Najnovšie sme sa pozreli na porovnanie kanonického sci-fi filmu a jeho knižnej predlohy.
O notoricky známej filmovej fabule len základne: detektív Rick Deckard (Harrison Ford), bývalý príslušník policajnej jednotky „blade runner“, prijíma vo futuristickom Los Angeles v roku 2019 úlohu zneškodniť štyroch pre ľudí nebezpečných replikantov z dielne Tyrell Corporation, ktorí po krvavej vzbure utiekli zo svojej kozmickej základne späť na Zem…
Zrekapitulujme si, že režisér Ridley Scott (v tom čase najmä Votrelec, 1979) nás v roku 1982 (1) zaviedol do futuristického sveta, ktorý vznikol v predstavivosti slávneho Philipa K. Dicka (1928 – 1982). Jeho román Snívajú androidi o elektrických ovečkách? (1968) sa pred dvoma rokmi dočkal vôbec prvého slovenského prekladu. Povenujme sa preto knižnému obsahu.
Zem sa po tzv. konečnej svetovej vojne dostala pod rádioaktívny prachový plášť, cez ktorý nepreniká slnko. V spoločnosti platí motto „Emigruj, alebo zdegeneruj!“. Kto ostane na Zemi, postupne vplyvom rádioaktívneho prachu degeneruje a môže sa z neho stať hovorovo mrzák, úradne „špeciál“. Navyše, veľká časť ekosystému zanikla a živé zvieratá sú vzácnosťou. Kto vlastní skutočné zviera, má vyšší spoločenský status. Čoraz väčšej popularite sa tešia umelé, elektrické zvieratá. (2)
V tomto novom svete majú androidi (humanoidní roboti) pomáhať ľudom pri kolonizácii iných planét. Niektorí z nich však utiekli z otroctva a ilegálne sa vrátili na povojnovú Zem, čo je práca pre nájomných lovcov (blade runnerov) z policajných agentúr pôsobiacich v USA a Rusku. Androidov vyrába Rosenova spoločnosť so sídlom v Seattli a s materskou továrňou na Marse. Ich pokrokový, ľudskejší typ Nexus-6 je vybavený vyššou inteligenciou než väčšina ľudských bytostí na Zemi. Rozoznať androida od človeka je tak čoraz náročnejšie. Rickovi Deckardovi v tom pomáha tzv. Voigt-Kampffov test empatie.
Príbeh súbežne sleduje dve línie: nájomného lovca Deckarda s úlohou „vyradiť“ androidov na úteku a „mrzáka“ Johna Isidora, na ktorého sa nakontaktujú androidi ilegálne prichádzajúci z kolonizovaného Marsu. Deckard je v knihe vykreslený ako obyčajný priemerný muž, o ktorom by okolie nepovedalo, že sa živí ako blade runner. Roy Baty, vodca vzbúrených androidov, je pre zmenu vykreslený ako zachmúrený a statný, s pokriveným nemým úsmevom a zákernými očami. Zároveň pôsobí dojmom zámernej vulgárnosti, čo sa skvelému Rutgerovi Hauerovi podarilo ikonicky stvárniť.
Postava Rachael aj v knihe vystupuje ako femme fatale. Ako sa neskôr ukáže, tendenčne zvádza každého blade runnera s cieľom, aby nepokračoval vo svojej úlohe (po intímnom styku totiž ľudia nadobudnú voči humanoidom väčšiu empatiu). Androidka z vylepšenej rady Nexus-6 na Deckarda zapôsobí, keď svojou rafinovanosťou takmer oklame jeho testovanie Voigt-Kampffom.
Veľkou témou filmovej verzie je naprieč dekádami úvaha, či Deckard je, alebo nie je replikant. Kým podľa Dicka je človekom (aj keď na chvíľku o sebe zapochybuje a otestuje sa), tak Scott sa od verzie k verzii (1982 – 1992 – 2007) prikláňa k opačnému názoru (viď záhadnú scénu s jednorožcom pôsobiacu ako implantovaná spomienka a početné fotografie na klavíri).
Tvorcovia filmu predbehli svoju dobu a v mnohom prekonali aj svojho knižného predchodcu. Tak napríklad, knižné San Francisco (1992) nie je zďaleka také multikultúrne ako Los Angeles (2019), vplyv ázijskej kultúry Dick vôbec neuvádza, rovnako ako neónový smog (reklamné pútače Coca Cola, Budweiser, TDK). A kým u Scotta vidíme v uliciach obrovskú preľudnenosť, u Dicka sa populácia naopak vyľudňuje (kto mohol a chcel, už dávno odišiel na Mars). Scottovo vyobrazenie budúcnosti je tak skutočne vizionárske a dokonalé. (3)
Rovnako ako uvádzané vizionárstvo, aj noirovú štylizáciu (archetypy ako detektív v baloniaku a osudová žena s vizážou Joan Crawford /Mildred Pierce, 1945/, komentár hrdinu /v pôvodnej kino verzii/, kontrastné svietenie, dážď) musíme pripísať na vrub scenáristov a adaptácie. Román po tejto stránke ponúkol filmárom „iba“ veľkomestské ponuré prostredie zahalené do neustálej tmy a osudovú androidku.
Vybrané rozdiely v predlohe oproti jej adaptácii:
- dej sa v románe odohráva v r. 1992 v San Franciscu (a nie v Los Angeles r. 2019),
- Deckard je ženatý, rovnako ako vodca androidov Roy Baty,
- Tyrellova korporácia nesie názov Rosenova spoločnosť,
- postava Sebastiana z filmovej verzie sa volá J. R. Isidor a je opravárom umelých zvierat,
- z Marsu na Zem utieklo 8 androidov, dvoch stihol odstrániť Deckardov predchodca Dave Holden (v úvode krátko figuruje aj v snímke),
- na Deckardovom zozname sú 6 androidi (a nie 4 replikanti),
- Deckard má chvíľkového nechceného parťáka – iného nájomného lovca Phila Rescha,
- Deckard vyraďuje 4 androidov, so zvyšnými dvoma mu pomôže Resch,
- predloha nepripúšťa úvahy, či je Deckard android v takej miere ako finálny zostrih (Rick o sebe na chvíľu zapochybuje, ale obratom sa otestuje a potvrdí si, že je človek),
- Deckard nezvádza s Batym žiaden veľký súboj, vyradí ho jednou strelou z laserovej zbrane (rovnako ako Pris a Batyho ženu),
- Roy Baty v knihe nenavštevuje a nezabíja svojho stvoriteľa (Tyrella), rovnako nevedie pred smrťou pred Deckardom slávny filozofický monológ,
- všetko sa udeje za jednu noc a necelé dva dni,
- v závere Rick neodchádza s Rachael, ale vracia sa domov k manželke.
Ak ste znalec filmu a prvý raz siahate po jeho predlohe, ešte viac oceníte, že sa zo známej problémovej produkcie stala takto nadčasová záležitosť. Viaceré vizionárske momenty (preľudnenosť, vplyv ázijskej kultúry, neónový smog) rovnako ako výdatná noirová štylizácia sú dielom filmárov. Scott so scenáristami zároveň sprehľadnili náboženský aspekt a údernejšie rozviedli ten filozofický. Dickovo ponuré futuristické dielo je obstojné, prekvapivo balansuje na hrane absurdnosti a humoru a zamýšľa sa nad tenkou hranicou medzi „vecami“ živými a umelými, skutočnými a falošnými, pričom akcentuje, že aj dobré napodobeniny môžu mať svoju hodnotu.
…
(1) Filmová adaptácia sa dočkala troch verzií: tej pôvodnej, uvádzanej v kinách (1982), režisérskej verzie (1992), v ktorej sa odstránil sprievodný voice-over Harrisona Forda a šťastný koniec pri západe slnka a napokon svojej dokonalej podoby – finálneho zostrihu (2007), prinášajúceho viacero vylepšení.
(2) Deckard na streche bytového domu „chová“ elektrickú ovcu, o ktorej susedom tvrdí, že je pravá. Neskôr si z odmeny za prvé tri ciele kupuje živú kozu, ktorú má v klietke na streche. Rachael mu ju však neskôr zabije a on končí s umelou ropuchou, o ktorej si myslel, že je živá (ale manželka ju odhalila).
(3) Aby sme Dickovi neupreli jeho víziu budúcnosti, musíme spomenúť technologické vymoženosti, ktoré filmoví tvorcovia obišli: tzv. nalaďovač v domácnosti, na ktorom si viete nastaviť želaný stav vašich vnútorných pocitov, alebo škatuľku empatie, ktorá umožňuje splynutie s Mercerom (ústrednou postavou náboženstva zvaného mercerizmus).
Michal Šmajda je filmový nadšenec – jeho srdcovkou je film noir. Od roku 2007 pôsobí ako redaktor filmového portálu Kinema.sk. Založil a spravuje facebookovú stránku Milujem Film Noir a príležitostne organizuje filmové podujatia (Film Noir v Kine Úsmev).
