Prázdne domy sú debutovým románom oceňovanej mexickej spisovateľky Brendy Navarro, v ktorom otvára viacero ťažších tém. Robí tak na pozadí únosu dieťaťa, trojročného Daniela, ktorý zmizol bez stopy matke z ihriska, kam spolu pravidelne chodili. Žena, ktorá má únos na svedomí, sa rozhodne chlapca vychovávať ako vlastného, pričom ho premenuje na Leonela.
Od tejto udalosti sa rozbieha kolotoč rôznych pocitov a emócií, ktoré prežívajú obe hlavné postavy. Kniha je rozdelená do troch častí, v každej z nich sa pritom striedajú pohľady oboch žien. Na jednej stane sa ponárame do myšlienok biologickej matky, ktorá sa snaží vyrovnať s bolestivou stratou, žije s manželom a jeho neterou, o ktorú sa spoločne starajú, a občas si dopraje uvoľnenie v spoločnosti svojho milenca. „Videla som málo. Čo som videla? V spleti vizuálnych spomienok podrobne skúmam jednotlivé vlákna a hľadám to, ktoré by ma aspoň o sekundu priblížilo k určeniu kľúčového momentu. V ktorom momente, v ktorom z tých všetkých, som stratila Daniela z dohľadu? V ktorom momente, v ktorej chvíli, pri ktorom zadržanom výkriku trojročného telíčka zmizol? Čo sa stalo? Videla som málo. A hoci som blúdila medzi ľuďmi a dookola vykrikovala jeho meno, akoby som prišla o sluch. Prešlo okolo auto? Bolo tam viac ľudí? Akí? Kto? Svojho trojročného syna som viac nevidela“ (s. 12).
Na druhej strane spoznávame život únoskyne, ktorá je myšlienkou stať sa matkou priam posadnutá. Avšak žije s mužom, ktorý po potomkoch netúži, navyše ju podvádza a týra. Autorka tiež poukazuje na spoločenské rozdiely, keďže obe ženy žijú v rozdielnych podmienkach – prvá je z vyššej strednej triedy, kým druhá zo sociálne slabšieho prostredia.
Náročné témy
Kniha sa nezameriava len na zmiznutie dieťaťa, ale má omnoho širší záber. Okrem toho, že nás autorka oboznamuje so situáciou oboch žien v období pred aj po únose, nebojí sa otvárať náročné témy. Domáce násilie, nevera, autizmus, osamelosť, hľadanie vlastnej identity, nerovné postavenie žien či toxické vzťahy. O tom všetkom píše surovo, priamo a bez príkras. Nie však prehnane dramaticky. Text je neraz bolestivý, citlivý a podávaný s veľkou dávkou ľudskosti. „Stali sme sa prízrakmi. Keď niekto zmizne, odnesie si so sebou kúsok z vás, čo sa už nevráti; hovorí sa tomu zdravý rozum“ (s. 21).
Autorka má jednoduchý, no osobitý a intenzívny štýl písania. Nenájdete tu takmer žiadnu priamu reč a vo veľkej miere prevláda rozprávanie, do ktorého zakomponovala aj prerozprávanie dialógov. Psychológia postáv je podávaná veľmi realisticky, obe rozprávačky pôsobia uveriteľne, čitateľ nemá problém sa s nimi stotožniť, predstaviť si ich ako „obyčajné“ ženy, ktoré sa kedykoľvek môžu objaviť aj v jeho okolí. Striedanie pohľadov navyše umožňuje hlbšie nahliadnuť do vnútorného sveta oboch hlavných postáv a lepšie pochopiť ich emócie či konanie.
Nie je prioritou, aby ste si k ženám získali sympatie. Pravdepodobne si ich k žiadnej z nich ani nevytvoríte. Istým spôsobom však s nimi budete všetko prežívať – občasné malé radosti, no najmä smútok či beznádej. Na to, aby ste do istej miery pochopili, čo ich viedlo k jednotlivým rozhodnutiam a konaniu, nemusíte s nimi bezpodmienečne súhlasiť. Ani autorke nejde o to, aby niekomu prisúdila nálepku vinníka či obete. Preto únoskyňa nie je jednoznačne vykreslená ako záporná postava, ale ako človek s neľahkým osudom.
Prázdne domy
Nemožno opomenúť ani tému materstva, ktorá má v tomto románe dôležité postavenie. Autorka ho neopisuje ako niečo dokonalé, čo prináša do života len radosť, ale ukazuje aj jeho temnejšiu stránku v podobe vyčerpania, obáv, frustrácie a osamelosti. Aj keď sa tejto témy zhostila dosť odvážne, píše inteligentne a s úctou. Tiež nemá potrebu čitateľovi vnucovať konkrétny názor či ospravedlňovať rozhodnutia postáv. Prostredníctvom nastoľovania zložitých životných situácií a celoživotných tráum oboch žien ho navádza, aby sa sám zamyslel nad otázkami viny, zodpovednosti a spravodlivosti. „Je jedno, čo sa hovorí: je lepšie byť mŕtvy ako nezvestný. Nezvestní sú masovým hrobom, ktorý sa nám otvára vnútri, a my, čo trpíme, si želáme len jediné: môcť ich konečne pochovať. Prestať sa rozoberať vlákno po vlákne, pramienok krvi po kúsočku ľadu, pretože pre každú jednu kvapku je pád neuveriteľným utrpením“ (s. 116).
Samotný názov plne vystihuje obsah knihy. Hoci obe ženy žijú odlišné životy, spája ich pocit nešťastia a veľká prázdnota. Ich duše sú takmer mŕtve, ich myšlienky často znepokojivé až depresívne, v ich domácnostiach chýba úprimná radosť zo života. Túžia po začlenení, prijatí a pocite niekam patriť. Dom pre nich nie je symbolom bezpečného útočiska, ale miestom, ktoré poznačila strata, násilie a nenaplnené očakávania. Kým jedna po zmiznutí syna už nedokáže zaplniť prázdnotu, ktorá po ňom ostala, druhá sa práve únosom cudzieho dieťaťa snaží nájsť zmysel života a pocit naplnenia.
Psychologický román Prázdne domy bude vo vás doznievať ešte dlho po dočítaní poslednej strany. Nejde o oddychové čítanie, pri ktorom vás bude sprevádzať úsmev na perách. Ponúka pohľad na spoločensky citlivé témy, o ktorých sa ešte stále veľa nehovorí. Je dôkazom toho, že na ľudské osudy nemožno nazerať čiernobielo, pretože ich veľakrát vnímame cez prizmu predsudkov. I napriek menšiemu rozsahu kniha ponúka kvalitný čitateľský zážitok v podobe mimoriadne autentického príbehu, emocionálnej horskej dráhy, ktorá vás nenechá chladnými.
Brenda Navarro: Prázdne domy
Preklad: Eva Lalkovičová
E.J. Publishing, 2026
Denisa Patáková je absolventkou Právnickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave. Jej dlhoročnou vášňou sú knihy, aj preto sa od roku 2016 rozhodla venovať knižnému blogovaniu. Vedie knižný portál precitane.sk, prispieva do Magazínu o knihách, a keď jej to čas dovolí, nebráni sa aj písaniu článkov na neknižné témy.
