Za málo najviac
Ako fanúšik Bernharda Thomasa, najmä jeho titulov Vyhlazení a Mráz (prečítal som ich v českom preklade), som veril, že existuje ďalší skvelý rakúsky autor z nedávnych rokov alebo súčasník. Hľadal som, buď som zíval, alebo zvracal, až mi kamarát odporučil Morbus kitahara od Christopha Ransmayra. Antikvariát ponúkal knihu takmer za nič, za ešte menej bol autorov Poslední svět (1988), anotácia oznamovala, že dielo odkazuje na Ovidiove Premeny, že ide o Ransmayrov najvýznamnejší text. V takmer osamelom online komentári je pri tomto titule uvedené „…jeden z najlepších románov, aké som prečítal za množstvo rokov“, aj to ma ovplyvnilo, knihu som kúpil. Ak by som internetové komentáre písal aj ja, superlatív by som rozvinul: Nič lepšie v svetovej literatúre ešte nevzniklo a už ani nevznikne, Poslední svět je navždy najlepšia kniha ľudstva, je to pevný bod beletrie, pohne ním iba ak AGI. Od môjho čítania prešli dva roky, no i tak si kladiem otázku, ako sa mohol tento hutný, poetický text stať bestsellerom, respektíve kam sa ľudstvo od vydania knihy posunulo.
Nízka cena je zatiaľ mojou náhodnou cestou k skvelým titulom, bolo to nedávno aj v prípade knihy Oheň (úplne nová približne za 2 EUR) od Francúzky Márie Pourchet. Aj ju mám v češtine, „hlavně levně“ raz možno bude mojím univerzálnym čitateľským prístupom. Aj v tomto prípade ma fascinoval jazyk, experiment, vlastne iba autorovo hľadanie nového ma na literatúre baví – zreteľná ambícia nájsť novú formu, nevadí, že banálny príbeh hodný opisu „ako na pokračovanie v ženskom magazíne“. Oslavujem, ak autor skutočne čosi našiel, pri čítaní kričím: „Je to tu, takúto zaujímavú emóciu som doteraz nepoznal“. Odvážna Mária Pourchet to brilantne dokázala (nebojte sa, v jej texte nenájdete napríklad zoofíliu, ako ju občas servíruje jej inak odvážny krajan Houellebecq), tak teda odvážna Mária to naozaj dokázala, priviedla ma k originálnym pocitom z literárneho jazyka. Je to skvelá autorka a slovenské preklady jej kníh si zaslúžia skvelých prekladateľov, za nás všetkých preto prosím, prosím, prosím: „Spáľte všetko zlé, vy viete čo“.
Ako politický paranoik som si povedal, že ruských súčasníkov čítať nebudem, svoju domovinu síce naoko kritizujú, ale je to ich rafinovaná špiónska taktika, ako sa nám votrieť pod kožu. Lenže opäť rozhodla moja lakomosť: v kníhkupectve, blízko vedľa Márie Pourchet, stála na poličke Ľudmila Petruševská,jej útla Čas noc, cena ešte nižšia ako pri vyššie spomínaných tituloch. Predloha na dych berúcu telenovelu, no paľba, paľba, paľba, hovorím si: „Čo iné sa dá od Rusov čakať, ako paľba, paľba bez výstrahy, paľba do úplného vyčerpania, paľba, kým sa hlaveň zbrane neroztaví?“ Lenže Petruševskej paľba ma triafala, lebo som jej nadbiehal, s potešením som sa nechal triafať, spravte to, ak vyhľadávate extrémne naštvanú prózu, za pár centov budete ťažko, no užitočne zranení jej formou.
Maroš Krajňak (1972) debutoval románovou novelou Carpathia (2011), po ktorej nasledovali ďalšie prózy Entropia (2012), Informácia (2013), vytvoriac tak neformálnu „karpatskú trilógiu“. V nasledujúcich prózach Pogodowitz (2016), Už iba prítomnosť (2021) či najnovšie v diele Situácia dezolácia (2025) sa zaujíma o napätý a vzájomne podmienený vzťah medzi jednotlivcom a jeho miestom v spoločnosti.
