Ilona Wiśniewska: Ľad
Túto knihu mi kúpila neterka, pretože pozná moju záľubu v severe. Je to reportážny román z pobytu autorky v Grónsku, kde pracovala ako dobrovoľníčka v detskom domove. Spôsob, akým zachytáva ľudí a situácie, je vecný, miestami až popisný. No práve to ma na tom dráždi. Tá úspornosť, tá vernosť povrchu, ktorá precízne vykresľuje reliéf krajiny aj ľudských osudov. Pozeráme sa na Henrika, ktorý práve dohral svoju polku pre Matku mora, na Larssine, ktorá postáva pred vchodom a pozýva na kaffemik, na Ann, robustnú viac odhodlaním než postavou, a na Gerta, ktorého napokon nezachráni ani vypožičaná kamera. Všetko sú to fotografie, momentky životov odohrávajúcich sa na ľade, v ľade, čo zbavuje sentimentu a očkuje skľúčenosťou. Nie je to len reportáž, je to výpoveď o mieste, jeho obyvateľoch a tiež o tom, čo nimi previeva.
Ľudmila Ulická: Jakubov rebrík
Od Ľudmily Ulickej môžem čítať čokoľvek. Začala som zbierkou poviedok Sonečka, pokračovala novelou Veselý pohreb a postupne sa prepracovala až k jej veľkým románom. Ťažko si z nich vyberám. Spomínam si na Zelený stan, na román Daniel Stein, tlmočník, no najviac asi predsa len na Jakubov rebrík. Je to generačný román rodiny Oseckých, kde sa súkromné dejiny odohrávajú v zovretí tých politických. Kde životné príbehy neskrúca len osudová nevyhnutnosť, ale aj dobové mocenské praktiky. Prostredníctvom listov Jakuba Oseckého nazeráme do tkaniva sovietskeho Ruska a prostredníctvom príbehu jeho vnučky Nory do toho post sovietskeho. Ale ešte je tam čosi navyše, čo dokáže len Ulická. Živosť celej tej tapisérie, kde jednotlivé vlákna skladajú väčší obraz, nadosobný, a predsa prináležiaci každej jednej postave.
Jan Balanán: Zeptej se táty
Keď Balabán román dopísal, mal 49 rokov. Jeho vydania sa nedožil. Vlastne dodnes neviem, ako zomrel, či do to bola dobrovoľná smrť, alebo nie. Ale vyzerá to tak. Vyzerá to tak podľa citlivosti, s akou sú napísané jeho texty. Je v nich obrovský smútok, existenciálna núdza, a zároveň ústretovosť voči všetkej tej mizérii, ktorej ustupujú naše dni. Je v nich protestantský pátos aj protestantská čistota. A tiež surovosť ostravskej škváry. A ešte jasnozrivosť, s akou sa nám autor pozerá do tanierov. Viem si predstaviť, že vnímať skutočnosť s takou citlivosťou, muselo byť obrovsky zraňujúce. Akoby jeho nervové vlákna nechránil žiaden myelínový obal, akoby boli obnažené na dreň, a preto sa dotýkali drene. Kniha Zeptej se táty je o smrti, ale ešte viac je o živote, ktorý podlieha neustálemu „důlnímu poklesu“. No za tým všetkým je rozprávač taký účastný, že sa to takmer nedá zniesť.
Slavka Liptáková (1977) vyštudovala VŠMU odbor Filmová scenáristika a dramaturgia, kde ukončila aj doktorandské štúdium. Popri riadnom štúdiu navštevovala neformálne vzdelávanie v Society for Higher Learning, kde sa zaoberala interpretáciou literárnych diel. Je autorkou scenárov k trom celovečerným hraným filmom Zostane to medzi nami (2003), Malé oslavy (2008) a Ženy môjho muža (2009). Za ostatný z nich získala cenu Tibora Vichtu. Spolupracovala na niekoľkých televíznych seriáloch. Vydala tri knihy pre deti (Chlapec bez mena; Dierožrút, Dom č. 34), jednu knihu pre mládež (Nová oktáva) a román Krajina matiek, ktorý bol nominovaný na cenu Anasoft litera 2023, rovnako ako aj jej ďalší román Posledné veci (2025). Autorsky pripravila viacero rozhlasových hier, vzdelávacích a diskusných rozhlasových cyklov. Je zakladateľkou občianskeho združenia Stodola Lišov. V súčasnosti sa venuje umeleckému vzdelávaniu a autorskej tvorbe.
