtedy, keď si uvedomíte, že Guy je v knihe citeľne(jšie) zožieraný pocitom (spolu)viny a trpí psychickou rozpoltenosťou. Najprv si spytuje svedomie, keď Bruno zavraždí jeho odcudzenú manželku, a neskôr – a tu sa dostávame ku kľúčovému rozdielu – keď sa vrahom stáva aj on, vrcholí jeho vnútorné trýznenie v pasáži, kedy spomína, že by najradšej rozmliaždil tú druhú časť svojho ja. Duševné útrapy sú prirodzene dané aj tým, že v predlohe vraždí a vo filmovej verzii toho nie je schopný. Hitchcock totiž z obavy pred cenzúrou potreboval mať rýdzo kladného hrdinu.
Odhliadnuc však od tejto zásadnej diferencie, Guy v románe s Brunom od prvého stretnutia súcití, až latentne sympatizuje (aj keď ho pravidelne od seba odháňa), čo si neskôr i sám priznáva, keď to vysvetľuje tým, že sú ukážkové duševné protipóly. V tomto má Highsmith oproti „Hitchovi“ výrazne hlbší psychologický rozmer, keď poukazuje na dvojníctvo a protiklady zároveň.
Legendárny britský filmár námet prirodzene ozvláštňuje svojou špecifickou filmovou rečou a režisérskymi nápadmi. Spomeňme úvodný rafinovaný nástup protagonistov skrz detail na ich topánky, chôdzu a batožinu, akt vraždy štýlovo nasnímaný v odrazovej ploche sklíčka okuliarov, primiešanie „MacGuffinu“ (4) a vygradované finále, ktoré patrí medzi jeho najveľkolepejšie scény vôbec.
Výber hlavných protagonistov je bezchybný. Farley Granger ako Guy pôsobí láskavo, nevinne a dobrácky. Ideálny predstaviteľ pre kladného hrdinu, ktorého vyžadoval vtedajší Produkčný kódex, aby vyvážil zlo psychopatického Bruna s oidipovským komplexom. (5) Smutnou skutočnosťou je, že Walker si slávu zo svojho výkonu dlho neužil, nakoľko dva mesiace po premiére zomrel na následok užitia vyššej dávky sedatív.
Vybrané rozdiely medzi predlohou a adaptáciou:
- Guy nie je v knihe tenista, ale uznávaný architekt (tenis je koníček Brunovej matky),
- scéna s pamätným, takmer 10-minútovým tenisovým duelom tak u Highsmith nefiguruje,
- Bruno je v predlohe regulárny alkoholik (čo mu pravidelne vyčíta aj jeho zbožňovaná matka),
- Guy si vo filme v Brunovom kupé nezabudne knihu od Platóna, ale zapaľovač s vyrytým „A to G“ (ktorý pre Hitcha slúži ako povestný MacGuffin),
- postava Hitchcockovej dcéry Patricie (Anninej mladšej sestry Barbary) v románe nefiguruje,
- zavraždená Miriam v predlohe nenosí okuliare (Hitch ich šikovne použil v pôsobivej scéne uškrtenia, ktoré vidíme v odraze ich sklíčka, a jednak v línii s Barbarou),
- Guy sa stáva vrahom, zastrelí Brunovho otca v posteli (vo filme tam nájde čakajúceho Bruna),
- v predlohe pred týmto aktom absentuje veľký pes na schodoch (Hitch na dramatizáciu použil dogu),
- Guy na rozdiel od adaptácie prechováva k Brunovi nielen súcit, ale i latentné sympatie,
- Bruno pôvodne zomiera utopením, keď opitý a zarmútený spadne cez palubu Guyovej lode,
- Guy je dolapený detektívom a slávne finále v lunaparku na kolotoči je tak dielom Hitcha a scenáristov.
Sir Alfred Hitchcock ešte pred svojou vrcholnou formou (Vertigo, 1958; Psycho, 1960) vytvoril najvýraznejší kúsok zo svojej noirovej tvorby. Kriminálno-psychologická látka Patrice Highsmith mu poskytla vďačný priestor pre ďalšiu z jeho nezabudnuteľných fascinácií vraždou. V mantineloch dobových cenzúrnych pravidiel to využil na maximum a predlohu v mnohých aspektoch vo filmovej podobe vylepšil.
…
(1) Aj keď sme niektorých možno navnadili na Chandlerov kredit, druhým dychom musíme dodať, že alkoholu holdujúci spisovateľ nezostal nič dlžný svojej povesti známeho „problémistu“ a po známom vzore s Billym Wilderom (pri práci na Poistke smrti) nevychádzal dobre ani s ďalším režisérskym velikánom. Pretrvávajúce konflikty s Hitchom vyústili v jeho vyhodenie.
(2) Film noir je štylistická tendencia, ktorá v 40. a 50. rokoch 20. storočia prevládala predovšetkým v americkej kinematografii. Ide o štýlové kriminálne snímky so špecifickou pochmúrnou atmosférou a nezameniteľnou obrazovou stránkou, ktorej dominuje expresívne svietenie a tieňohra. Noirové formy sa vo svetovom filme vyskytujú od polovice 60. rokov dodnes a označujú sa termínom neo-noir, prípadne post-noir.
(3) Hitchcock zakúpil práva na sfilmovanie iba za 7.500 $, a to anonymne, s cieľom udržať podľa možnosti nízku cenu. Highsmith neskôr zúrila.
(4) „MacGuffin“ predstavuje centrálny príbehový element, po ktorom prahne väčšina postáv. Ide o jadro zápletky, ktoré dáva postavám ich motiváciu, posúva príbeh a vytvára napätie. Slovom, je to niečo, kvôli čomu sú protagonisti schopní napríklad i klamať, podvádzať, kradnúť či vraždiť. Najčastejšie je ním kufrík plný peňazí, zlato, diamanty, ukrytý poklad, vzácny artefakt, tajné vládne dokumenty, konkrétna hľadaná osoba či usvedčujúci dôkaz.
(5) V knihe 25-ročného Bruna stelesňuje 32-ročný Robert Walker a takmer 30-ročného Guya hrá naopak vo veku 25 rokov Farley Granger. Aj v tejto rovine možno vidieť symbolickú (vekovú) výmenu rolí.
Michal Šmajda je filmový nadšenec – jeho srdcovkou je film noir. Od roku 2007 pôsobí ako redaktor filmového portálu Kinema.sk. Založil a spravuje facebookovú stránku Milujem Film Noir a príležitostne organizuje filmové podujatia (Film Noir v Kine Úsmev).
