V roku 2020 v súťaži Básne SK/CZ uspel Kežmarčan Maroš Bafia, ktorého čitatelia už mohli poznať ako minuloročného finalistu v súťaži Poviedka, s textom Ďakujem za svinské oči. V básnickej súťaži uspel s cyklom Prichádzajúci chlapec, ktorý vyšiel o štyri roky neskôr vo vydavateľstve Horská lucerna v rovnomennej debutovej básnickej zbierke. V súčasnosti žije v Kežmarku a pracuje ako lektor v SNG v Kaštieli Strážky. Podľa medailónika svoj voľný čas trávi vymýšľaním príbehov, aby zahnal nudu a rutinu.
Tvoja zbierka je rozdelená na tri časti. Moja prvá otázka bude venovaná časti Prichádzajúci chlapec, ktorá tvorí i prvú časť zbierky. Kedy k tebe chlapec prišiel a aký bol? A aký podiel mal na jeho stvorení režisér Pavel Uher, ktorého spomínaš vo svojom medailóniku v knihe?
Nechcem, aby to znelo pofidérne, ale stáva sa mi, hoci málokedy, že napíšem text a keď sa k nemu vrátim, nepamätám sa, že som ho napísal. Pri takýchto textoch si vravím, že sú dobré. A tak sa objavila i báseň o chlapcovi, objavil sa len tak, mimochodom. Báseň vo mne začala rezonovať tak veľmi, vedel som, že mám hlavnú postavu, o ktorej chcem písať. A vtedy prišla túžba napísať knižku. A spoznal som pána Uhera, v Strážkach, kde pracujem. Presvedčil ma, že mám svoje kvality a nasmeroval ma, poradil mi, koho môžem osloviť, a tak som sa cez pár ľudí dostal k našej vydavateľke Ivke Komanickej a vznikla knižka. Čo ma naozaj mrzí je to, že pán Uher sa nedočkal mojej zbierky.
Kniha je zastrešená veršom z básne od Erika J. Grocha Znamenie:„A to, že žijem, dýcham a milujem, nič neznamená.“ Prečo si sa rozhodol pre výber tohto verša a básnika?
Keď som si mohol vybrať verš, ktorý by moju zbierku predstavil, bolo to jasné. Grochova báseň Znamenie, z ktorej je spomínaný verš, so mnou žije už dlho. Tak mu závidím, že to napísal. Túžim mať takú silnú báseň. Trhá mi dušu. Tých pár slov vystihuje, čo znamená pre mňa byť tu. A ako si niekto odrieka rannú modlitbu, táto báseň je pre mňa takým rituálom.
Máš aj iné rituály ?
Nedokážem otvoriť počítač a začať tvoriť ťukaním do klávesnice. Preto píšem rukou, do zošita. Potrebujem cítiť papier a niekedy si len tak čmáram a čakám na myšlienku.
Pri opätovnom čítaní tvojej knihy som nadobudol pocit, akoby citovaný verš v úvode strácal vlastníctvo a stával sa replikou lyrického subjektu. Si absolvent dramaturgie a scenáristiky na VŠMU. Tieto odvetvia si vyžadujú prácu s dielami iných autorov či preberajú inšpiráciu pri tvorbe diel vlastných. Moja otázka je nasledovná: Čo nám skutočne patrí?
Máš pravdu, som absolvent VŠMU a nie filozofickej fakulty (úsmev). Píšeš o inšpiráciách, pomenoval si to vznešenejšie, ja to pomenujem ako napodobovanie či rovno povedané kradnutie. A tomu sa nevyhneš. Pred pár rokmi vznikol film Manifesto a tam zaznelo: „Nie je dôležité, čo kradneš, ale ako využiješ korisť.“ A preto: Existuje originalita? A čo sa týka tvojich otázok. Ak by som sám seba mal opísať slovom, bola by to pochybnosť. V dobrom zmysle. Pochybnosť je môj motor. A pravidelne jej musím niečo dokazovať. Pochybnosti sú to, čo skutočne mám. Ale mám i knihu, vďaka za ne.
Vedel by si si svojho chlapca predstaviť v javiskovej či filmovej podobe?
Ja som ho od začiatku videl ako lúzra s otvorenou náručou. Taký Charlie Chaplin. Svetu nič neberie, len mu ponúka seba. Iba mu dajte menšie topánky, zastrčte košeľu do nohavíc, vymeňte klobúk za šiltovku a ohoľte tie nemožné fúziky.
V jednej básni Chlapec vraví, čo všetko neznáša. Má aj niečo rád?
Najradšej má, ak sa môže zasmiať na tom, čo ho predtým zarmucovalo. Všetko zlé je na niečo dobré. Toho sa drží.
V inej básni si Chlapec stiahol všetky filmy od Baza Lurhmanna. Má nejaký konkrétny film z jeho tvorby, ktorý by označil slovami: Toto je jeho najlepšia filmová snímka?
Počas písania som sa na istý čas pristihol pri tom, že píšem ľúbostné texty. Ovplyvnený množstvom filmov som si spomenul na tragický obraz nešťastnej lásky Luhrmannovho Moulin Rouge, a tak som to využil. Úprimne, nepatrí medzi režisérov, ktorých cielene vyhľadávam. Aj keď nešťastné lásky mu idú výborne. A to mu kvitujem. A to isté by ti povedal aj chlapec (úsmev).
Čo by si Chlapcovi poprial, ak by ste sa opäť stretli?
On sa často vracia, preto mu prajem, aby si našiel svoje miesto a prichádzal čo najmenej. Lebo aj keď ho mám rád, potrebujem už myslieť aj na niekoho iného.
Podlieha Chlapec plynutiu času? Starne alebo zamrzol v čase a vystupuje ako muž namaľovaný na plátne?
Nie je to Peter Pan ani Dorian Gray, hoci je citlivý na svoj vek a nechce sa mu rozmýšľať ako dospelému. Postupne si čoraz viac uvedomuje, že byť zodpovedný sám za seba a môcť si robiť, čo chce, je pre neho oslobodzujúce.
Pracuješ v Kaštieli Strážky, kde sa denne stretávaš s dielom maliara Ladislava Mednyánszkeho. Je to autor, ktorý vedel bravúrne maľovať krajiny, ale aj mužské portréty. Pri prehliadke, ktorú si mi ponúkol, som sa neubránil pocitu, že vo svojom živote si nestretol len Prichádzajúceho chlapca, ale stretávaš sa s plejádou mužských pohľadov na plátnach. Nezamýšľal si niekedy napísať príbehy o tejto zachytenej mužskosti? Venovať sa poetickému výskumu minulých generácií mužov a ich dospievaniu?
Ak by som mal dať čitateľom malú poznámku k tvorbe Mednyánszkeho a jeho portrétom, povedal by som, že v nich hľadal jednu jedinú postavu. A to postavu zajačika, Nuyliho, jeho veľkej lásky. Ak sa chcete dozvedieť viac, pozývam vás k nám do kaštieľa Strážky. Ja som hľadal v Prichádzajúcom chlapcovi najmä samého seba. Snažil som sa reflektovať to, čo som sa o sebe dozvedel, to, o čom som premýšľal. Bol som ako invalidný vozík, ktorý spomínam v jednej z básní. Potreboval som si napumpovať dušu, vytvoriť vnútorný pretlak, aby tá duša nebola „podhustená“. Takto by som odpovedal, aj keď to môže znieť bizarne.
Literárny vedec a básnik Viliam Nádaskay vo svojej recenzii k zbierke spomína, že jeden z námetov knihy je aj strata ilúzie nevinnosti, ktorá sa odohráva v období dospievania, a dodáva, že ide o námet v poézii slušne vyťažovaný. Súhlasíš s týmto názorom, a ak áno, tak prečo?
Všetko má svoj čas. Aj čas na stratu ilúzií. Preto by som to neohraničoval dospievaním. Má pravdu, že pocit ničoty sa v zbierke silno akcentuje. V danom čase som to potreboval takto napísať. Inak som to nevedel. A ako sa poznám, ako nenapraviteľný melancholik, témy odcudzenia, dezilúzie budú so mnou prítomné i naďalej.
V ročnom zúčtovaní kníh poézie za rok 2024, v ktorom sa objavila aj tvoja kniha, píše literárna vedkyňa Eva Urbanová Šimková: „Ja chcem milému chlapcovi povedať len jedno, napíš nám ešte. Ďakujem, eva.“ Pracuješ či rozmýšľaš nad niečím konkrétnym, čo by si chcel dať do ucelenej vizuálnej alebo audiovizuálnej výpovede?
Určite aj ty sám miluješ otázky typu: Píšeš teraz niečo? Chceš vydať aj ďalšiu knihu? No chcem, len sa ma nepýtajte, kedy bude (úsmev). Trvá mi dať dokopy tie malé útržky zo zošitkov, notesíkov, aby som sa na to pozrel a začal písať niečo ucelené. A teraz som vo fáze len krátkych veršov. Ozvem sa a pozdravujem, Maroš.
(S Marošom Bafiom sa zhováral Alfréd Tóth)
