Janu Wernerovú ľudia poznajú zväčša ako herečku, režisérku a jednu za zakladateľov Divadla na peróne v Košiciach. Od tohto roku je však už aj spisovateľkou, pretože debutovala novelou Kolotočárka (Artforum, 2026), v ktorej mapuje svoje vyrastanie v komunite ľudí pracujúcich s kolotočmi – „světskí“. Rozprávali sme sa o práci na knihe, ale aj o maličkostiach ako jemnosť, strelnica a papierové ruže.
Moju prvú otázku venujem začiatkom. Pamätáš si na prvú vetu, ktorú si napísala a započala ňou prácu na tvojej knihe Kolotočárka?
Myslím, že je to tá istá, ktorá je aj v knihe. Aké zvláštne miesto pre starý gaštan.
Ale úplne prvá veta, ktorá ma pradávno na knihu naviedla, znela asi takto: „Bolo jasné, že odchádza, stál s pobaleným kufrom vo dverách a ja som chcela, aby ma vzal so sebou.” Je to veta z môjho denníka, keď som mala asi desať a opisuje spomienku na môjho otca.
Tvoj debut čitateľom nepribližuje len život ľudí od kolotočov, ale dotýka sa tém ako je rodina, násilie, život za socializmu, objavuje sa tam aj línia magického realizmu. Aká téma je pre teba najpodstatnejšia?
Veľmi sa teším, že odkedy sa k príbehu Zelinky dostali aj čitatelia a čitateľky, príbeh sa “odstal” iba mojím. Podľa spätnej väzby viem, že sa v nej miešajú rôzne témy a že každý si v nej, napriek tomu, že sa odohráva v netypickej komunite, môže nájsť kúsok seba, svojho vlastného príbehu a najmä útržky svojho detstva. Kniha približuje život v deväťdesiatych rokoch, spoločenskú situáciu pred a po revolúcii a na základe feedbacku viem, že cez opisy sa v nej miesia vône a chute starých čias, doby, v ktorej moja generácia vyrastala, a to dokopy dáva istú nostalgiu časom, ktoré sú nenávratne preč. Prvky magického realizmu som použila najmä v kapitolách, ktoré sa mi opisovali najťažšie. Nechcela som, aby boli explicitne smutné a ťažké, a tak som si ich podfarbila istou snovosťou, ktorá ich, zdá sa, mení na magické.
Vraví sa, že písať o sebe je ťažké, hlavne, ak sa v rozprávaní vyskytujú ľudia, ktorí sú autorovi blízki a zároveň s ním zdieľajú spoločný zažitý čas či dokonca na určité udalosti nazerajú z inej perspektívy. Ide o akési citlivé územia, ktoré hlas spisovateľa zväzujú či vedú k jeho popieraniu. Zápasila si s tým?
Áno, veľmi. Hoci mnohé postavy z knihy už nežijú. V tých prípadoch to bolo “jednoduchšie”, lebo už nebolo koho sa opýtať, či by im to, či ono vadilo. Ale aj so svojimi “mŕtvymi” som si to vysvetlila a poprosila o povolenie. Jediný názor mojich blízkych, na ktorom mi záležalo, bola mama mojej sestry a môj brat. Oni jediní mohli toto celé zvrátiť, keby chceli, ale obaja mi dali požehnanie.
Akým spôsobom sa ti s tým pri písaní knihy podarilo vyrovnať?
Prešla som si mnohými fázami. Hnevom, ľútosťou, frustráciou, ale neskôr obrovským pochopením a odpustením ľudom, ktorí ma priviedli na svet. Pochopila som, že ich príbeh patrí im, zanechala som ho v minulosti. Smútky a ťažobu svojich predkov nemusíme niesť na svojich pleciach donekonečna. Môžeme sa poďakovať, nechať si, čo s nami rezonuje a ostatné nechať minulosti. Všetci máme právo na svoj vlastný príbeh.
Tvoja osoba sa spája aj s Divadlom na peróne, kde pôsobíš ako umelecká riaditeľka. Vaše hry boli vytvorené primárne na základe poviedok a kratších literárnych útvarov. Premýšľala si nad tým, že by si sa podujala na zinscenovanie románu?
Ak by som našla vhodný titul, ktorý by sedel našim priestorom a súboru, s radosťou. Popravde v hlave mám rozpracované dva romány, ale premýšľam nad tým, že ich ponúknem väčším divadlám. To všetko ukáže čas.
A čo zinscenovanie vlastnej knihy?
Zatiaľ to tak vôbec necítim. Hoci už pár takých návrhov padlo, dokonca som dostala jednu peknú ponuku z Čiech, aby som knihu zinscenovala do monodrámy. Popravde sa mi do toho veľmi nechce. Mám pocit, že túto tému mám nateraz uzavretú. Ale kto vie?
Jedna z emócií, ktorá príbeh sprevádza, od začiatku až do konca, je jemnosť. Aký je tvoj vzťah k nej?
Nad tým som nikdy neuvažovala, ale jemnosť mám v podstate veľmi rada. Mám rada, keď sú ľudia k sebe láskaví a robia si navzájom život znesiteľnejším. Celý život je o zjemňovaní seba samých. A zjemňovať sa dá krásne cez umenie. Môžeme vziať svoju bolesť a napísať o nej knihu. Môžeme uchopiť svoju frustráciu a vytvoriť z nej napríklad divadelné predstavenie. Vypustiť, čo nás trápi a byť láskaví k sebe aj svojmu okoliu. Chápať, že každý z nás je v podstate stratený vo svojej vlastnej bolesti a všetci sa zo všetkých síl snažíme čo najlepšie prežiť.
Vieš ešte robiť papierové ruže?
Túto otázku teraz dostávam akosi často 🙂 Asi to v blízkej dobe budem musieť vyskúšať, lebo si popravde nie som istá, či by som to ešte dokázala.
Čo by si si rada, ak by si mala možnosť, vystrelila na strelnici?
Keby sa dalo vrátiť do minulosti, asi by som si rada “vystrelila” moment, kedy som sa po prvý raz, pred dvadsiatimi piatimi rokmi stretla s Peťom. Prvý raz sme sa stretli práve pri kolotočoch. Ja som bola na prázdninách pri rodine a on sa po futbalovom zápase poflakoval okolo kolotočov s kamarátmi. Oslovil ma, v rozhovore sme zistili, že spolu v septembri nastupujeme do prvého ročníka Akadémie umení a vystrelil mi ružu. Odvtedy sme nerozluční, v živote aj v divadle.
Máš nejakú radu pre tých, čo by si chceli vystreliť ružičku?
Vlastne by som bola najradšej, keby sa vôbec nestrieľalo. Ani na strelniciach, ani nikde inde.
(S Janou Wernerovou sa zhováral Alfréd Tóth)
