Z nostalgie za končiacim letom predstavuje Camusove slnkom zaliate Alžírsko a jeho horúčavou opantaný Meursault ideálnu voľbu – a to ako v knižnej, tak ostatne i v novej, filmovej podobe. Do kinodistribúcie prišla filmársky neokázalá a verná adaptácia Alberta Camusa (1913 – 1960) v režisérskom podaní francúzskej režisérskej stálice Françoisa Ozona.
Východisko klasiky existencializmu je našim čitateľom dozaista dôverne známe. Meursault pracuje ako drobný úradník a je tichej, uzavretej povahy. Je introvert, ktorého hocičo len tak nerozhodí. Počas pohrebu svojej matky je ospalý a malátny, neschopný žiaľu. Už deň po poslednej rozlúčke akoby hodil všetko za hlavu a nadväzuje kontakt s relatívne novými ľuďmi: s bývalou kolegyňou, pôvabnou Marie a susedom pochybnej povesti, prudkým Raymondom.
Krátko na to jedného dňa nezmyselne – za absurdných okolností – zastrelí človeka, ktorý prišiel do konfliktu s jeho čerstvým kamarátom Raymondom. Akoby jediným dôvodom, prečo zastrelil inkriminovaného Araba, bolo svetlo, ktoré ho oslepilo, keď ostré slnko dopadlo na čepeľ noža („iskriaca čepeľ, blyšťavá šabľa, horiaci meč“). Svoju streľbu dáva za vinu neznesiteľnej horúčave, ktorú chcel prvým z piatich výstrelov ukončiť („Striasol som zo seba pot a slnko„).
Camusov štýl je jednoduchý: príbeh je rozprávaný v prvej osobe a de facto ide o nepretržitý monológ (odsúdeného na smrť). Obsahuje minimum kvetnatých opisov, a to až do momentu, keď prichádza k zásadnému dejovému zlomu – k Meursaultovej nepochopiteľnej vražde.
„Bolo to rovnaké slnko ako v ten deň, keď som pochoval mamičku, a tak ako vtedy ma bolelo najmä čelo a pod jeho kožou mi bili odrazu všetky žily.“ Toto priznanie predchádza samotnému aktu zastrelenia a následne má čitateľ pred očami celý zástup šťavnatých opisov a prirovnaní (dlhá iskriaca čepeľ akoby zasahujúca čelo, slnečné činely bijúce na čele, blyšťavá šabľa šľahajúca z noža, horiaci meč obleptávajúci mihalnice, ohnivý dážď).
Meursault je konfrontovaný so smrťou hneď trikrát: prvý raz na pohrebe svojej matky, následne keď sa dopustí vraždy a napokon keď ide o jeho vlastnú popravu. Všetky stretnutia so smrťou charakterizujú pocity apatie, ľahostajnosti, rezignácie. Uniká mu prítomnosť, čo si plne uvedomuje až počas dní vo väzení („Pre mňa si uchovávali zmysel jedine slová včera a zajtra„).
Aj navzdory množstvu situácií, ktoré sú hlavnej postave ľahostajné („je mi to jedno…“, „nepovažujem to za nič vážne„), nestotožňuje sa s nálepkou zločinca. A to preto, lebo sa ako vrah necíti. Je „iba“ cudzincom v spoločnosti. Absurdnou iróniou je, že Meursault nie je súdený (len) za zločin, ktorý spáchal, ale za to, že neplakal na pohrebe svojej matky a celkovo za svoju ľahostajnosť voči spoločenským normám. Nič nemaskuje, nezahmlieva a v závere tak dopláca aj na svoju úprimnosť.
Už od prvých scén je evidentné, že filmová verzia sa pevne drží predlohy: spomeňme úvodnú vetu („Dnes zomrela mamička.“), bielu kávu, opis truhly, kúpanie sa a kino s novou priateľkou Marie, uhundraného suseda Salamana s fľakatým, bezsrstým kokeršpanielom, návštevu u násilníckeho Raymonda a smaženie jaternice, facku od policajta… a tak ďalej pokračuje v scenári scéna za scénou s dôrazom na detail.
V závere sa akurát rozširuje dialóg s kňazom, podčiarkujúc, že vrahom je Francúz žijúci v Alžírsku a obeťou Arab v koloniálnom Alžírsku. Akoby Meursaultova vnútorná prázdnota bola i výsledkom privilegovaného, imperiálneho sveta. Ozon je navyše ako scenárista zároveň férový, keď dáva priestor obeti. Na konci tak nenájdeme Meursaultom v knihe želané davy divákov s výkrikmi nenávisti, ale pokánie.
Titulný herecký predstaviteľ – charizmatický Benjamin Voisin, je herec priam delonovského strihu (mimochodom, namiesto Marcella Mastroianniho mal vo verzii z roku 1967 pôvodne hrať práve Alain Delon), miestami svojím neurčitým hraním s očami až ripleyovsky znepokojivý. Civilný, emocionálne nedostupný výkon umožňuje divákovi naladiť sa na tú správnu existenčnú náladu. Postavy atraktívnej Marie i temperamentného Raymonda sú tiež typovo presne obsadené. V úlohe starého suseda Salamana navyše spoznáme veterána a dvorného herca Leosa Caraxa – Denisa Lavanta.
Expresívna čiernobiela kamera je v rámci formálnej stránky kľúčová a vyprahnutej krajine mimoriadne sedí. Strieda veľké celky prírodných horizontov s častými detailmi (fajčenia, holenia sa, vystrihávania novinových ústrižkov). Absencia pestrých farieb zároveň neodvádza pozornosť od (ne)konania postáv. V kombinácii s kostýmami nás obrazová stránka naplno katapultuje do Alžírska 30tych rokov (1) a dodáva snímke punc šarmantnosti.
Slávna filozoficko-absurdná novela Alberta Camusa o ľahostajnom stretnutí so smrťou sa po talianskej adaptácii od Luchina Viscontiho (1967) dočkala aj tej domácej. Ozonov Cudzinec je tichou, elegantne štylizovanou existenciálnou drámou. Jeho filmová verzia Camusovho nepretržitého monológu odsúdeného na smrť je mimoriadne verná a prináša nevtieravú aktualizáciu: presah v podobe kritiky imperiálneho systému a záverečnú pietu.
…
(1) O Camusovom hlbokom vzťahu k Alžírsku a spomienkach na detstvo (mamu a najmä starú mamu) vypovedá autobiografický román Prvý človek (s pôvodným pracovným názvom Adam Camus), posmrtne vydaný jeho sestrou v roku 1994.
Michal Šmajda je filmový nadšenec – jeho srdcovkou je film noir. Od roku 2007 pôsobí ako redaktor filmového portálu Kinema.sk. Založil a spravuje facebookovú stránku Milujem Film Noir a príležitostne organizuje filmové podujatia (Film Noir v Kine Úsmev).
