Ženská postava práve teraz mĺkvo sedí na jednoduchej drevenej stoličke v miestnosti s veľkým oknom, ktorým padá dovnútra slabé svetlo. Vyzerá unavene, zasnene, hľadí von. Ruky má ovisnuté, zložené do lona. Končekmi prstov sa dotýka vlastných rúk, tvoriac kolísku, alebo gesto po modlitbe. Zamyslená si premieta rozhovor, ktorý sa mohol odohrať na vrátnici budovy, v ktorej sídli škôlka. V kóji recepčného stojí statný vrátnik, pred ním je ženská postava, učiteľka zo škôlky. Rozhovor znie asi takto:
Prečo sa so mnou rozprávaš?
Deti sa na mňa nepozerajú tak, ako ty.
Prečo sa so mnou rozprávaš ty?
Strážim škôlku. Posilňujem, aby som zdravil náhliacich sa rodičov.
Rozprávaš sa so mnou kvôli sebe.
Rozprávam sa s tebou kvôli sebe.
Si funkciou môjho osamenia.
Si nástroj.
Si vec.
Môže ťa naplniť vec?
Môže ťa uspokojiť nástroj?
Nepýtala si sa, či chcem hrať.
Neodvrátil si zrak.
*
„Myslela som, že som hlavnou postavou v niekoho príbehu. Že ide o mňa. Som prostriedkom na utíšenie tvojich pochybností o sebe. Som prostriedok. Nie som dosť, aby som bola cieľ. Nie si dosť, aby si bol cieľ. Predstavovala som si lásku, ktorá bude silnejšia, ako ja. Zbaví ma slobody, zviaže a povedie ma ako obetné zviera. Oddám sa jej. Premôže ma. Pokorím sa pred jej silou. Budem žobroniť. Budem hltať jej omrvinky. Nechám sa ňou napojiť, pijúc z jej rúk. Nechám sa ňou viesť. Nechám sa ňou zničiť. Jej vášeň ma spáli. Jej sila ma prenikne. Jej prevaha ospravedlní moju kapituláciu. Jej majestát ma zbaví vôle. Láska, čo je silnejšia, ako ja. Láska, čo je odpoveďou na otázky. Láska, čo umlčí pochybnosti. Láska, čo opojí zmysly a vzbúri city. Láska, čo zaujme myseľ. Chcem sa zriecť seba. Chcem byť na povrázku. Chcem byť na reťazi. Chcem byť spútaná. Chcem byť pripútaná. Chcem byť triumfálne vykúpená a prepustená na slobodu. Chcem byť posadená na trón. Chcem byť oslavovaná. Z mojich lodičiek nech sa pije šampanské. Moje vlasy, nech zadúšajú. Obeť, či triumfant, chcem absolútno. A chcem silu, čo povedie mňa.
Neviem uniesť na vlastných pleciach ťarchu tvorby. Neznesiem obyčajnosť. Neznášam každodennosť. Zmysel, ktorý mám odhaliť ja. Zmysel, ktorý mám tvoriť deň po dni. Osloboďte ma od ťarchy zodpovednosti za moje dni. Zbavte ma slobody pokojne odpovedať a vnímať iba to, čo sa naozaj deje. Zoberte mi uzdu, ktorú trpezlivo hryzie to zviera, na ktorom mám dôjsť k starobe a smrti. Chcem byť bezbranná. Chcem byť nevinná za to, že zhreším. Nech je vinná láska. Nech je vinná vášeň. Snívam o takej sile, čo ma ospravedlní, aby som neniesla ťarchu dňa, ktorý prešiel bez toho, aby som ho naplnila zmyslom ja sama. Môj muž Igor ma miluje. Dokončuje projekt. Umýva riad. S úsmevom ma počúva a teší sa z toho, kým som. Nenávidím jeho spokojnosť. Nerozumiem jeho spokojnosti. Nerozumiem jeho zaujatiu mnou. Nedokážem sa odpútať od zaujatia sebou. Čo vie Igor, čo ja nie?“
…
Text vznikol vďaka podpore Fondu na podporu umenia.
Jozef Palaščák (1984) debutoval zbierkou Básní TELOI (2009). V roku 2010 vyšla bibliofília Otec, Syn a Cudzinka a zatiaľ ostatnou zbierkou je Notácia (2014). Jeho básne boli preložené a publikované v maďarčine, angličtine, slovinčine, bosniačtine a poľštine. Píše recenzie, poviedky, je spoluautor divadelnej hry Divadla Na Peróne s názvom Slovenský raj (2017). Pracuje ako literárny redaktor.
