Pred spaním síce nezvyknem počítať ovečky, ale priznám sa, že niekedy rátam, koľkokrát som bola v Budapešti. Vždy mi vyjde trochu iné číslo, možno šesť alebo sedem návštev, väčšinou boli krátke, jednodňové a splývajú mi. S príjemným, no aj namáhavým sústredením si vybavujem detaily a snažím sa ich chronologicky zoradiť. Je to celkom dobrý most do sna. Možno by sa taký uplatnil aj v architektonickej podobe ako šestnásty most mesta: Az álomig híd.
Prvá návšteva, je to už veľmi dávno. Sme na hotelovej izbe s kamarátom, a nejako sa nevieme dať dokopy. Za oknom prší, až leje, a to nám marí plány na výlety. Môj prvý dojem: Budapešť je mesto dažďa a depresie. Zostáva už len pustiť si najznámejšiu maďarskú pieseň Szomorú Vasárnap, Gloomy Sunday, v ktorej sa spieva o samovražde.
Napokon sa vyštveráme na hradný vrch z budínskej strany, spomínam si na rad vysokých mestských bytových domov, rôznofarebných a nalepených jeden na druhom. V Bude, charakteristickej zalesnenými vŕškami a v nich rozosiatymi vilovými štvrťami, vyzerajú ako kúsok Pešti. Pešť so svojou typickou architektúrou tak žije akoby v diaspóre, v podobe malých ostrovčekov aj v Bude.
Kamarát mi pod dáždnikom hovorí, že sa cíti ako veľryba na súši. Ale aspoň je tu „doma“, ovláda jazyk a pod kovovým dravcom na bráne pri vstupe do hradného areálu mi povie, že je to mýtický vták turul.
Vznikne z toho poviedka aj filmový scenár Ráčik, ktorý sa doteraz nerealizoval.
Druhýkrát sa v Budapešti ocitnem na Medzinárodnom knižnom festivale. Od prvej návštevy uplynulo viac ako desať rokov. Mesto takmer vôbec nepoznám a mám dojem, že celé pozostáva z Parku Millenáris. Je v ňom niekoľko rybníkov, a ja sa v ňom cítim ako v akváriu. Veľa kultúry a zábavy, moderné reprezentatívne budovy a pavilóny stoja jeden vedľa druhého, oddelené udržiavanými parkami a trávnikmi, ale je to trochu umelé ako svet pod sklenenou kupolou.
Millenáris je pre mňa mesto v meste. V ňom slovenská delegácia s prekladmi kníh, no ja tu žijem svoju nezávislú návštevu trochu bokom od nich, pretože prislúcham k dianiu v inom pavilóne, v Dome Európskej únie, kde prebieha prezentácia „prvých kníh“ z mnohých krajín Európy.
Prejdem až pred budovu, kde má svoj pavilón naša výprava. Slovensko je v tom roku opäť čestným hosťom. Renáta Deák mi povzbudivo kývne, aby som prišla bližšie, pridala sa do hlúčika spisovateľskej delegácie, ale ja stále cítim istú bariéru, lebo knihu do maďarčiny ešte preloženú nemám. Zúčastnila som sa panelovej diskusie a v katalógu z podujatia mám svoj medailónik. Európska únia mi dáva malú nádej.
Dočkám sa. Vďaka Tünde Mészáros spoznám názov svojej maďarskej knižky Egyszarvúk a do Budapešti sa vrátim ešte niekoľkokrát. Vždy je to park Millenáris, moja malá Budapešť, trochu už mesto začínam podozrievať, že sa za bránami rozľahlého areálu končí. Na ubytovanie idem vždy taxíkom. Pri prechode cez Most slobody sa pýtam, či opúšťame Budu. Áno, odpovedá taxikár, tamto je Pešť. Do očí mi udrie Dunaj a celá tá nádhera.
Nasledujúce ráno mám pred odchodom trochu času a iba jeden cieľ: Topánky na brehu Dunaja, pamätník stoviek maďarských Židov popravených na konci druhej svetovej vojny. Telá po výstreloch padali do rieky, predtým ich ešte vyzuli, topánky sa zídu. Teraz tu majú svoju oceľovú podobu, mužské, ženské aj detské, obyčajné aj nóbl, celé obuvníctvo. Ľudia do nich povkladali ruže, kvety, slnečné okuliare, hračky, vyzerajú farebne a veselo. V záblesku si uvedomím, že hrad sa nachádza oproti a parlament je na tej istej strane, po prúde rieky o kúsok nižšie. Orientačné body, z ktorých ten druhý, asi najslávnejší, nikdy nenavštívim.
Najdlhší pobyt v Budapešti absolvujem počas Vyšehradského literárneho štipendia. Nie je to môj zámer, ale znova sa zatúlam na hrad. Zo zadnej časti nádvoria sa mi opäť naskytne pohľad na tie farebné a sivé mestské, trochu ošarpané bytové domy, ktoré v kopcovitej vilovej Bude vyzerajú ako Pešť.
Spomeniem si na „Ráčika“. Ako sa má teraz (nie veľmi dobre), a spomeniem si aj na ten nešťastný nerealizovaný scenár. Výstup na hradný vrch v ňom nie je. Do desiatej, finálnej verzie sa nedostal.
V galerijných sieňach hradu natrafím na známu sošku Pisára – Anonyma, v zmenšenej veľkosti. Okolo jej monumentálnejšej verzie som už prešla v najväčšom Mestskom parku Városligeti.
Na obed občas zájdem do vývarovne na konci štvrte Újbuda, kde som ubytovaná. Je to svojím spôsobom výstavná sieň toho, čo si predstavujeme ako archetyp socialistického gastra. Majú tu guláš, žemľovku, ryžový nákyp. Celý šík ovocných tanierov na malom stolíku za pokladňou. Vzťah Maďarov k histórii je evidentne iný. Vývarovne sú aj v Bratislave, ale v Budapešti prežívajú akosi inak, autentickejšie.
Celé mesto je prešpikované starožitníctvami. Na Falk Miksa utca stoja jedno vedľa druhého. Medzi nimi nájdem malú tokajskú vináreň v podzemí, ktorá sa stane mojím únikom do osemdesiatych rokov. Majú tu striktný štýl, nehovoria po anglicky, chodia sem diškurovať šesťdesiatroční páni. No nie som sama, asi tridsaťročnému mužovi padne, možno od vína a možno od únavy, hlava na stôl. Snáď aj od depresie. Nikto si ho veľmi nevšíma. Zdá sa mi, že v Budapešti sú ľudské osudy viac obnažené.
Na inom mieste ukazujem cukrárovi, že chcem kúsok z bábovky za vitrínou. Ukazujem, lebo jazyk, v ktorom by sme sa mohli stretnúť, nepoznám. Po celom meste sú roztrúsené podobné ostrovčeky, ktoré vzdorujú invázii angličtiny. Odkrojí mi celú polovicu a ide mi ju zabaliť. Zaprotestujem a ukážem na dobošovú tortu vedľa. Tú majú nakrájanú single, pre jedného. Pre jednu.
Nápis na autobuse na Móricz Zsigmond körtér je Albertfalva vasútállomás. Človek nemusí zájsť ďaleko, aby sa cítil ako vo Fínsku. V skutočnosti, ako sa dočítam, fínčina a maďarčina nemajú až tak veľa spoločného. A Fín by nerozumel. Ale ten názov je čarovný, a aj trochu desivý. Akoby ma to vasútállomás išlo zhltnúť. Znie to ešte krajšie ako železnodorožnyj vokzal, s ktorým som sa zoznámila na Kaukaze.
Veľa chodím a veľa mlčím. Mojimi najčastejšími spoločníkmi sú sochy. Najtrvalejší obyvatelia mesta. Vyhľadám Záhradu filozofov, čo je malý park v neturistickej časti kopca Gellért. V kruhu tam stoja Abrahám, Ježiš, Lao-c´, egyptský faraón a náboženský revolucionár Achnaton, Gándhí, svätý František. Súsošie má zosobňovať porozumenie medzi náboženstvami. V strede sa nachádza malý kruhovitý objekt, v maďarčine nazývaný ORB, ktorý nie je symbolom žiadneho z nich a má naznačovať, že pravda je niekde uprostred, k realite sa všetky myšlienkové smery iba približujú a v jadre sú vlastne rovnaké. Keď sa vrátim na byt a hovorím o tom spolubývajúcej, povie, že jej to príde príliš romantické.
Ale ten jednotiaci či neutrálny ORB skutočne existuje, a aby som sa trochu opravila, Abrahám na kruhu nestojí, ale sa skláňa.
Vystúpim k soche na vrchu Gellért, no citadela okolo nej je v rekonštrukcii. Kedysi ju strážil sovietsky vojak v nadživotnej veľkosti, ktorého neskôr odstránili. Prebehla aj spoločenská diskusia, či neodstrániť aj hlavnú sochu, no napokon ju zachránilo, že sa medzičasom stala symbolom mesta, budapeštianskou „sochou slobody“, a vymanila sa z konkrétnych reálií.
Na pisárovi sediacom v parku Városliget pri hrade sa mi páči jeho tajomnosť, mníšsku kutňu využíva na maximum, z tváre mu veľa nevidno. Svoj jediný špecifický znak – pero – drží nonšalantne ako náboj do zbrane. Je o ňom známe len toľko, že napísal prvú historickú knihu Gesta Hungarorum, Činy Uhrov, a bol notárom Belu III. Hovorí sa, že dotknutie sa pera z vás urobí lepšieho spisovateľa.
No neviem. Som krátko po dopísaní druhej knihy a premýšľať o ďalšej mi najviac pomáha chodenie.
Na svojich potulkách opakovane stretávam kráľovnú Sissi. Na viedenskom dvore trpela, často odtiaľ utekala do Budapešti a vo Viedni zas presadzovala maďarské záujmy. Mesto sa jej odmenilo tým, že ju stvárnilo na viacerých miestach. Obrovským šokom bola pre ňu samovražda jej syna Rudolfa. Z tejto traumy sa až do konca života nespamätala. Odvtedy chodila v čiernom. Vyhýbala sa Viedni a povinnosti cisárovnej nevykonávala. Pri Alžbetinom moste stojí jej reprezentatívna socha a na námestí Ferenca Deáka si vykračuje pod dáždnikom.
Aj jedna pokladníčka v supermarkete InterSpar by tu mohla mať sochu. Zatiaľ čo ja vyrážam každé poobedie na dlhé prechádzky, ona sedí za kasou. No vždy je milá, rýchlo zistila, že som cudzinka, a ako k takej ku mne pristupuje. Akoby si cenila, že tu som. Keď skolabuje zákazníčka v rade za mnou, preruší blokovanie, pohotovo vstane a pristaví jej svoju stoličku. Pani sa na ňu zvezie a plače. Rozmýšľam, prečo takýchto výjavov nebýva na verejnosti viac, veď v živote je toľko vecí, ktoré ho vedia skomplikovať.
Vyberiem sa pod Stalinove čižmy. S prestupom na Albertfalva vasútállomás. Je to posledná stanica metra a veľký dopravný uzol. Názov naplnil moje očakávania. Atmosféra konečnej stanice, úplne neturistickej, panoptikum všednosti, sympatických domácich obyvateľov, nástupíšť diaľkových spojov, zdá sa mi, že je ich veľa na každej svetovej strane. Kým nájdem to správne, preklínam svoje sólo výlety, no odmenou mi je pohľad na paneláky, príležitosť vidieť mesto za fasádou mestských víl.
Za oknami autobusu sa o chvíľu mihne prečiarknuté slovo Budapešť, vchádzame na územie rovinatej zelene za poslednou perifériou. Memento park je zvláštny rezervoár monumentov socializmu, miesto, kam vyviezli snáď všetky socialistické sochy. Je tu vojak, niekdajší strážca Sochy slobody, Stalinove čižmy na vyvýšenej bráne ako emblém múzea a symbol celej éry, množstvo sôch komunistických lídrov a pamätných udalostí režimu. Maďari majú vzťah k histórii, nevytlačili spomienky na ňu z verejného priestoru tak radikálne ako my, ale venovali im skanzen, kde na vás dýchnu nielen desivejšie aspekty totalitného režimu, ale napríklad aj trabant a telefónna búdka.
Vo „výstavnom sklade“ objavím highlight svojho výletu: Lenin ako dieťa. Biely kučeravý chlapec pôsobí v zámerne ošarpanej miestnosti utešene, možno je dokonca z mramoru. Lenin v dospelej podobe so špicatou briadkou sedí vedľa neho a niečo mu číta. Možno rozprávku? Srdce mi poskočí, že som našla čosi jedinečné, no potom sa dozviem, že podobné sochy videli pomerne často maďarské deti v pionierskych táboroch na Balatone, boli cielené na najmladšiu generáciu. No aj tak. Lenin ako dieťa, môj výlet mal zmysel, vraciam sa spokojná.
Najviac si obľúbim Margitin ostrov. Akoby tu uprostred mesta odpočíval veľký zelený živočích. Tretie mesto, azyl medzi Budínom a Pešťou. Je jedným veľkým parkom, okolo ktorého vedú promenády. Dunaj ho obmýva z oboch strán, zviera ho svojimi ramenami ako obrovskú smaragdovú perlu. Je na ňom vodná veža v secesnom štýle, ruiny ženského dominikánskeho kláštora z 13. storočia, hudobná fontána a malá zoologická záhrada. Tretie mesto nebýva zvyčajne cieľom mojej cesty, ale často na ňom skončím. Sedím na ležadle a čítam si Esterházyho, ako píše o Dunaji. Hudobná fontána v pravidelných intervaloch ožíva a vystrekuje vodu vysoko nad stromy. Okolo nebadane plynie sivozelená hladina Dunaja. Sedím a čítam. Potom vstanem a opäť kráčam. V strede ostrova narazím na ruiny kláštora. Zachovala sa najmä kaplnka zasvätená svätej Margite, podľa ktorej je pomenovaný aj ostrov. Zastanem pri nej v uhle, z ktorého mreže na okienku prekrývajú jedno jej oko. Tým druhým na mňa uhrančivo pozerá.
Raz prejdem celých dva a pol kilometra ostrova a vyjdem na Arpádov most, na ktorom prúdi hustá premávka. Most ústi do zóny priemyslu a budov korporácií. Nie je to prívetivý pohľad, na rozdiel od tých, ktoré sa ponúkajú na historické centrum z Margitinho mosta. No vidno odtiaľ celý ostrov, je skutočne dlhý. Sem-tam okolo mňa prejde chodec, inokedy cyklista. Často mám pocit, že som sa zatúlala priďaleko. Chvíle odcudzenia zakrátko opäť vystrieda čosi útulné. Zídem po schodoch na konci mosta a objavím mini pláž. Už začiatkom mája z nej ľudia aj psy vstupujú do Dunaja.
Renáta Deák ma v jedno dopoludnie zoberie na výlet, vyvezieme sa na Jánov vrch, najvyššie položený bod mesta. Po lesnej ceste v prírodnom areáli Normafa kráčame k rozhľadni kráľovnej Sissi. Rakúska cisárovná chodievala do Budapešti nielen vyplakávať, ale aj na treky. Je to aj literárna prechádzka, pretože Renáta mi dáva nahliadnuť do maďarských literárnych lesov. Dozvedám sa, z čoho čerpala maďarská postmoderna, akú rolu v tom zohral Wittgenstein, no aj o dôvodoch, ktoré viedli k jej zániku, o tom, ako Esterházy v čase svojho ochorenia už nevládal unikať pred realitou a napokon uznal, že je nevyhnutná. Chystám sa už dlhšie na jeho Pankreasník, no Renáta ma upozorní aj na Cestu okolo vlastnej hlavy Frigyesa Karinthyho a niekoľko ďalších maďarských literárnych chorobopisov.
Chcem si ich všetky prečítať.
Na spiatočnej ceste na oddychovej zóne neďaleko parkoviska ochutnáme maďarskú štrúdľu. Tá sa odlišuje od rakúskej tenkým, takmer priesvitným cestom, až sa zdá, akoby vo vnútri bola iba šťavnatá plnka. Kam som sa posunula od momentu opatrného postávania na okraji slovenskej delegácie pred pár rokmi v parku Millenáris? Mám dojem, akoby ma na Jánov vrch vyniesli moje Jednorožce. Bez nich by som asi nikdy nebola zasvätená do rozdielov medzi stredoeurópskymi štrúdľami. V reči odrazu zasvieti zmienka o dezerte žerbó. Staré mamy, aj tá Renátina, ho piekli vždy na Vianoce. Je to legendárny koláč, ale pre mňa zostával neznámy. Bola som v Budapešti už viackrát, ale v podstate ani raz – nepoznám žerbó.
V Budapešti má všetko svoj palác, dokonca aj zákusok. Na námestí Vörösmarty je krásna honosná snehobiela budova, na prízemí v nej sídli slávna cukráreň Gerbeaud, pomenovaná po cukrárovi, ktorý receptúru žerbó vytvoril. Usadím sa do luxusnej kaviarne a objednám si espresso s dezertom za pätnásť eur. Nikomu o tom nepoviem. Žerbó je výborné a malinké, skoro ako budapeštianske sochy Mychajla Kolodka.
Tento ukrajinský výtvarník vyštudoval monumentálne sochárstvo, no potom narazil na viacero realizačných problémov. A tak sa zameral na miniatúry. V meste som vyhľadala jeho Rubikovu kocku, Potápača s kľúčom od slávnej New York Café aj mini tank so spustenou hlavňou, pripomienku okupácie v roku 1956. V Budapešti plnej monumentov pôsobili osviežujúco. V pamäti mi utkvelo najmä Kolodkovo motto: Aj cez miniatúrnu formu je možné vyjadriť veľkú ideu.
Možnože prepíšem svoj scenár o Ráčikovi ako anekdotu alebo haiku.
Do you have any regrets? spýtala sa ma jedna kolegyňa – výskumníčka pred mojím odchodom z Tbilisi. Akoby pobyt na nejakom mieste nebol úplný, keby nemal nejaké regrets. Mám. V Budapešti, najväčšom kúpeľnom meste Európy, som nenavštívila žiadne z jej prekrásnych historických kúpeľov. Po celý čas pobytu som to odkladala na posledný týždeň, keď som ochorela. Nakazila som sa od spolubývajúcej. Cez priečku medzi našimi izbami sa dorozumievame kašľom. A tak si teraz pripravujem itinerár svojho budúceho výletu: kúpele Gellért, Rudas alebo Széchenyi. Topánky a ostatné veci si nechám v šatni. Našťastie nie na brehu Dunaja. A strávim celý deň v relaxačnom bazéne.
Barbora Hrínová (1984) je prozaička a scenáristka, v súčasnosti pôsobí ako pedagogička na VŠMU v Bratislave. Vytvorila niekoľko rozhlasových hier a audio-dokumentov pre RTVS a Český rozhlas. Je trojnásobnou finalistkou literárnej súťaže Poviedka. Absolvovala výskumné pobyty v Gruzínsku a ako držiteľka Fulbrightovho štipendia v USA, v Kalifornii. Za svoj knižný debut, zbierku poviedok Jednorožce (2020), získala prestížne ocenenie Anasoft litera 2021 a Cenu René – Anasoft litera gymnazistov. V roku 2025 jej vo vydavateľstve Artforum vyšiel román Plachý dom.
