Spôsob, akým Juhokórejčania trávia zimu, sa mi zdal na prvý pohľad nepochopiteľný. Aby som to uviedla na pravú mieru, Južná Kórea leží približne v rovnakom podnebnom pásme ako Slovensko, čo znamená, že k tamojšej zime taktiež patrí ľadový vietor, aj mráz a sneh. A predsa, s každým príchodom zimy sa mi zdalo, že krajina akosi… nie je pripravená.
Domy s veľmi slabou tepelnou izoláciou prefukujú (ako som zistila na vlastnej koži) a je veľký problém vyhriať ich na príjemnú teplotu. Aj napriek štipľavému vetru behajú Kórejčania po vonku v gumených šľapkách a popíjajú ľadovú kávu.
Zato ja, ako pravý Stredoeurópan, som sa snažila so zimou bojovať. Nakúpila som si hrubé, zateplené čižmy. Poctivo som oblepila všetky okná a okenné rámy bublinkovou fóliou, predávanou v supermarketoch špeciálne na tento účel, aby som v byte udržala čo najviac tepla. Starostlivo som sa babušila do šálov, čiapok a vlneného oblečenia, aby som aspoň trochu zreplikovala blažený stredoeurópsky život, v ktorom sa snažíme zimu čo najviac odohnať preč.
Touto vetou by sa dal asi najvýstižnejšie zhrnúť náš stredoeurópsky postoj k zime. A presne rovnako aj k letu. Alebo k akémukoľvek inému nepríjemnému počasiu. Premôcť ho, či už zateplením, polystyrénom, alebo klimatizáciou, gumákmi, pršiplášťami a inými modernými vymoženosťami – len aby sme vždy ostali v suchu a príjemnej neutrálnej teplote dvadsať a niekoľko stupňov. Skrátka, chcela som čo najmenej trpieť.
So zhrozením som sledovala Kórejčanov bez ponožiek, ako sa plahočia snehom v šľapkách, ako majú pod vetrovkou len ľahučké blúzky, ako ležia doma pod elektrickou prikrývkou v byte, v ktorom je nanajvýš pätnásť stupňov.
Keď raz prišla dcéra v treskúcej zime domov z kórejskej škôlky, priniesla si so sebou, ako obvykle, lístoček so správou od učiteliek. Okrem bežných pokynov a dobrých tipov sa na ňom celkom dolu, v závere, písalo namiesto pozdravu: Dúfame, že si zimný čas užijete s radosťou a dobrou náladou namiesto ponôs a sťažností. Vtedy som si to uvedomila. Nepríjemná zima a snehová brečka tu budú tak či tak. Ale to, či sa na ne budem sťažovať a silou-mocou proti nim (aj to márne) bojovať, je iba na mne.
Kórejský prístup k chladu, letným horúčavám, ale koniec koncov k akejkoľvek nepohode v živote je už raz taký: načo zbytočne protestovať. Načo sa vzpierať niečomu, čo tu bude tak či onak. Treba skrátka vydržať trochu nepohodlia, a ono to raz prejde.
Nie nadarmo sa tak často spomína stará perzská múdrosť, ktorá sa vraj dá využiť na každú situáciu v živote: Aj toto raz pominie. Platí to o krásnych veciach (žiaľbohu), aj o tých nepríjemných (chvalabohu). Kórejčania, nevedno či vedomí si perzskej múdrosti, podľa tejto myšlienky žijú celkom bežne. Ale koniec koncov, túto filozofiu zrkadlia aj princípy taoizmu a budhizmu. Život je jeden nekonečný kolobeh. Tak ako nám ponúka obdobia radosti a pokoja, nevyhnutne ich vystriedajú obdobia nepohodlia a útrap. A keď si to uvedomíme, budeme omnoho lepšie vybavení zvládnuť životné prekážky a nepríjemnosti.
Skúsila som sa teda aspoň trochu riadiť touto filozofiou aj ja. Postupom času sa ukázalo, že tento prístup má mnoho výhod. Zistila som to hneď v priebehu zimy. Po prvé, v Južnej Kórei je zvykom na mnohých miestach sa vyzúvať. V mojich ťažkopádnych čižmách, zložitých na obúvanie, som sa všade pri vchode pachtila s topánkami a nevošli sa mi do skriniek na obuv. A keď som v mojom termooblečení vstúpila do prekúreného kórejského autobusu, bolo mi z horúčavy na omdletie. Tak som napokon zistila, že gumené šľapky a ľahké tričko pod vetrovkou budú predsa len najlepším riešením. Aj tie astronomické účty za elektrinu mi naznačovali, že snažiť sa vykúriť byť na slovenskú teplotu je skrátka márny boj s veternými mlynmi. Omnoho ľahšie bolo nejsť nasilu proti prúdu a skrátka vydržať tú trochu nepohodlia.
Túto školu života vytiahnem vždy, keď sa opäť ocitnem v podobnej životnej situácii. Napríklad ako teraz, keď udreli ďalšie letné horúčavy. Aj to predsa raz pominie.
Dominika Sakmárová pochádza zo Spišského Podhradia, vyštudovala sinológiu, strávila mnoho času cestovaním po krajinách Ďalekého východu, a to na Taiwane, Číne aj v Kórei. Zo svojich ciest vydala tri knihy – Mačací Kožuch a ťava pri čínskom múre, Kórejské halušky a Mačkohlavý orol. Je tiež autorkou knihy poviedok Biele mesto, ktoré sa odohrávajú v srdci Spiša – v Spišskom Podhradí a okolitých obciach. Venuje sa písaniu a literárnej činnosti a vo voľnom čase zas folklóru.
