Ako k tebe prichádza Igor, keď zo seba zvlečie svoju prácu?
Keď zloží smart zariadenia, vypne monitor, keď stratí prehľad o procesoch v práci, lebo sa nepripojí na komunikačnú platformu, kde sa zdieľa s kolegami?
Ak ležíš alabastrovo nahá, opalizujúco nahá a on k tebe kráča cez izbu a cestou sa vyzlieka, zdá sa byť stále menší a zaujatejší tebou, až v momente, keď sa ťa dotkne, sa do teba prepadne.
Hypnotizujú ho tvoje prsia a bradavky, prisáva sa na nich ako dieťa a nevie sa ich nasýtiť.
Po milovaní zaspáva na tvoje hrudi, vysilený ako dieťa,
napojený ako dieťa,
v bezpečí,
ako dieťa.
Spomínaš si na čas, keď bol tvoj svet dosť malý na to, aby ti to, čo si zažívala, pripadalo dôležité. Pozornosť muža bola dostatočne uspokojujúca, aby ti dodala pocit výnimočnosti. Tvoj hlučný smiech,
výsadná pozícia medzi spolužiačkami na pedagogickej škole,
víťazstvo v regionálnej recitačnej súťaži,
spätná väzba od učiteľov (usmievajú sa keď vstúpiš do kabinetu, alebo keď sa zarozprávate v univerzitnom bufete),
úsmevy na detských tvárach a prvé malé víťazstvá po začiatku školského roka, keď sa podarilo docieliť, že už neplačú za rodičmi, ale objímu ťa a budú sa hrať s tebou/so skupinou detí v triede,
vedomie, že vrátnik sa za tebou pozerá, keď prechádzaš cez foyeur,
že policajti odpúšťajú pokuty ak si trochu koketná:
„- Slečna, zabudli ste sa pripútať/nesvietia vám svetlá.
– Nie slečna, pani.
– Pardon. To je škoda.“
Je to škoda?
Aký je dnes deň?
Je deň, keď nie je dôvod obliecť si výraznejšie šaty,
káva z kávovaru má presne šesťdesiat mililitrov,
tri z dvadsiatich detí sú choré,
Igor pokojne hľadí von oknom a potom so zaujatím a láskavosťou na tvoju tvár. Je ráno. Na sivých sídliskách vedeli žiariť aj fádne socialistické látky, po zateplení panelákov a oblepení tohto kúska sveta billboardmi a plagátmi sa schopnosť obyčajných ľudí vyznieť vytratila. Tvoja tvár nepúta viac pozornosti, než žena na plagáte pijúca kávu, ona sa navyše predkláňa a každé ráno s rovnakou sviežosťou prehýňa mačací chrbát a jemne odhaľuje dekolt.
Si unavená, ale nie z ťažkej práce, z prebytku podnetov, či s dosahovania mét. Obostiera ťa hmla. Zatrasieš zápästím, aby si striasla plazivý jazyk dymu, ktorý ťa omotáva. Znižuje kontrasty, spôsobuje prekrývanie rán a súmraku, štandardizuje otázky a odpovede v rozhovoroch, zahmľuje presné rátanie dní v týždni a týždňov v roku, pastelizuje opakovane prané oblečenie a núti ho nahrádzať novým, žiarivejším, ale už cestou domov strácajú blúzky niečo z jasu, ktorý mali v obchode.
Fádnosť zaobľuje nežnosť Igorovho pohľadu až tak, že sa zdá nezaujatý.
Pristihneš sa pri tom, že rozumieš detinskému sebaklamu ľudí sledujúcich seriály, v ktorých sa dejú dramatickejšie dialógy, v zaplnenejších interiéroch a rozhodne výrazne podnetnejších exteriéroch. Okná sídliska sa rozsvecujú každý večer, aby sedativovali ponižujúci pocit banálnosti a stereotypu tikajúci pravidelne ako nožičky bezkrídleho hmyzu vo výťahovej šachte.
*
Si hviezda, postava melodramatického príbehu. Nie komédie, je to skôr tragédia – tak veľa je totiž v stávke – hoci nakoniec sa katastrofe podarí zabrániť. Kamera sníma tvoju tvár, ktorú nedeformuje ani plač a slzy, dokonca si aj pri plači príťažlivá a svojím smútkom prebúdzaš vlnu nehy a v okolostojacich mužoch (je ich vždy viac, ako jeden) sa dvíha nutkanie pristúpiť, prejaviť záujem a utešiť ťa.
Tvoje rozhodnutia majú ďalekosiahle dôsledky. Ak dnes urobíš čosi len o trochu inak, svet už nebude rovnaký.
Čaká ťa cesta. Je ďaleká, nepredpokladateľná. Budú momenty, keď o vlások unikneš smrti, ale zatiaľ čo smrť môže siahnuť na tvoj nahý život a horúce, ešte stále priam dievčenské srdce pod kyprím poprsím, nepoškodí ti make-up a v kostýme budeš vyzerať rovnako žiadostivo, akoby nebol roztrhaný a nebolo na ňom niekoľko šmúh a škvŕn.
V tomto príbehu sa budíš s upravenými vlasmi.
Aj vo chvíľach, keď nevíťazíš, keď osamieš, keď si opustená, keď mlčky rozochvená hľadíš do neistej budúcnosti a zbieraš silu na triumfálny výraz tváre, ťa neopúšťa oko kamery a my, diváci, sme o tebe nezapochybovali. Držíme ti palce. Dúfame, že to zas zvládneš, pretože nás inšpiruješ. Ak vyhrávaš ty, aj náš život bude víťazný.
Rozhovory s tebou o nakrúcaní napĺňajú ľudí nádejou, že zvládnu neprekonateľné ťažkosti. Hovoríš múdro a trefne. S moderátorom si rozumiete tak dobre, akoby ste boli starí priatelia, alebo ste flirtovali. Moderátorky sa s tebou neporovnávajú, v skutočnosti ťa v skrytosti obdivujú.
Aj tvoj súkromný život si zaslúži toľko pozornosti, ako život postavy, ktorú hráš. Fotografie z tvojej dovolenky nie sú lacný bulvár, ale vkusné pohľady do sveta, kde milosrdne svieti slnko na skupiny bezstarostných ľudí.
Tvoja strava je vyvážená.
Batožina ťažká len tak, aby sa pri jej prenášaní jemne napínali svaly na štíhlych lýtkach.
Voda zostáva v pohári perlivá dlhšie.
Priznávaš, že tvoje deti mali problémy so začlenením do kolektívu/ s vyslovovaním niektorých hlások/ so spánkom/ s trávením, ale zvládli to.
Ten muž po tvojom boku je Igor?
Má pevné držanie tela.
Venuje ti očarené pohľady.
Púta pohľady iných žien a vtedy sa k nemu nahneš a ulovíš jeho pohľad pre seba.
Má opálené predlaktia, je oblečený decentne, čo dokazuje, že má úroveň.
Vaše auto má lesk tichého, neopulentného luxusu. Vníma ho len ten, kto jemným odtienkom vkusu a šepotu dobre investovaných peňazí rozumie. Nemáte potrebu vysvetľovať tým, ktorí tomu nerozumejú, rozdiel medzi vkusom a bedárskym pýšením sa bohatstvom. Ste blahosklonní.
Tento muž je výrečnejší, ako Igor. Čašníčka sa smeje na jeho nenútenom humore. Hovorí cudzím jazykom a aj v každej dovolenkovej destinácii rýchlo pochytí niekoľko slov, čím očaruje miestnych.
Cítiš sa bezpečná, cítiš sa ocenená.
V tomto príbehu starneš so šarmom. Mladšie ženy prevyšuješ statusom, múdrosťou, skúsenosťami, nenáhodnosťou správnych rozhodnutí. Rešpektujú ťa. Šediny na pôvabe neuberajú.
Po 23,00 okná sídliska postupne jedno po druhom strácajú farebný svetelný mihot. Dnešná dávka dosiahnuteľného uspokojenia je naplnená. Vypínaš obrazovku, žehličku a ideš spať.
Obliekaš si saténové pyžamo/zamatovú nočnú košeľu/kockované pyžamo z hrubej bavlny, v ktorom vyzeráš rovnako neodolateľne ako v negližé/Igorovo tričko s potlačou metalovej kapely, ktorú kedysi počúval, a je to ako trofej, ako dôkaz, že je tvoj. Siaha ti tesne pod zadok, pričom kúsok z neho pri chôdzi odhaľuje, a vyťahaný golier sa ti zošmykuje z ľavého nahého bieleho pleca.
Obliekaš si nočnú košeľu z bavlny nízkej gramáže zo sídliskového obchodu, v ktorom pravdepodobne turecký výrobca simuluje grafiku plagátov a obrázkov západného sveta, ale rozkošne pletie gramatiku a za komixovými trendmi zaostáva asi rok a pol.
Rozpustíš si vlasy.
Igor dokončieva posledné fázy projektu v práci pred odovzdaním. Tvoj bozk za ucho takmer nezaznamená. Nevie, kedy pôjde spať. Nemáš ho čakať. Kolega, ktorý práve zdieľa v online-meetingu obrazovku, má na ploche manga ženskú akčnú postavu s hypertrofovanými ženskými proporciami a atrofovaným oblečením.
Zaspávaš dlho, rušená modrastým svetlom obrazovky z vedľajšej miestnosti, dusená suchým horúcim sídliskovým vzduchom.
…
Text vznikol vďaka podpore Fondu na podporu umenia.
Jozef Palaščák (1984) debutoval zbierkou Básní TELOI (2009). V roku 2010 vyšla bibliofília Otec, Syn a Cudzinka a zatiaľ ostatnou zbierkou je Notácia (2014). Jeho básne boli preložené a publikované v maďarčine, angličtine, slovinčine, bosniačtine a poľštine. Píše recenzie, poviedky, je spoluautor divadelnej hry Divadla Na Peróne s názvom Slovenský raj (2017). Pracuje ako literárny redaktor.
