Hlavná postava číta medzivojnové poviedky. Sú exaltované. Ich krátky rozsah vyhovuje rozsahu jej emočného vzplanutia.
Zasahuje ju smrť krások, ktorá bráni naplneniu, a tak túžba ostáva večná.
Sleduje komplikovanú intelektuálnu hru, ktorá je však len výrazom emócie. “Myšlenky nejsou myšlenky, jen převlečenej pocit” – jak zpívá Lucie. Logika sa rozpadáva, keď opadne emočné vytrženie.
Čo ešte nájde čitateľka v knihe?
Dekadentnú kurtoáziu. Prírodné, či urbánne kulisy, racionalizáciu, psychologizáciu, senzuálnosť, zápletky, ktoré nevyhnutne rátajú s osudovými náhodami, komplementárne rezonancie charakterov, lexiku, čo predznamenáva rozuzlenia v prvých vetách, gravitačný determinizmus túžby, ktorú má pomenovanú každý, okrem hlavnej postavy, detinské nasledovanie najhlučnejších dejových impulzov, uhranutie emocionalitou. A v záveroch očakávané rozuzlenie. Postavy nežili šťastne.
Všetko rovnaké, ako v tejto próze.
Norika zavrie knihu a siahne po smartfóne. Prešlo sto rokov, emočné ladenie obsahu jej IG účtu je podobné. Algoritmus ponúka:
That girl
Doom Chic
Dark Academia
Feral Girl
##FreeToBeMe
#WildAtHeart
#LivingUnfiltered
#MainCharacterEnergy
#FeminineNotFragile
#KindOverCool
Igor počúva podcast.
Slavoj Žižek šušle tak roztomilo, že mu je odpustené, že strieľa aj do vlastných radov. Ľavica sa tak javí schopná sebakritiky. Myšlienky majú presne o toľko väčšiu vzdialenosť od skutočnosti, aby sa zdali byť realizovateľné, nedosiahnu však na ňu. Preto je Slavoj filozof, nie politik, a jeho sledovatelia namáhavo ohýbajú realitu tak, aby sa poddala ich viere. Igor má hľadanie inkonzistencií a protirečení ako intelektuálny strečing. Po čase ho to prestane baviť.
Slavoj teda vyhral.
Igorovi algoritmy ponúkajú toto:
Pints with Aquinas
J. B. Peterson clips
The Race F1 Tech Show
The AI Native Dev
Igor nedvihol zrak, keď si vstúpila do izby, Norika. Preto – neuspokojená knihou, krátkymi videami, sídliskovou horúčavou, ktorá ani v noci počas júlových dní neklesá pod 25 stupňov, vyslovíš otázku, ktorá je výčitkou:
“Venoval by si mi aspoň trochu času?”
Igor zastaví prehrávanie podcastu, usmeje sa na teba.
“Dobrowsovala si?”
“Musím za tebou prísť ja, aby si o mňa prejavil záujem?”
“Nechcel som ťa rušiť, vyzerala si, že ťa to baví.”
“Si ironický?”
“Pozerala si do telefónu tak isto, ako ja. Prestalo ťa to baviť, tak ťa mám zabávať?”
“Čítala som.”
“Ja som počúval.”
“To nie je to isté.”
“Nie je.”
“Keby ti na mne záležalo, prišiel by si za mnou.”
“To, že mi na tebe záleží, prejavujem tak, že ti nechávam priestor, keď chceš byť sama.”
“Mohol si prísť a spýtať sa, čo chcem.”
“Prišla si a hovoríš mi to.”
“Stále to otáčaš a nepreberáš zodpovednosť za to, čo si neurobil”
“Stále to otáčaš a nútiš ma preberať zodpovednosť za to, čo si mohla urobiť ty.”
“Láska nejako vyzerá.”
“Ale veď vieš, že ťa milujem.”
“Neviem, čo máš v hlave, kým to nepovieš.”
“Neviem, čo máš v hlave, kým to nepovieš.”
“Prečo po mne opakuješ?”
“To sú dvojsečné vety. Platia rovnako, či ich hovoríš ty, alebo ja.”
“No a?”
“Neviem, čo to znamená. Ale ešte sme sa nikdy nikam nedostali, keď sa začnú objavovať.”
“Necítim tvoju lásku.”
“A to, že ju ty necítiš, je spôsobené mnou, alebo tebou?”
“Mala by som ju cítiť.”
“Som ja zodpovedný za to, čo ty cítiš?”
“Vnímaš to?”
“Vidím, že nie si spokojná. Ale myslím, že si nespokojná už za mnou prišla.”
“A čo cítiš ty?”
Igor si zloží z krku slúchadlá a uzamkne obrazovku smartfónu. Zahľadí sa von oknom a hodnú chvíľu mlčí.
“Dočkám sa odpovede?”
Igor prikývne.
“Informácie sú sedatíva. Som informačný narkoman.”
Norika, príde ti ľúto. Ešte raz sa spýtaš to isté, ale starostlivým tónom.
“A čo cítiš?”
Igor sa zvezie na zem, po štyroch príde ku kreslu, kde sedíš a položí si hlavu na tvoje bosé chodidlá.
“Neviem čítať myšlienky.” Povieš, zohneš sa a prikryješ mu spánok dlaňou. Nakloní hlavu a vyjde v ústrety tvojmu pohladeniu, nechávajúc tvoje prsty prejsť jeho vlasmi. Objíme tvoj pás, zaborí tvár, a vydýchne slová do čalúnenia:
“Neviem, čo cítim.”
“Čo to znamená, keď ma takto objímaš?”
Napätie v objatí povoľuje. Pritúliš sa. Igor ťažko dýcha s tvárou zaborenou do tvojho brucha.
“Skús to cítiť aj za mňa.”
…
Text vznikol vďaka podpore Fondu na podporu umenia.
Jozef Palaščák (1984) debutoval zbierkou Básní TELOI (2009). V roku 2010 vyšla bibliofília Otec, Syn a Cudzinka a zatiaľ ostatnou zbierkou je Notácia (2014). Jeho básne boli preložené a publikované v maďarčine, angličtine, slovinčine, bosniačtine a poľštine. Píše recenzie, poviedky, je spoluautor divadelnej hry Divadla Na Peróne s názvom Slovenský raj (2017). Pracuje ako literárny redaktor.
