Fyzická krása a inteligencia v spojení s nadprirodzenými schopnosťami, či najvyspelejšou technikou. Televíznym deväťdesiatym rokom vládli Superman, James Bond či Batman ako postavy hrdinov dvadsiateho storočia. Umberto Eco ich bez mihnutia oka zaradil do svojich dejín krásy ako postmoderné obrazy alebo sochy. V dvadsiatom prvom storočí vďaka vizuálnym efektom prežili a vytvorili klany. V ponuke kín a streamovacích služieb sú krásni, lesklí, vždy pripravení skočiť za vami do priepasti, vybavení neoblomnosťou a najmodernejšou technológiou. Tak prečo som nikdy – v minulom storočí ani dnes – nechcela byť zachránená týmto typom hrdinu, z akého dôvodu sa nestal ani na chvíľu objektom môjho obdivu či úcty? Prečo ma zaujal iba poručík Columbo, v pokrčenom baloňáku s jedným okom umelým, ktorý v podstate hrdinom nebol, hoci, ak sa na to pozrieme z odstupu, správal sa tak, akoby vedel, kto je vrah, akoby pozeral prvú polhodinu seriálu, v ktorej prebehne vražda, spolu so mnou? Na rozdiel od vrahov, ktorých vyšetroval, nemal k dispozícii bohatstvo, techniku, neoplýval ani krásou, ani nadpriemernou inteligenciou. Bol len vytrvalý ako foxteriér, neúnavný skeptik, hľadač pravdy, rozbíjajúci vajce natvrdo o karosériu starého, šedého auta o piatej ráno, bizarný a neprekonateľný. Počúval na svoju adresu ironické komentáre typu „vyzeráte ako rozostlaná posteľ“ a prijímal ich mlčky, s tajuplným porozumením v očiach. Lipla som na ňom. „Každý deň sa niečo nové naučím,“ krúti hlavou a pritom sa usmieva, slušný a ľudský v rozhovore s každým, koho stretne.
Čo mi na superhrdinoch prekážalo – mali toho príliš veľa, čo kládlo vysoké požiadavky, paradoxne, na nás, ľudí. Na predstavy, aké máme o našich telách, schopnostiach a možnostiach. Spievala som zasnene a zmätene spolu s Radiohead: „chcem perfektné telo, chcem perfektnú dušu“ a vedela som, že nemám ani jedno, ani druhé. Túžila som byť v skutočnosti ja tou superhrdinkou? Zrejme nie, zapadala som skôr do vzorca „chce zachraňovať, lebo túži byť zachránená“. Ilúzie záchrancov, ktoré ponúkali filmy a seriály, na mňa napriek tomu nezaberali. Neverila som v ideál hrdinu. Až pred pár rokmi som intuitívne pochopila prečo, no viem to sčasti vysvetliť až teraz. Stála som vtedy na zastávke autobusu, keď sa mi nečakane prihovoril podnapitý muž. Chcel konverzovať, hoci nedokázal sformulovať poriadnu vetu, nakláňal sa ku mne, narúšal intímnu zónu, napriek hranej slušnosti sa v ňom skrývalo niečo agresívne. Zrazu k nám pristúpil bledý chlapec, možno štrnásť, možno sedemnásťročný a trasľavým hlasom povedal: „Nevidíte, že sa s vami pani nechce rozprávať, prečo ju obťažujete?“ Jeho odvaha v spojení s krehkosťou ma obarili, pocítila som k nemu posvätnú úctu. Muž na neho začal kričať a vyhrážať sa mu, že ho zbije, ale prišiel autobus a nastúpili sme obaja. Chlapec sa ešte triasol, napadla mi „moc bezmocných“ Václava Havla, poďakovala som mu, odpovedal mi, že „to nič nebolo“ a tak som ho kútikom oka sledovala, trvalo pár zastávok, kým sa upokojil. Fyzický prejav strachu, chlapčenstvo, to, že sa ma napriek riziku zastal, hoci vôbec nemusel, a mohol dostať bitku od chlapa dvakrát väčšieho ako on, navyše slušne, to bol ten hľadaný ideál, stelesnený a priamo predo mnou, žiadna fikcia. Vôbec nemal všetko; vlastne nemal nič, ani som nevedela, ako sa volá. Bol iný v porovnaní s hrdinami, ktorých poznáme po mene. Emócie či fyzické prejavy ostali vždy bezpečne skryté za nepriestrelným sklom ich dokonale sformovaných tiel. Je ľahké byť odvážny, keď si takmer neporaziteľný.
Gabriel Marcel, francúzsky filozof, vystihol nepomenované tušenie vetou, na základe ktorej som porozumela paradoxu „môjho“ hrdinu: „No ak sa na to pozrieme pozornejšie, zistíme, že úctu vzbudzuje iba určité spojenie sily a krehkosti.“ Medziiným som sa niekde na internete dostala k nahrávke telefonátu Jána Kuciaka, a keď som počula jeho slušný, chlapčenský hlas, to, ako dokázal vecne a úctivo rozprávať s niekým, kto ho vulgárnym spôsobom napádal a kto sa neskôr stal jeho vrahom, pripomenul mi anonymného hrdinu zo zastávky a pocítila som k nemu bázeň. Spojenie sily a krehkosti – to mi chýbalo v prípade superhrdinov, ale nie poručíka Columba, ktorý napríklad nikdy nenosil zbraň. No aby som si všimla určujúcu úlohu krehkosti, musela som ju uvidieť a započuť v obyčajnom, no hrdinskom čine každodennosti.
Krehkosť, v ponímaní Gabriela Marcela, nie je nič iné ako výraz akejsi zdržanlivosti, váhavosti, konečnosti, vyplývajúcej z toho, že nepoznáme budúcnosť, ktorá môže zmariť všetky naše snahy, že nedisponujeme žiadnou mocou, nemáme pod kontrolou životné situácie, vlastné telo, či dôstojnosť, no napriek tomu môžeme konať, akoby to tak nebolo, bez ohľadu na to, čo sa nám kvôli tomu môže stať. Niekedy to znamená iba uvedomiť si prežité z odstupu času, vidieť sa v pravdivejšom svetle. Keď si slovenský filozof Marian Váross viedol v päťdesiatych rokoch, počas obdobia socializmu, denník, chodieval na výsluchy, no zapísal si iba, že chodieva na „pohovory“. Študoval totiž po vojne v zahraničí, a tak bol podozrivý zo špionáže. Až v šesťdesiatych rokoch pochopil, že nebol slobodný, lebo sa bál zveriť aj vlastnému denníku. Vďaka sebareflexii odložil „dusivo chorobnú atmosféru nepriznaného strachu, v ktorom dovtedy žil“ a napísal článok do novín, v ktorom mechanizmus fungujúci v socialistických krajinách presne diagnostikoval ako „absolutizovaný triedny rasizmus v mene zneužitej robotníckej triedy“. Niekto, kto sa v päťdesiatych bojí zapísať si čosi doma do zošita, o desaťročie neskôr napíše, čo si myslí, verejne. Ten krátky článok v Kultúrnom živote ho stál veľa, v podstate nielen pozíciu riaditeľa na Ústave teórie a dejín umenia Slovenskej akadémie vied, kam bezpochyby patril, ale aj zákaz publikovania vedeckých prác a celoživotnú izoláciu, ktorú odkrývajú až posmrtne vydané memoáre. Potvrdili sa jeho vlastné slová z osudového článku, stal sa z neho „deklasovaný intelektuál v začarovanom kruhu paradoxov“, skončil ako úradník v Slovenskej národnej galérii pri triedení kartotečných lístkov, ale iba navonok, vo vnútri, ako ukazujú stránky denníka, ostal filozofom, neúprosným kritikom totality, a pritom človekom vnímavým, kultivovaným.
Na Columbovi som obdivovala, že sa nebál vlastnej nevedomosti, neprekážalo mu pýtať sa znova a znova, bez ohľadu na to, či bude považovaný za hlupáka alebo sa stane terčom útoku. Taký bol aj Ján Kuciak. Neznámy chlapec, ktorý sa ma zastal, hoci námestie bolo plné starších a silnejších ako on, tiež riskoval. Podobne Marian Váross, ktorý pridraho zaplatil za to, že využil slobodu prejavu v spoločnosti, v ktorej hlavnú úlohu hral dogmatizmus. V súvislosti s krehkosťou mi v prípade spomínaných troch hrdinov napadá aj slovo obeť. Podľa českého filozofa Karla Kosíka je „obeť činorodá stávka, ktorá odvracia skazu a zachraňuje druhého.“ Tento typ krehkosti je vzácny aj v súčasnosti, keď väčšina z nás predstiera odolnosť, pretože sa bojíme aj najmenšieho ohrozenia, citlivý na seba, bezcitný k druhým. Po stretnutí s krehkým hrdinom by som na pseudofilozofickú otázku, či by som chcela byť krásna, múdra alebo dobrá, odpovedala, že si vyberám to tretie.
Literatúra:
Karel Kosík: Jinoch a smrt. Praha: Nakladatelství Hynek. 1994.
Gabriel Marcel: Existenciálny aspekt ľudskej dôstojnosti. In: Človek, kto si? Bratislava: Obzor, 1965.
Marián Váross: Deň za dňom samota. Bratislava: Marenčin PT. 2016.
Laura Kladeková (1985), pôsobí na Filozofickom ústave SAV. Študovala filozofiu a slovenský jazyk a literatúru na FF PU v Prešove a obhájila doktorát z literárnej vedy na UPJŠ v Košiciach. Je autorkou a redaktorkou internetového časopisu Kabinet pre literatúru a kultúru.
