Knihu krátkych poviedok Kvety & Klobásy Jany Micenkovej sám pre seba klasifikujem ako najodpornejšiu knihu roku 2025. Je totiž zrkadlom slovenskej spoločnosti v tej najčistejšej forme. Kniha, tak ako zrkadlo, nie je zodpovedná za to, čo odráža, a teda jej odpornosť nespočíva v tom, že by autorka bola neschopná alebo nebodaj v nízkej kvalite diela. Práve naopak, ide o bravúrnu brožúru bežných hriechov neustále prítomných v slovenskej populácii.
Micenková už vo svojom rozsiahlom románe Krv je len voda ukázala schopnosť takmer chirurgicky odstraňovať nalíčenú a vyhladenú pokožku života v našej krajine, rutinérsky a bez zbytočných súdov odhaľovať patológie skrývajúce sa pod povrchom každodennosti.
Kvety na rozdiel od Krvi nemajú potenciál stať sa životným dielom a literárnym vrcholom Micenkovej tvorby, napriek tomu je táto knižka nesmierne dôležitá pre sebareflexiu našej spoločnosti. Kniha sa skladá z ôsmich poviedok, hrdinkami ktorých sú často slobodné matky v ťažkej životnej situácii. Vedľajšie postavy predstavujú dobre živení členovia priemeru spoločnosti – čo sa týka platových možností aj gausovej krivky.
Takmer všetky poviedky sa končia tragicky a opakuje sa v nich rovnaká premisa. Väčšina postáv dostane presne to, čo od začiatku deklaruje, že chce, a to tým najhorším možným spôsobom. Ľudovít z poviedky Ideal Home design sa dopracuje k čistému a skvelému obydliu za cenu výčitiek svedomia a paranoje, Lena z poviedky Niečo o Eve nakoniec odhalí Evino tajomstvo, ale úplne hulvátskym spôsobom a protagonista Nantes síce prežije svoju veľkú románovú lásku, tá sa ale skončí stretom s realitou a splácaním odškodného; tak to ide dookola cez Obžalovanú a jej naplnenie slanou chuťou, ktoré je viac ako bezpečnosť dieťaťa či Dokonalý steak,ktorý protagonistka najprv nechcela, no nakoniec ho neokúsi aj keby za to v danom momente dala všetko. Autorka tu bravúrne vykresľuje naše tradičné hodnoty ako malomeštiactvo, buranstvo, závisť, bezdôvodnú nenávisť či zlobu. Rovnako je tu prítomná akási nádej, ilustrovaná vždy len odchodom do zahraničia. Micenková však svoje postavy nesúdi. Rola rozprávača nemá žiadnu morálnu premisu, cez samotné dialógy a čo najúspornejšie penzum faktov necháva autorka nepríjemnú hnilobu rozkvitnúť samu, často do úžasných a bizarných rozmerov.
Kniha je tiež podnetná svojou formálnou stránkou. Poviedky majú tendenciu líšiť sa výrazovými prostriedkami a štýlom. Stretávame sa s vnútorným monológom, súdnym zápisom či dialógom vedľajších postáv, ktorý nám dej odhaľuje útržkovito a v retrospektíve, pričom poviedka Denník Tehuľky by si pokojne zaslúžila vlastnú paperbackovú edíciu ako svojstojná básnická zbierka. Rôzne denníkové zápisy ako: „32TT… Čo ak by som chcela utiecť?/ Čo ak ma tu bude držať?/ Čo ak ma nikam nepustí?/ Ako sa takéto situácie riešia?/ Goolujem:/ Čo robiť, keď si mimozemšťan vzal na seba podobu vášho blízkeho a vydáva sa zaňho?“ (s. 168)ostro kontrastujú zo zápiskami: „21TT/ Chvíľka meditácie číslo jeden:/ precedím cez sitko uvarené zemiaky,/ ktorých mini kúsky/ ostanú zaseknuté/ v dierkach./ Je nesmierne upokojujúce pozorovať, ako voda vymýva zo sitka/ kúsky zoschnutých zemiakov. Katarzia“(s. 141).Celá táto kompozícia čitateľovi odhaľuje hormonálne výkyvy, ale i meniaci sa psychický stav tehuľky.
Jedným z jednotiacich prvkov knihy je #bielyocot #sodabikarbona #sol ako recept na prípravu univerzálneho čistiaceho prostriedku, ktorý odkazuje na často jedinú túžbu po očiste, ktorú postavy majú. Používanie heštegov naprieč poviedkami je tiež reakciou na devalváciu a heslovitosť nie len jazyka, ale i myslenia a prežívania.
Hneď prvá poviedka Poďme sa zachrániť v autentickom zachytení dialógov jasne ukazuje všetko, čo je s našou krajinou zle. To, ako malé myslenie generácií, pre ktoré demokracia znamená len stránky ženských magazínov, reality shows, obludnú honbu za konzumom a každodenný pocit menejcennosti zakrývaný agresivitou, môže viesť až k smrti dieťaťa, je tu ilustrované stroho a bez okolkov. Chlapské reči o tom, akoby „takéto defektné mláďatá […] v zvieracej ríši neprežili, to len človek sa vadné produkty snaží za každú cenu zaradiť do bežnej prevádzky,“ (s. 21)sa v konfrontácii s reálnou tragédiou razom zmenia na zdesenie.
Mrhanie ľuďmi a mrhanie potenciálom ako základné hodnotové východisko nižšej strednej vrstvy nevdojak obviňuje človeka milión a ako odpoveď na večnú otázku: „Kto môže za naše posrané životy?“ponúka najnovší iPhone a selfie tyč. Odvážna obálka Lucie Dovičákovej tak môže uraziť len toho, kto tento Damoklov iPhone odmieta a chcel by vidieť náš malosvet s filtrami plnými peknoty, alebo aspoň pár litríkmi „neviditeľného“ botulotoxínu.
Micenková neexhibuje ani nemoralizuje. Je ako zákazník, ktorý v reštaurácii dostal na tanieri exkrement a namiesto toho, aby sa nad ním pohoršoval alebo ho ostentatívne ukazoval prísediacim, ho len vecne, ale za to dopodrobna, opíše. Svojím dielom Micenková ukazuje absolútne porozumenie slovenskej duši, ktoré je vo svojej nahote nesmierne užitočné a nekonečne desivé.
Jana Micenková: Kvety a klobásy
Marenčin PT, 2025
Tomáš Straka – spisovateľ, publicista, moderátor, organizátor. Vydal knihy Paper Back (2013), Hrdina Robotníckej Triedy (2014), Len sa nepozri do očí (2016) & Spievam (2020). Straka je reinkarnátorom slovenskej slam poetry a sám vystúpil na stovkách slamových exhibícií v československu. Autorsky sa podieľal na viacerých literárno-divadelných projektoch. Je súčasťou produkčného tímu v centre nezávislej kultúry Tabačka Kulturfabrik. Žije v Košiciach.
