(Úryvok z knihy)
O jedle
Vyprevadím Violu do školy. Teda, k vchodovým dverám. Zamávam z balkóna. Pošlem vzdušnú pusu. Čakám na esemesku, že bez problémov prišla do školy. Nemá šancu to za desať minút stihnúť. Najprv sa objaví správa zo školy, o 8:02: Viola je dnes neprítomná. 8:03: Hlasová správa od Violy: mama, nejaký ujo sa na mňa divne díval na prechode. Tak papa, ľúbime sa. O 8:05 druhá správa zo školy: Viola je dnes prítomná. Tak, to by sme mali.
V župane sa presuniem k počítaču. Otvorím stránku cortilie. Prezerám si ovocie, wow, došli líči. To beriem. Tri kilá pomarančov. Papája. Ananás nie, ten som viackrát skúšala a prišiel vždy úplne zelený. Zelenina, tej treba veľa, tri druhy šalátov, mangold, pakčoi, brokolica, cukina, to je jedno, že tá tmavozelená, púpavové listy, biela a červená kapusta, reďkovky, kaleráb, odkedy sa dá v Taliansku zohnať kaleráb, cítim sa tu ako na prázdninách v Senci. Miešané zrná, už predvarené, to aj tri vrecúška. Poďme na oriešky. Píniové, áno, budem robiť zeleninové lazane, a ešte kešu, lebo mi treba zas pripraviť vegánsky syr s lahôdkovým droždím. Po droždie však budem musieť zájsť do Naturasì. A mandle. Mandle musia byť.
A potom sa zahľadím na tie nenávidené kategórie. Mäso a ryby. Údeniny a syry. Minule mi tí hajzli z cortilie poslali mail, že aké výborné mäsá majú. Chcela som im napísať sťažnosť. Dva roky si nechávam od nich nosiť jedlo, to už mohli vytušiť, že o mäse nechcem nič vedieť.
A predsa si ho otvorím. Pozerám na tie veľké stejky. Na mozoček. Na rolády – vnútri syr, surová šunka a šalviový list. Ryby. Sardínske syry a polkilové parmezány. Všetky tie veci, čo som roky konzumovala.
Než prišlo osvietenie.
Ale nechcem nikoho dopredu strašiť. Toto náhodou nebude o zbláznení sa.
Ale o jedle. Jedlo je to, čím sme tvorení, z čoho sa postupne skladajú naše bunky, akú potravu im dáme. Každý má voľbu. Ako chce vyzerať. Ako sa môže cítiť.
A ja som sa pred rokmi rozhodla, že s dcérou budeme zdravé, krásne a šťastné. Pôvodne som chcela zahrnúť aj manžela do zdravia, krásy a šťastia, ale nejako cestou odpadol.
Najprv tá veta, ktorou ma vytočil: tie veci, ktoré teraz varíš, si sama aj zješ.
Zobrala som ho za slovo. Vždy keď s dcérou dojeme, hneď všetko odpracem, zvyšky dám do dóz do chladničky. Nech si len pekne je tie svoje chleby vytiahnuté z mrazničky a necelozrnné cestoviny.
Lenže postupne akoby mi začal robiť aj prieky.
Občas sa v chladničke objaví cibuľa. Dobre vie, že vegánka-nevegánka, cibuľu bytostne neznášam. Neznesiem, aby mi zasmradila iné jedlo. Neznesiem, aby si ju smažil na mojej panvici. Aby sa cibuľový pach šíril bytom. Akoby nestačilo, že susedka Španielka o poschodie nižšie každú nedeľu zasmradí ovzdušie nejakou cibuľovou špecialitou a ja pre tie výpary, z ktorých sa mi dvíha žalúdok, nemôžem vyjsť ani na balkón… Občas mám pohotové inštinkty. Len čo v chladničke vytuším cibuľu, hoci aj zabalenú do papiera, aby ju predo mnou skryl, bez milosti ju vyhodím. Zahádžem iným smetím, aby si nevšimol…
Počkať. Toto začína pôsobiť, akoby som prieky robila ja jemu.
Tak nie, nie, čosi iné.
Spočiatku ma chápal. Rozprávala som o týraní zvierat vo veľkochovoch, o praktikách na bitúnkoch, o dopadoch červeného mäsa na zdravie a na konečník. Sám začal vyhlasovať, že z mäsa sa mu už takmer dvíha žalúdok.
Potom sme sa asi pol roka nerozprávali. Alebo koľko. Nepamätám si.
A potom to prišlo.
Zrazu sa začali objavovať v chladničke divné veci.
Šunka. Keď som to uvidela, zatočila sa mi hlava. Prečo to. Mlieko, syry. To by som ešte zniesla. Ak jemu nevadí, že dostane rakovinu prostaty, prečo by to malo vadiť mne. Lenže potom prišlo aj… mäso.
Bolo mi úzko, keď si ho pripravoval na mojej panvici, no v momente, keď chcel otvorené balenie len tak položiť na poličku v chladničke, zasiahla som. Snáď to tam nebudeš len tak dávať. Aby mi tá krv kvapkala na zeleninu. Vytiahla som dózu.
Lenže v momente, keď sa mäso vložilo do dózy, on naň celkom zabudol a o týždeň som musela mäso vyhodiť. A bohužiaľ som vyhodila aj dózu. Hoci bola sklenená. Nech som si akokoľvek dohovárala, že veď v umývačke sa to vyčistí, vedela som, že by som do predmetnej dózy už nedokázala vložiť žiadne vegánske, teda normálne, jedlo.
Občas ma to tak chytí. Neviem, čím to je. V električke som mala včera dojem, že sme si s dcérou sadli na miesta po špinavých ľuďoch a v noci som potom prala všetko naše oblečenie. Samozrejme aj dezinfikovala.
Ale to je jedno.
To sem teraz nepatrí.
Ešte niečo vtipné napíš.
No tak dobre. Volá sa to ocd. A neviem, či mi ešte stačí 50 mg fevarinu. V poslednom čase cítim isté zhoršenie. Neviem, či s tým súvisí aj jedlo. Mne sa jedlo zdá fakt strašne dôležité.
V mojej lekárskej správe tvrdia, že trpím ortorexiou. Posadnutosťou zdravým jedlom. Našťastie ma upokojil môj obľúbený vegánsky lekár, čo píše tisícstranové knihy o zdravom jedle, že nič také ako ortorexia neexistuje. Nezdravé jedlo je naozaj nezdravé a zdravé zas zdravé. A podľa toho na naše telá aj pôsobia.
Ale mäso? Mäso predsa naozaj je špinavé. Doslova. V Amerike namáčajú kurčatá do vody, kde plávajú ich sračky. Kto mi zaručí, že to nerobia aj tu?
A mäso je špinavé aj morálne.
Ale teraz by som chcela povedať radšej čosi k mesiačikom mandarínok. A ku kýpťom banánov. A k torzám hrušiek.
Manžel neposlúchol a namiesto porridgu, ktorý si každé ráno varím ja, uprednostňuje čosi podobne hnusné na pohľad, len menej zdravé. Kúsky ovocia a orieškov v jogurte, mlieku a kefíre. O tom, že do seba leje pol litra mlieka každé ráno, by som mu vedela povedať svoje, problém je však kdesi inde.
V dvoch mesiačikoch mandarínky, ktoré nájdem položené na poličke v chladničke. Dvojcentimetrovom kúsku banánu či tretine hrušky. Zúrim. Veď okej, krájaj si ovocie, do toho svojho blvajzu, koľko chceš, ale nenechávaj mi tu tie zvyšky. Manžel sa bráni. Veď na druhý deň to dojem. Na druhý deň… je už kdesi na Sicílii. Mieša sa vo mne hrdosť a sebaúcta, ktoré ma nabádajú to vyhodiť, spolu s presvedčením mojej mamy, že jedlo sa nesmie zahadzovať a čo by na to povedala, keby videla také plytvanie.
Lenže ako dlho sa dokážem pozerať na dva mesiačiky mandarínky v chladničke bez toho, aby som nejako zasiahla?
Pravdupovediac v chladničke zasahujem až pričasto. Ak si manžel uloží čosi do mojich políc, teda do priečinkov vo dverách, okamžite to dám na svoje-jeho miesto. Iste, chápem, že tu nemáš miesto na fľašku vody, tak ju dáme poležiačky na toto, ale v mojej priehradke proste nebude.
Niekedy len tak otvorím chladničku, aby som sa ubezpečila, že je tam všetko tak, ako má byť. Upokojuje ma pohľad na systém, ktorému rozumiem len ja. Nepodložený žiadnymi vedeckými radami typu… ovocie hore, zelenina dole, len tradíciou a úzom.
V kuchyni skladujem aj všetky svoje lieky. Minule som skoro zinfarktovala, keď som si o polnoci otvorila svoju krabičku s melatonínom a zistila som, že manžel načal nové pláto, keď v tom starom som sa nedostala ešte ani do štvrtiny.
Na druhý deň som si ho odchytila v kuchyni a povedala: preboha, toto mi nerob, nevieš si predstaviť, do akej úzkosti ma to vháňa, táto jedna tabletka, ktorá tu chýba. Manžel sa kajal: máš pravdu, nebudeš mi veriť, ale aj mne to prekáža. Otvoril som tú krabičku o tretej v noci, keď som nemohol zaspať a v momente, keď som vytlačil tabletku z pláta a uvedomil si svoju chybu, povedal som si – do kelu! Čo som to urobil!
S manželom si sľúbime, že sa nám čosi také už nestane.
Niekedy sme ale menej zohratí. Napríklad na dovolenkách v Abruzzách. U jeho príbuzných.
Vsuvka pre čitateľov, čo ešte s talianskym regiónom Abruzzo nemali do činenia – hlavná činnosť jeho obyvateľov – jesť, teda plynulo prechádzať od štvorhodinových obedov ku štvorhodinovým večeriam.
No a do toho nabehne manžel a začne príbuzným vysvetľovať, ako sa mu podarilo schudnúť. Ako? Tak, že do seba začal ráno liať pol litra mlieka, jogurtu a kefíru. Prevraciam oči. Hryziem si do jazyka. Ale to len chvíľu. Potom vybuchnem: a ty vieš, koľko je v mlieku estrogénov? Veď tie kravy boli tehotné, keď ich dojili! Veď z toho všetkým týmto úbohým príbuzným jedine tak narastú prsia!
Uvedomujem si, že v tej chvíli tam pred príbuznými pôsobím ako krava ja, či už dojená alebo nedojená. A pritom mám pravdu.
Niekedy zas komentuje on mňa, hoci to si trúfne len v súkromí. V našom spoločnom byte v Turíne. Hm, tak dnes máte na večeru varené proso. Škoda, že nechováme andulku. Tá by si tiež pošmakovala.
Rizoto s borákom lekárskym, no vy budete zdravé. A to bude jesť aj Viola dobrovoľne?
Mstím sa mu zapnutím umývačky na noc, aj práčky v kúpeľni, či dokonca, v obdobiach horúčkovitej nočnej aktivity, vysávaním. Keď už má ten slabý spánok.
Niekedy to na mňa tak príde, že po nociach vysávam. Vzrušuje ma predstava, ako ráno vstanem do čistého bytu.
Psychiater nadvihne obočie.
Niekedy je problém dostať sa do postele, aby som ráno mala odkiaľ vstať, keď už je to vysávanie také vzrušujúce. Ešte k tomu s novým Dysonom.
Psychiater mi raz vysvetlil, že pri mojej diagnóze nesmiem ťahať nočné. A pritom noc je najlepší čas. Všetci spia, v byte sa ozýva len šum vysávača a mojich myšlienok. Dôležité je, aby myšlienky neprehlušili vysávač.
Niekedy ešte pred zaľahnutím robím zoznamy, čo treba na druhý deň nakúpiť. Kedysi ma bavilo piecť vegánske torty. Z ovsenej múky, či nejakej celozrnnej, špaldovej, ryžovej, s prídavkom cícerovej, doktor Berrino vo videách stále prízvukoval, že treba živú múku, nie hladkú, múku so živinami, odkiaľ nebola odstránená vláknina, to hlavné.
Tri dni po upečení torty však v živej múke už čosi žilo.
Trhala som ju proti svetlu a často tam boli vlákna plesne.
Prestala som vypekať.
S Violinou pubertou prišli problémy s jedlom. Najprv tie normálne, prirodzené.
Zrazu sme jej boli s manželom obaja vrcholne odporní.
Najprv teda manžel. Odjakživa nosil v nedeľu poobede zákusky. Viola si zrazu všíma, že jeho lyžička sa dotýka jej časti zákuska. Hádže ksichty. Ale on to takmer neregistruje. Zato ja áno. A to ešte keď s ňou chce jesť šľahačku z jednej misky. No to kde sme.
Má to korene v jeho rodine. Tej abruzzeskej. Tiež ma svojho času ako mladú nevestu zarazilo, keď svokra zlievala dokopy omáčky z tanierov a dávala ich späť do hrnca, „lebo veď sme len medzi sebou.“ A na druhý deň nám to opäť servírovala.
Škoda, že taká úsporná nebola aj v Turíne, keď som sa učila variť. „Výborné,“ pochvaľovala si, keď som jej naložila, „ale nebude ti vadiť, keď zvyšok vylejem do hajzla. Je to také nemastné-neslané.“
Postupne som jej začala robiť prieky. Naložila som jej napríklad dvojnásobok brokolicovej prílohy, lebo som milovala ten moment, keď vstane od stola a vysype väčšinu mojej večere vedľa do hajzla, akoby išlo len o zanedbateľné narušenie bontónu.
Tvárila som sa chápavo, keď si každý deň dala v kaviarni horúcu čokoládu a potom márne skúšala chodiť ráno na záchod a splietala čosi o hemoroidoch.
Viem, toto nie je text o nej, hoci je to vďačná postava, spomeniem už len smutný koniec, posledné dva roky pri stole dávi, keď je s nami, vykašliava chrchle a vzduch, celé minúty, pubertálna Viola zelenie, svokru napína, manžel sa tvári, že normálka, svokra niekedy zvládne čosi aj zjesť, vypľúva potom šľachovité chuchvalce mäsa do taniera, Viola vstáva od stola, že toto už fakt nie, svokra ju volá späť: poď mi dať pusinku, ako to, že si mi dnes ešte nedala pusinku?!
To viete, chladný stredoeurópsky čumák.
Poslednú dovolenku sme museli z týchto dôvodov predčasne ukončiť. Ušli sme vlakom vyhovárajúc sa na akési bezodkladné povinnosti. Viola má koncom augusta školu. Ja musím na nočné.
Takú námahu sme si dali s výhovorkami, pritom dementnej svokre je to už úplne jedno.
Tak čo, už si si dosť kopla?
Čo tak pozrieť sa na seba?
Mama, prepáč, tam, Viola ukazuje, tam, na prste, máš trochu tej šošovice. Mohla by si si to dať preč?
Mama, medzi zubami ti ostala rukola.
Ešte?
Ešte.
Mama, prečo si vyšla z kúpeľne len v nohavičkách? Vieš, že ti ovísa brucho?
Mama, ty si olízala varechu! A to ňou ideš zas miešať to jedlo?
Mama, na svetri máš fľak.
Mama, a umyla si si ruky, keď si predtým zbierala Modroočkove hovná z debničky?
Paradajka je spravodlivý trest, ktorý ma postihol za celoživotné bojkotovanie cibule. Inak si to neviem vysvetliť. Že moje talianske dieťa tak kategoricky odmieta paradajku v akejkoľvek forme.
V poslednom čase, ak sa odvážim konzumovať niečo s paradajkou, Viola vyrobí zátarasy. Napríklad z vreckoviek. Alebo múr z vázičiek. Aby sa na takú nechutnosť nemusela pozerať. Občas si hltavo odhrýzam z paradajky sklonená nad drezom, Viole chrbtom, aby ani jedna z nás nemusela toľko trpieť.
Stane sa, že si jedlo odnesiem do izby k počítaču, lebo mám akurát dosť. Violiných rozmarov.
Manžel záležitosťou s paradajkou až tak netrpí. Neunúva sa zapamätať si to. Hocikedy prinesie Viole kus pizze z mesta. A potom sa tvári, že to nie je žiadny big deal. Že sa pomýlil. Obe krútime hlavou. Veď už aj všetky mamičky Violiných kamarátov vedia, že paradajku nie, a ty otec, a ty blb…!
Je to podobné, ako keď si kúpi šunku, zabudne na ňu a potom sa mňa, už štvrtý rok vegánky, spýta, či si môže vziať trochu z mojej šunky.
Ale od istého momentu je slovo šunka u nás doma celkovo zakázané.
Lebo profesor. Lebo mladý, krásny, fascinujúci a charizmatický profesor z Neapola. Profesor literatúry. A čo by na to povedal. Že sa bavíme o takýchto prízemnostiach, šunka, paradajka, a nie o umení.
Profesor v triede vysvetľuje žiakom, že kedysi mali ľudia umenie, hudbu, všetci sme sa mohli utĺcť za novým albumom Depeche Mode či Patti Smith, a teraz, teraz sa môžeme utĺcť za ramen a poké. Za kebabom a piadinou. Za focacciou a pizzou. Za suši a gyozou. Kam sa pozriete, samé žrádlo. Ľudia len žerú a žerú a žerú. Prídu na námestie ako chudí, a potom pozri, otvorili nový podnik, aha, aký bar, tamtá zmrzlina musí byť úžasná, a z námestia odídu ako stokiloví. Rozpráva asi štyridsaťkilový profesor pred triedou, kam patrí aj Viola.
Na koncoročnom výlete si Viola nedokáže pred ním ísť kúpiť ani nanuk. Gaia ju pobáda, no tak, Viola, poďme na ten nanuk, ja mám hroznú chuť na nanuk, lenže v bare sedí profesor, a namiesto albumu Patti Smith konzumuje obložený chlieb, no napriek tomu Viola napokon kúpi nanuk len Gaii.
A potom príde leto, masaker trojmesačných talianskych prázdnin. Na dovolenke vo Francúzsku. Kdesi v Normandii pri Omaha Beach. Ak si sadneme v reštauráciách, Viola sa rozhliada ako ranená laň, odkiaľ na ňu môže zas skočiť vlk… koho hľadáš? Nevydržím to už. Čo keby ma videl profesor. Ako tu sedím v reštaurácii a jem. Profesor? Tu? Čo by tu robil? To by bola príliš veľká náhoda. Vo vegánskom bistre v Caen…!
Ale ak môže byť profesor aj na dunách pri Mont-Saint-Michel, ak môže byť v palacinkárni v Bayeux, tak čo potom v Turíne, po návrate.
Pán profesor je skrátka všade.
V blízkosti školy sa nič konzumovať nedá. Desiata? Nežartujte.
Viola zdesená pozerá na okno v našej kuchyni. Dožerie ma to. Aj tam je? Pán profesor! Čo vy na balkóne?! Veď poďte k nám. Prisadnite si.
Nepríde.
Iný deň: pán profesor, ešte aj v daždi čupíte na našom balkóne?! Nehanbite sa toľko!
Aj jazyk sa musel prispôsobiť možnému vpádu, neustálej hrozbe, pána profesora. Isté slová sa stali v taliančine tabu. Môžu sa vysloviť len v slovenčine, lebo tam je ešte aká-taká pravdepodobnosť, že by ich pán profesor nedešifroval. Chceš na večeru špag… aha, prepáč, myslela som: cestoviny s takou tou zelenou omáčkou? Alebo: na raňajky som ti kúpila sladký rožok s takým tým hnedým, čo máš rada. Zdesený pohľad do skla na výťahu – čo keď tomu rozumel… Ešte aj tu je s nami?! Pán profesor, prečo bežíte popri našom výťahu?
Obe sledujeme, ako ubiehajú poschodia a pána profesora, ako šprintuje po schodoch.
A ty myslíš, že ten tvoj profesor nikdy neje? Že sa živí pránou? Alebo čím? Umením?
Áno. Pán profesor sa živí umením. A ty ho nesmieš urážať!
A tak ho neurážam. Ani keď ako psychopat čupí na našom balkóne a sleduje nás pri jedle.
Pred dvadsiatimi rokmi by som dvere od balkóna otvorila a profesor by konečne vošiel zo zimy do tepla nášho bytu a dal by si s nami carbonáru, to by bol šťastný koniec! aj profesor konečne sprítomnený, aj ja konečne nevegánka, všetky problémy s jedlom by sa razom vyriešili, deus ex machina, magický realizmus.
Ale prešlo dvadsať rokov a to, čo pre mňa fungovalo vtedy, už nefunguje. Takže len sedím u dcérinej psychologičky na pravidelnej porade a obe na profesora nadávame. Ako môže, hovorí ona, taký frajer, keď všetky dvanásťročné dievčatá v triede sú doňho zamilované, viesť pred nimi takéto samoľúbe a hlúpe reči. Čo on vie, či medzi nimi nie je niektorá krehkejšej duševnej konštitúcie, ktorá by mohla skončiť ako anorektička či bulimička?!
Prikyvujem a len sa modlím, aby to ostalo celé v takejto žartovnej polohe, s profesorom na balkóne, s tým hnedým namiesto čokolády, s paradajkou nad drezom, aby to u Violy nikdy neprešlo do čohosi horšieho, lebo mi je úplne jasné, že skutočným problémom by sme my dve čeliť nedokázali.
Ivana Dobrakovová: Iné myšlienky
Marenčin PT, 2025
https://marencin.sk/1248/Ine_myslienky
Ivana Dobrakovová sa narodila v roku 1982 v Bratislave. Vyštudovala prekladateľstvo a tlmočníctvo, anglický a francúzsky jazyk na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Pracuje ako prekladateľka na voľnej nohe (z francúzštiny a taliančiny preložila autorky a autorov ako Marie NDiaye, Emmanuel Carrère, Constance Debré, Elena Ferrante, Veronica Raimo, Giulia Caminito.) Napísala dva romány: Bellevue (2010) a Pod slnkom Turína (2021), štyri zbierky poviedok: Prvá smrť v rodine (2009), Toxo (2013), Matky a kamionisti (2018) a Iné myšlienky (2025) a pre edíciu bibliofílií SLC esej: A čo sa vám stalo? (2024). Všetky ostatné knihy vyšli vo vydavateľstve PT Marenčin. Za zbierku Matky a kamionisti získala Cenu Európskej únie za literatúru. Všetky prozaické knihy boli v desiatke na cenu Anasoft litera. Jej knihy vyšli v prekladoch do poľštiny, češtiny, maďarčiny, bulharčiny, angličtiny, arabčiny, španielčiny, taliančiny, srbčiny, macedónčiny, nemčiny a slovinčiny.
Zdroj: Anasoft litera
