(Úryvok z knihy)
Soňa si hneď uvedomí, že niečo podobné sa už dialo. Boli spolu mesiac, možno dva. Láska v tom najdivokejšom rozpuku, jarná láska, aprílová, májová láska a predsa musela čeliť niečomu s čím sa doteraz nikdy nestretla.
Strhne sa na animálny rev a potom vidí Loriho ako s hlavou v dlaniach, kľačí na posteli, kýva hlavou a rozpráva sa s mamou spred pätnástich rokov. Plače. Mama sa vrátila od susedy a tá jej povedala, že Američania vymysleli novú zbraň. Neutrónovú bombu. Neničí budovy, neničí mestá, zabíja len ľudia. Mama plače a desaťročný Florián s ňou. Cez slzy sa ju snaží upokojiť. Koniec sveta sa blíži.
Počas námesačnosti si prehráva scény z minulosti. Somnambulizmus. Nesedí v kine a už vôbec nie v pohodlnom kresle. Raz Loriho našla na balkóne, internátna izba na jedenástom poschodí. Hlava, opäť, v dlaniach, nebezpečne sa kýva ponad zábradlie. Do vetra kričí na otca aby neodchádzal. Na druhý deň si „sen“ pamätá. Všetko Soni do detailu prerozpráva.
Vidí moment definitívneho rozchodu rodičov ako keby sa stal včera, nie z odstupom času, nie ako teraz po vyše štvrťstoročí. Otec sedí za stolom, pokojne dopije kávu a povie mame, že vlny sa dovlnili. Stačilo už nevládzem, povie rezolútne, vstane spoza stola a odíde. Neskôr si prišiel po veci. Flo nevedel kedy. Skrine boli prázdne, v policiach chýbalo niekoľko kníh, zmizli aj platne. Udalosti pár mesiacov po prebudení z kómy. Nestál na balkóne ale za zárubňou kuchynských dverí. Scéna vyzerá tak verne, akoby všetky tie roky vôbec neprešli, neboli, neexistovali. Mám v hlave iné hodiny, iný čas. Bojím sa, rozpráva a v očiach má zdesenie. Jediný rozdiel medzi realitou a snom, nastal na konci výjavu. Nezakričal som, bol som ticho. Nepovedal som nič ani vtedy keď prešiel okolo mňa. Mlčky som stál. Zmrazený.
Objíme ho. Lori sa stále chveje. Nakoniec všetko vyriešila láska. Čas plynul na chvíľku normálne. Chvíľka sa roztiahla na sedem rokov.
Až čas dospel do bodu T = Teraz, kde Flo položí nasledujúcu otázku: Vieš prečo som vlastne od teba nikdy neodišiel? Prečo sme skoro dennodenne spolu aj napriek tomu, že náš vzťah skončil?
Soňa mlčí. Čaká.
Kvôli spomienkam. Zabili by ma. Takto nemusím na teba spomínať, usmeje sa, si stále prítomná. Môžem sa ťa chytiť. A naozaj, na zlomok sekundy jej ľahko zovrie predlaktie. Dnešok je dneškom nie včerajškom, povie smrteľne vážne a obaja chvíľu mlčia. Pozerajú jeden na druhého, tak ako vždy v zlomových okamihoch. Je bod T zlomovým okamihom? Ich vzťah sa vlastne nikdy neskončil, len sa premenil. Transformoval.
Mali mať deti? Necítil sa na deti. Nikdy. Vlny sa dovlnili? On predsa nie je otec. Soňa odišla na stáž do Londýna. Najdlhšia odluka v histórii vzťahu. Ateliér Normana Fostera. Sen každého mladého architekta. Mal sa presťahovať do Londýna? Mal lietať častejšie? Volať častejšie. Zničil im vzťah Norman Foster? Nebodaj futuristické budovy, ktoré rozmiestňoval po svete ako neposedné dieťa kocky lega? Soňa sa s ním nikdy osobne nestretla, s veľkou pravdepodobnosťou nemal teda s rozchodom naozaj nič spoločné. Kedy začala korózia ich vzťahu? Soňa sa nakoniec vrátila, ale očividne príliš pozde, aj tak sa rozišli. Kedy fraktúra povolila úplne? Vrátila sa kvôli nemu? Nevedel. Nemal odpovede ani na predchádzajúce otázky. Pozrie sa do Soniných zelených očí.
Čo sa deje strapáčik? opýta sa Florián. Neoslovil ju takto snáď od ich rozchodu.
Nič, vôbec nič, povie nie veľmi presvedčivo Soňa a reflexívne siahne po mobile.
Nechcem aby sa z dneška stal včerajšok. Nechcem aby si odišla.
Odišla! Kam, preboha?
Ty niekoho máš? skoro zašepká.
Najskôr padajúca borovica, potom Wimbledon či Roland Garros, plus ťa niekto sleduje a pokračujeme prehlbujúcou sa paranojou, hovorí na oko pokojne Soňa. Pokrúti hlavou, ale Flo vidí ako sa jej jemne chvejú ruky. Chvenie je však nepodstatné. Cíti každou bunkou. Nepokoj. Narušenie rovnováhy. Nič nevraví. Vidí sám seba rozloženého v tmavých sklách okuliarov.
Nie, ty si sa do niekoho zamilovala, zatlačí.
Nadýchne sa, vydýchne. Alebo vzdychne? Aký je medzi tým vlastne rozdiel? Nakoniec spustí: Dobre teda. Komu to mám povedať ak nie tebe. Nevládzem už ďalej žiť v tomto matrixe. Budíček o pol siedmej, pripraviť raňajky, zaviesť dieťa do školy, bežať do ateliéru, klikať celý deň, vláčiť sa po stavbách, potom rozvoz na krúžky, do toho prať, variť, upratovať, áno áno raz za týždeň príde upratovačka, ale to je nepodstatné. Nakupovať, srať sa s účtami. Večer odpadnúť do postele alebo čumieť na lobotomické seriály. Aspoň na chvíľku sa vypnúť. Aby som už nemyslela. A Igor! Igor, ktorý si už roky frčí po svojom. Vlastne od Martinkovho narodenia. Všetko nechal na mňa. Preňho som celá priehľadná ako sklenené dvere do Martinkovej školy, už len na mňa nakresliť farebných vtáčikov, aby ma nejaké rozbláznené decko neprerazilo. Tým deckom je Igor. Náročné decko. Nonstop preč. Nonstop na nejakých zasratých konferenciách, kde sa riešia tie najzávažnejšie problémy statiky. Bez neho by určite každá budova spadla, ba čo viac bez neho by sa zrútil aj celý celučičký svet. Ozve sa len keď mu niečo chýba. Keď nevie nájsť sveter, ponožky, košeľu, okuliare, mobil, hocičo. Každé ráno ma napne na zvracanie pri jeho otázke: Čo budeme dnes jesť? Mňa, kurva, fakt nezaujíma čo budeme jesť. Desať rokov, deň čo deň, čo budeme jesť! Čo budeme jesť! Ľadnička s mrazákom nonstop praská vo švíkoch. Ja si dám aj chleba s maslom a paprikou, paradajkou, Martinko kašu. Ale pán veľkomožný potrebuje tri krát za deň teplé jedlo!, kričí a dych sa zrýchli. Flo ju chytí za rameno. Upokojí sa a už tichším hlasom pokračuje: Raz za čas nejaký trápny, ulepený, upackaný, päťsekundový sex. Neomylne, raz za rok, na desať dní do Chorvátska. Už pri slove Zadar mi naskočí husia koža. Nechcem Chorvátsko ani vidieť. A pritom Chorvátsko samo o sebe za nič nemôže.
Ba čo viac, Chorvátsko je v tom úplne nevinne! pomyslí si Flo. Soňa s Igorom, ešte ako šťastne zamilovaný pár, boli v Thajsku, potápať sa so žralokmi v Indonézii. Soňa si zaplatila kurz surfovania niekde v Portugalsku. Má sa ako prasa v žite. Voliť nebola odkedy má volebné právo. Politika ju nezaujíma. Poznajú lepšie Taliansko a Francúzsko ako Slovensko. Obaja sa majú dobre, sú doslova vyvolení. Určite by oponovala, že si všetko vydrela a všetko platila sama. Je pravda, že z docentského platu by si veľa neposurfovala. Čo za almužnu už len Igor môže dostať? Tisícku v čistom? Poštárka v Hainburgu má nástupný plat dvakrát vyšší a to vyfasuje Vespu aby sa nezodrala. Určite nemusí publikovať vedecké články v karentovaných časopisoch. Poštárka, premieľa si Florian v duchu pracovnú pozíciu. Nečuduje sa, že mladí sa hrnú preč. Slobodná mamička, s ktorou sa stretával mala doma maturanta. Budúcnosť nevidí na Slovensku. Preč, len rýchlo preč z tejto skurvenej gubernie, povedal vlastnej matke. Rozplakala sa už len pri spomienka, nahá vo Floriho posteli. Chyba systému! Jebať na celú guberniu!
Začala som byť vlastne rada keď vypadol z domu. Chápeš? lavína slov sa opäť dáva do pohybu. Prepína pozornosť z vlastných myšlienok na Sonine vyplakávanie. Som kamarátka s výhodami, alebo ešte horšie, cítim sa ako humanoidný robot. Hovorím plynule tromi jazykmi, pravda na teba nemám. Vyhrala som Cezaara, obhájila dizertačku, tituly si píšem pred a za menom, som Ing. arch. Soňa Horčinová, PhDr., kurva! zvrieskne na celú kaviareň. Našťastie nezdolná čašníčka lomcuje s obrím kávovarom a megero neposedné vydáva zvuky ako rozpajedená parná lokomotíva.
Soňa pokračuje: Učím na fakulte, študenti ma majú radi, minimálne ma rešpektujú. Urobím pre nich prvé-posledné a do toho ešte po nociach píšem odborné články do zasratých karentov. Najnovšie sa hrám na „cool“, ukazovákmi a prostredníkmi pridá úvodzovky, aktivistku, ktorá zachraňuje nezachrániteľné architektonické skvosty a on, on ma nevidí. Všade mešká. Na naše prvé rande prišiel neskoro. Vtedy som mala spozornieť a nakopať Jeho výsosť Oneskorenosť do prdele. Neváži si ma ani natoľko aby prišiel do akademických pätnástich minút. Chápeš, ja už ani nechcem aby prišiel načas, nechcem len niekde trčať pol hodinu. No a najlepšie je to doma. Premáva sa po byte v otrasnom, asi storočnom župane, trčí mu z neho brucho a vyzerá ako nejaký mogul z céčkového filmu. Deleguje na mňa všetko čo si len vieš predstaviť, aj nepredstaviteľné a nedelegovateľné. Župan, lapá po dychu, župan maximálne vymení za deravý, tisícročný vyťahaný sveter a roztrhané rifle. / Vyzerá ako bezdomovec.
Vyťahané svetre nosil predsa aj keď ste sa spoznali. Pripadalo ti to sexy. Ešte stále počúva Einstürzende Neubauten?
Lori, pre boha, je predsa rozdiel, či vygajdaný sveter nosí mladý asistent, alebo päťdesiatročný prešedivený, ušomraný chlap s nadváhou. A z Einstürzende mi ide akurát tak prasknúť hlava, k uspávaniu dieťaťa naozaj ideálna hudba. Ak je doma, neomylne sa večer rozvalí v obývačke, čoby, on zaberie celú obývačku a vypeckuje zosik na plné gule, takže v celom byte počujem každú otáčku vŕtačky, alebo cirkulárky, alebo čo to tam kurva používajú! Nesporne sú tu aj benefity, pre príšerný hluk aspoň nepočujem ako na plnú hubu grgá. Soňa už opäť zvyšuje hlas. Na narodeniny som mu kúpila sluchátka, ale zo sluchátok pána docenta bolia ušká. Kokot jeden! Urobil si zo mňa sekretárku, čoby osobnú asistentku. Nikdy som sa nemal vracať. Nikdy! Mala som zostať v Londýne, slová dopadnú ako kamene do prázdnej studne. Soňa stíchne.
Flo mlčí spolu s ňou. Cíti neuveriteľnú ťažobu. Akoby sa naňho zrútili naraz všetky stavby Normana Fostera. Sklo, chróm a tisíce ton liateho betónu. Soňa nakoniec vstane a zvýši hlas, počuť v ňom stopové prvky hystérie: Nechcem byť len mamina. Nechcem byť len manželka. Nechcem byť animátorka, kuchárka, kočíkárka, hojdačkárka, aupairka, mandukárka, skurvená sekretárka, zásobovačka, správkyňa, rozhodovačka, taxikárka, karpatská gazdinka! v guľometnej paľbe slov vymýšľa nové a nové výrazy. Tvorivosti sa medze nekladú ani v najťažších chvíľach. Nie! Aspoň na chvíľku chcem byť niekým iným. Rozumieš? Niekým kým som bola, nasleduje pauza a potom sa naňho vyvalí neznáma hmota tvorená čírym zúfalstvom: Som pekná? Stále sa ti páčim? No povedz, tak vrav! priam vykríkne a strhne si okuliare z očí, nahne sa k nemu, cíti jej dych, nosy sa im takmer dotýkajú. Som ešte stále pekná? Som? opakuje, kto by ma nechcel! Prečo sa toto deje? rozplače sa a zaborí hlavu do Floriho ramena. Jedna slza steká aj po jeho líci. Ľudia sa menia. V čase. Nikdy Soňu nezažil v podobnom rozpoložení. Plačúca Soňa nie je Soňa, s ktorou prežil sedem rokov. Nie je to ani kolegyňa Soňa. Kto je plačúca Soňa? Nevie, nepozná ju, ale bude to musieť veľmi rýchlo zistiť. Pevne verí, že disponuje dostatočnou množinou citových registrov potrebných na podobný úkon.
Odtiahne sa a podá jej papierovú vreckovku. Si atraktívna žena. Si najpríťažlivejšia žena na svete.
Soňa sa hystericky zasmeje. A najväčším highlitom posledných dvoch rokov je podupkávanie niekde na mraze s mojim autistickým bývalým, zasmeje sa cez slzy.
Flo zhovievavo prehliadne autistického bývalého a začne uvažovať s kým si tak mohla Soňa začať. Je pravda, že v poslednej dobe sa začala viac venovať, no ako by to nazval, aktivizmu? Architektonickému aktivizmu? Spolu so skupinou podobne orientovaných jedincov, architektov, pamiatkarov, inžinierov, historikov, sociológov, umelcov… jednoducho všetkých, ktorí majú k danej téme čo povedať, sa snažia zachraňovať chátrajúce nehmotné pamiatky. Hrady, zámky, kaštiele, kúrie, sakrálne stavby ale aj prejavy ľudovej architektúry, rozpadávajúce sa sochy v parkoch, industriálne komplexy, modernistické a brutalistické stavby. Tu, kde sa rozpadá a chátra doslova všetko, pôjde o prácu pre niekoľko generácií, pomyslí si, pravda ak developeri nebudú rýchlejší a nezbúrajú každú jednu stavbu čo im stojí v ceste. Je mu jasné, že skôr či neskôr sa Soňa bude snažiť aby, takou či onakou formou, participoval. Nakoniec, prečo nie?
Začala viac cestovať. Nie len po Slovensku, ale aj do blízkeho a občas aj vzdialenejšieho zahraničia. Prednedávnom sa vrátila z konferencie vo Francúzsku. Konala sa pod úderným názvom: Búrať či nebúrať? Transformovať! Úplne nadšená mu do detailov referovala o prednáške Revitalizovaná panelová zástavba zo 60. a 70. rokov v Bordeaux.
Bola tam sama? S niekým? Môže nadšenie pochádzať z revitalizovaného paneláku? Paneláky lákali už od ranných deväťdesiatych rokov. Poihrať sa s panelákom. Neraz sa zamýšľal nad tým, čo by urobil s konkrétnym panelákom. Pred jedným poriadne zdevastovaným panelákovým súborom zvykol raz do týždňa parkovať. Za ním sa rozprestierali štyri antukové kurty. Predstavoval si veľkoryso riešené balkóny ukotvené v kovových nosníkoch. Obklad fasády. Maľby na bočných stenách. Lofty v nadstavbách striech. Vertikálnu zeleň. Urobil pár náčrtov do skicára. Nadšením by to však nenazval.
Musí to byť teda len niekto z dobrovoľníckeho okruhu. Alebo žeby nejaký ostrieľaný konferenčný nomád? Kolega z fakulty? Šéfredaktor alebo redaktor časopisu, do ktorého prispieva? Tentokrát sa o slovo nehlásia žiadne vízie. Nuž, neostáva nič iné len sa opýtať priamo:
Kto je to? Poznám?
Pokrúti hlavou, nie, nepoznáš, povie dosť rezolútne.
Je očividné, že Soňa sa veľmi nehrnie do rozprávania. Vie, že ak počká, možno pár hodín, nanajvýš niekoľko dní, nakoniec mu všetko povie sama. Vždy mu všetko čo chcela povedať, povedala sama a nato čo nechcela povedať bolo zbytočné pýtať sa. Nevie sa však dočkať, je netrpezlivý ako malý chlapec.
Má pán záhadný meno?
Ach, načo potrebuješ vedieť meno. Nie je odtiaľto, nie je Slovák, zašepká.
Soňa začala si. Chceš mi predsa niečo povedať. Vždy mi všetko hovoríš, / nechápem…
Áno, áno chcem ti povedať niečo, ale nie hneď a všetko naraz, veď pochop aké je to pre mňa ťažké. O čom je taký vzťah? Ty, nevšímavec všeobecný si všimneš, že niečo sa deje a môj manžel ten je stále zavŕtaný do svojich čísiel a grafov. Nič, nič si nevšimol. Nespím, nejem, trpím. Hlava mi ide explodovať. Do toho všetkého Martinko. Mám ho odsúdiť na striedavú starostlivosť? Bude ma nenávidieť do konca života. Dieťa niečo podobné totálne vykoľají. Už aby som teraz začala šetriť na psychológov. Rozvod! Znie to strašne.
Aká je u nás rozvodovosť? / Pred koronou som čítal, že oscilovala niekde okolo 60 %.
Keď vidím čo sa deje naokolo, tipovala by som skôr 100 %, konečne sa zasmeje. Paralelne s covidom sa prehnala ešte aj pandémia rozvodovosti. Počúvaj! Minulý rok sme boli na Silvestra na chate v Terchovej. Štyri manželské páry. My, baby, všetky plus mínus štyridsiatničky. Chlapi, ako obyčajne o niečo starší. Detičky, vianočná výzdoba, oheň praská v krbe, Last Christmas od Wham! ide z repráčikov do zodratia, kapustnica buble na šporáku, muflonie stejky, orechové koláče, šampus, didžina, no proste zimná idylka. Dnes sú všetci rozvedený a decká na striedačku. Do roka a do dňa. Šlus, koniec.
Ty predsa ešte nie si rozvedená.
Proces sa už začal, skonštatuje.
Da sa snáď zastaviť? Nikto predsa nič nevie. Môžeš predsa všetko zvrátiť? v hlase cítiť obavy. Soňa len mykne plecom.
Čo ak nič nechcem zastavovať?
Peter Šulej: Chronofóbia
Marenčin PT, 2025
https://marencin.sk/1203/Chronofobia
Peter Šulej – Doteraz mu vyšli básnické zbierky: prvá trilógia Porno (1994), Kult (1996), Pop (1998), v jednom vydaní ako Prvá trilógia (2010) a tzv. Modrá trilógia Návrat veľkého romantika (2001), Archetypálne leto (2003) a Koniec modrého obdobia (2008). Je spoluautorom projektu Generator x: Hmlovina (1999) a autorom dvoch zbierok sci-fi poviedok: Misia (1995), za ktorú získal Cenu Karla Čapka za najlepšiu novelu a Elektronik Café (2001). V roku 2003 mu v Katovickom vydavateľstve Ars Cameralis vyšiel výber z poézie pod názvom Wierzse. Je spoluautorom štyroch tanečných predstavení: Love In Bilingual Motion (námet, texty 2004) a Anjel 2 (koncept, texty, 2008), Všetko, čo mám rada (texty, 2012) a Objekty výskumu (koncept, 2013). V roku 2009 vyšiel vo vydavateľstve LCA román História. V roku 2013 vychádza Generator x_2: Nové kódexy v autorskom zložení Habaj / Macsovszký / Šulej. Je aj autorom viacerých rozhlasových hier. Jeho poézia a próza bola preložená do mnohých európskych jazykov a odznela na medzinárodných festivaloch. Naposledy výbery z jeho poézie knižne vyšli v chorvátskom preklade pod názvom Povratak velikog romantičara (2013) a v macedónskom preklade pod názvom Industrijalna ljubav (2015). Začiatkom roka 2018 vychádza v macedónštine román História. Autor je jedným z hlavných predstaviteľov experimentálnej poézie. Je šéfredaktorom časopisu o súčasnej kultúre a umení Vlna. Posledná zbierka poézie vyšla na konci roku 2014 s názvom Nódy. Jeho romány Spolu (2016), fytopaleontológia (2019) a Chronofóbia (2025) boli v desiatke Anasoft littera. Žije v Bratislave.
Zdroj: Anasoft litera
