F. M. Dostojevskij: Bratia Karamazovovci
Fiodor Michailovič Dostojevskij ako predstaviteľ realistického sociálneho románu (Idiot, Urazení a ponížení, Besy) uviedol do svetovej literatúry veľké charakterové postavy a aj na základe nich vytvoril psychologický prienik do obrazu ruskej spoločnosti devätnásteho storočia. Svoje tvorivé majstrovstvo preukázal v rôznych žánrových formách, a to aj v rámci krátkej prózy a novely (Biele noci, Dvojník, Hráč). Pokladá sa za jedného z najvýznamnejších predstaviteľov v rámci svetového literárneho kánonu, ktorý hĺbkou svojho literárneho uvažovania prekonal dobové schémy.
V súvislosti s autorom treba upriamiť pozornosť v prvom rade na udalosti jeho mimoriadne pohnutého života: po zapojení sa do revolučného hnutia proti cárovi Mikulášovi I. bol odsúdený na smrť. Rozsudok bol v poslednej chvíli zmenený na život vo vyhnanstve na Sibíri, ktorý opísal v románe Zápisky z mŕtveho domu. Známa je aj jeho gamblerská minulosť, zdravotné a finančné problémy, problematické prvé manželstvo a smrť maloletého syna – to sa podieľalo na formovaní Dostojevského bohatého emočného sveta, v ktorom nechýba empatia, súcit a hlboké poznanie rôznych stránok života. Hoci je tak jeho tvorba čiastočne, no citeľne autobiografická, vychádza skôr z hlbokého pozorovania a následného uvedomovania, ako funguje spoločnosť a ľudské prežívanie. Zastupuje neraz sociálne slabších a marginalizované skupiny, ktoré sa ocitli na spoločenskom okraji, pričom si všíma spoločenské a psychologické aspekty podieľajúce sa na vývoji jednotlivca. V súlade s realistickým uchopením ponúka prierez rôznymi spoločenskými vrstvami a odkrýva poklesky a nedokonalosti priamo podporené nerovnosťou medzi ľuďmi a neblahým spoločenským nastavením.
Román Bratia Karamazovci patrí k jeho najvýraznejším dielam z formálneho, tematického a hodnotového hľadiska. Na obraze rodiny statkára Fiodora Pavloviča Karamazova sa usiluje o vystihnutie vtedajších spoločenských pomerov v Rusku, ale aj o zachytenie univerzálnych ľudských vlastností, motivácie konania a hodnôt. Ide o rodinnú ságu so silným motívom súrodeneckého puta a otcovskej lásky, otázky, či na súdržnosť a porozumenie skutočne stačí len biologická príslušnosť.
Trojicu bratov by sme mohli charakterizovať ako reprezentantov určitých princípov: najstarší citovo labilný Dmitrij predstavuje pudovosť, podlieha životným situáciám bez racionálnej analýzy, holduje alkoholu a bezhlavo sa zamiluje do hriešnej Grušenky, hoci je z v mene povinnosti zasnúbený s generálovou dcérou Kaťou. Druhý, prostredný syn, Ivan je presvedčený ateista a odkazuje na vlnu osvietenského racionalizmu, zastáva postoj nekompromisného rácia. Posledný manželský syn, Aľjoša, je zosobnením kresťanskej viery a morálky a ako Boží človek plánuje zasvätiť svoj život Boh v ústraní kláštorného života. Okrem manželskej línie rodokmeňa existuje ešte nemanželský syn Smerďakov, ten je reprezentantom pokriveného charakteru, človeka bez chrbtovej kosti, ktorý za účelom splnenia vlastných ambícií neváha manipulovať a škodiť. Z personálneho hľadiska plní funkciu trichstera – pokušiteľa či démona, reflektujúc na zaužívané štruktúry správania a narušuje vžitý poriadok.
Ak nám triadické rozdelenie bratov pripomína rozprávku, ide skôr o uplatnenie archetypálnych síl, ktoré prirodzene existujú v našom podvedomí, ale aj hierarchickom postavení rodiny, v ktorom sa zvyčajne deťom už od narodenia prisudzujú určité spoločenské roly (napríklad vladár, vojak či kňaz). Charakterové a osobnostné črty bratov môžu evokovať základy psychoanalýzy podľa Sigmunda Freuda – ID (inštinkty a pudy), EGO (racionálny princíp) a SUPEREGO (svedomie, morálny zákon). Uvedená hypotéza svedčí o silnom psychologickom základe celého Dostojevského diela, pričom k spracovaní životných skúseností a inšpirácií dochádzalo nevedomým prúdom, ešte pred psychoanalytickým výskumom, čo dokazuje vizionársky charakter jeho písania.
Morálne otázky pritom nie sú riešené jednoznačne: často práve ateisticky sa profilujúci Ivan najviac polemizuje o existencii Boha a potrebe viery a koná často pod vplyvom zmyslového prežívania a Alexej si v existenčných situáciách uvedomuje vlastnú nedostatočnosť.
Samotný karamazovský princíp je stvárnený na postave otca Karamazova ako isté genetické zaťaženie: je v ňom zastúpená bezuzdnosť a bezcharakternosť, no napriek všetkým negatívnym vlastnostiam zostáva na prírodnej báze rodičom a existuje medzi nimi nepopierateľné rodinné puto. Alexejova sebareflexia karamazovského princípu pozostáva z uvedomenia si vlastných nedostatkov, hľadania pochopenia pre iných, no zároveň rezolútneho odmietania princípu zla – a pod ním Dostojevskij nemyslí len zjavné zámerné zlovestné úkony, ale aj ľahostajnosť a akceptáciu nebezpečného správania. Neraz je tu prezentovaný koncept Jekylla a Hyda – polarita dobra a zla, rôznych vášní, emócií a pudov, ktoré stoja nad rozumovým uvažovaním. Alexej Karamazov je tak zároveň svorníkovou postavou – namiesto konfrontácie sa snaží spájať bratov a nachádzať (hoci neúspešne) cestu aj k otcovi.
Silným fenoménom románu zostáva otázka otcovraždy, zvlášť v Rusku (ale aj západnej spoločnosti) pokladaná za najvyšší zločin. Dostojevskij podobne ako v románe Zločin a Trest rozohráva myšlienku viny a trestu z legálneho, právneho a morálneho hľadiska, pričom sa domnieva, že otázku nemožno úplne jednoznačne rozlúštiť. Kto v skutočnosti vraždil – ten, kto zločin vykonal alebo naň (hoci nepriamo a nevedomky) naviedol? Do akej miery je smrť zlého človeka spravodlivá, ak je vykúpením pre iných, či dokonca spoločensky platná? Ako vymerať trest, kto je páchateľ a kto obeť? Nie sme svojím spôsobom vinní všetci – a zároveň nikto z nás? Ak je všetko dovolené…
Aj napriek aktuálnosti a univerzálnemu rozmeru Bratov Karamazovcov je nesporným faktom prítomnosť realistických prvkov v románe: tie súvisia s majetkovými pomermi bratov – bojom o dedičstvo, potrebou zabezpečiť sa či vidinou komfortného, bezpečného života a aj v dôsledku neuvážlivého správania nemožnosť zmeniť sociálne pomery či ľudské predsudky.
Narážame tu aj na neľahké postavenie žien, ktoré sú do istej miery stále majetkom mužov a v prípade nekonvenčného spôsobu života sú často pranierované v spoločnosti. Práve ženské postavy sa s súvislosti s Dostojevského dielom profilujú ako exaltované a vyhrotené: na protagonistkách vidno emocionálnu nestabilitu a nevypočítateľné konanie, hraničiace až s istou formou psychickej poruchy. Zvlášť postava Grušenky je profilovaná ako femme fatale – ale pod maskou zvodnej a zhýralej ženy skrýva a traumatizovaný človek so zraneným vnútrom.
Komplexnosť zachytenia ľudskej psychiky spočíva v zdanlivo nezľúčiteľných kontrastoch, ktoré nám svojou otvorenosťou môžu byť blízke: hrdé a navonok sebavedomé sú krehké a zraniteľné, manipulátori majú v sebe akúsi naivitu a jednoduchosť, hriešnici si uvedomujú svoje previnenia a blázni tomuto svetu rozumejú viac, ako svet im. Dostojevského postavy sú do istej miery slobodné, ale narážajú na silný kontrast medzi realitou a ideálmi, objektívne prekážky nemožno vedome odstrániť. Sociálnemu vylúčeniu v románe čelia nielen ľudia na okraji spoločnosti alebo s hendikepom, ale aj tí s pokleskami či si volia život osamote dobrovoľne – napríklad v kláštore. Dostojevskij poukazuje aj na rolu tzv. svätých bláznov, akým je napríklad starec Zosima, Alexejov mentor z kláštora, obdarený vysokou spiritualitou, prejavujúc sa ako stredoveký mystik. F. M. Dostojevskij tak z postáv vytvára neuveriteľnú mozaiku charakterov, ktoré do istej miery odzrkadľujú ich spoločenské danosti – napríklad príslušnosť k istej societe, vzdelanie, spôsob správania, no inak nás veľakrát svojou nevyspytateľnosťou fascinujú. Odhaľuje málo preskúmanú oblasť ľudského vnútra, prejavujúcu sa v ohrození života alebo v kontexte hlbších sociálnych a rodinných vzťahov. Jeho hlavná línia je však ontologická: od otázky Kto som a kým chcem byť smeruje až k otázkam, či je možné milovať iných a(ko) seba samého. Skúmaním postavenia človeka v existenčnej situácii, v priamom ohrození života, predznamenal európsky existencializmus. Hoci sa často Bratia Karamazovci pokladajú za opozíciu k západnej kultúre s dôrazom na ruské špecifikum, domnievam sa, že Dostojevskému išlo o zodpovedanie všeľudských otázok: z vlastnej podstaty odmietal pokrytectvo a pretvárku vedúce k rozkladu spoločnosti vo všeobecnosti.
Závažným konceptom románu je láska v rozličných podobách: podľa teórie starovekých Grékov je najsilnejšou agapé ako bezpodmienečné puto súcitu a spolupatričnosti k prírode a všetkému živému. Okrem nich je tu láska duchovná, súrodenecká, priateľská či partnerská. Málokedy nás autor sprevádza láskou ústiacou v povinný, formálny manželský zväzok, zvyčajne ide stvárnenie telesnej lásky, érosu, pričom sa prezentuje ako čosi veľkolepé, ale aj spaľujúce, milenci sa musia zákonite kvôli nej obetovať alebo zomrieť. Láska k živému je v porovnaní s tým harmonická a pokojná, no akoby nedosiahnuteľná.
Dostojevskij sa na postave Ivana zamýšľa, či je vôbec možné milovať ľudí, no aká je potom spoločnosť bez lásky? Možno tým predikuje filozofiu nihilizmu Friedricha Nietzscheho, zánikom viery končí všetko ľudské (a nastupujú diktatúry a svetové vojny).
Bratia Karamazovci ako Dostojevského posledné životné dielo je vrcholom jeho rozmanitej a hlbinnej tvorby, ktorá predznačila nielen smerovanie európskej kultúry, ale prispela do výskumu humanitných vied či práva. Dostojevského sociálne vnímanie je výlučne v mene univerzálne a spoločensky pôsobiaceho bez nevyhnutnej potreby politickej a spoločenskej angažovanosti. Nad neraz neľudskými činmi prevažuje túžba po úprimných medziľudských vzťahoch a prijatí seba samého. Otvára zásadné morálne a spoločenské otázky a na nábožensko-etickom pozadí sa usiluje vystihnúť pravú podstatu všetkého ľudského.
Literatúra:
DOSTOJEVSKIJ, Fiodor Michailovič. Bratia Karamazovci. EURÓPA, 2005. 928 s.
Patrícia Gabrišová vyštudovala slovenský jazyk a literatúru a dejepis na UPJŠ v Košiciach. Učí na základnej škole. Publikuje v rôznych literárnych periodikách (Fraktál, Romboid, Knižná revue, Glosolália, knižná príloha Denníka SME). Pripravuje na vydanie básnickú zbierku Vdychovanie škorice, ktorá by mala vyjsť vo vydavateľstve OZ FACE v roku 2025. V súčasnosti píše aj básnickú zbierku Nízky prah bolesti, ktorej vydanie podporil Fond na podporu umenia.
