„No chlapče, herec z tebe nebude“, povedala mamka malému Jiříkovi po jeho prvom ochotníckom predstavení. Chlapec sa však svojich snov nemienil vzdať a v roku 1948 uprosil mamku, aby ho zobrala do Divadla V+W učiť sa od tých najpovolanejších – Voskovca a Wericha. Pre Jiříka to bol osudový zážitok, ktorý mu zmenil život. Inštinktívne cítil, že sa chce stať komikom a rozosmievať ľudí, ako dvaja divadelní klauni. Aj o tom pojednáva Pavel Klusák vo svojej novej publikácii s názvom Suchý & Šlitr. Semafor 1959 – 1969.
V týchto dňoch sme si pripomenuli 95. narodeniny legendy českej kultúry – básnika, speváka, herca, komika a zakladateľa divadla Semafor Jiřího Suchého (1. 10. 1931). Zásadné obdobie jeho života spracoval publicista Pavel Klusák v recenzovanej knihe, ktorá môže slúžiť aj ako podrobný sprievodca tzv. zlatou érou Semaforu v rokoch 1959 – 1969. K Suchého narodeninám sme tak dostali symbolický darček všetci, ktorí máme radi divadelnú, hudobnú alebo filmovú tvorbu dvojice Suchý – Šlitr.
Kniha je veľmi cenná aj z toho dôvodu, že obsahuje spomienky a názory Suchého, ktoré autor zaznamenával počas spoločných stretnutí. Klusák Suchého roky navštevoval, pýtal sa ho na množstvo detailov z osobného i pracovného života a niektoré spomienky sú tu publikované po prvýkrát. Klusák mal k dispozícii aj osobný archív Suchého a z neho vybral fotografie, notové záznamy, korešpondenciu, scenáre, rukopisy, kresby a množstvo iných dokumentov. Perly pre každého fanúšika divadla Semafor a tvorby S+Š.
Voskovec a Werich v duši mladého chlapca síce silno zarezonovali, ale muselo prejsť ešte niekoľko rokov, kým sa Suchý dostal na scénu. Najprv ako spevák a muzikant. V roku 1956 sa stal členom hudobnej kapely Akord club, ktorá hrávala najmä v podniku Reduta na Národnej triede v Prahe. Suchý písal piesňové texty, neskôr sa naučil hrať na kontrabas a vystupoval na pódiu s kapelou. Do Reduty chodili aj známi herci, speváci, režiséri, ľudia od filmu a divadla. Miroslav Horníček, Miloš Forman, Alfréd Radok, Karel Vlach… V roku 1957 tam Horníček doviedol aj mĺkveho doktora práv, ktorého predstavil Suchému. Bol to Jiří Šlitr. Práve tu v Redute začala spolupráca Suchého a Šlitra, ktorá neskôr vyústila až do založenia Semaforu a vytvorenia klaunskej hereckej dvojice S+Š.
V roku 1958 sa rozpadol Akord club a Suchý stratil možnosť stabilne spievať a hrať v Redute. Na niekoľko mesiacov stratil aj Jiřího Šlitra, ktorý prijal ponuku účinkovať v kultúrnom programe Československého pavilónu na Svetovej výstave Expo 58 v Bruseli. Práve v tomto období došlo k ďalšiemu zlomovému okamihu v Suchého umeleckom vývoji, keď spolu s Ivanom Vyskočilom založili Divadlo Na zábradlí. V rokoch 1958 – 1959 napísal Suchý pre toto divadlo dve hry. Z tej prvej (Kdyby 1000 klarinetů) neskôr vznikol československý veľkofilm a v upravených verziách sa hrala aj na scéne Semaforu.
Klusák toto formujúce obdobie v Suchého živote podrobne približuje, kapitoly sú ozvláštnené dialógmi zo Suchého hier, citátmi hercov a spevákov, nájdeme tu aj reprodukcie dobových plagátov a propagačných materiálov divadla. Suchý si v Divadle Na zábradlí uvedomil, že dokáže napísať kvalitné divadelné hry a o jeho texty je záujem. Ako herec však kolegom viditeľne nestačil a tí mu to dali najavo. V prvej inscenácii ešte hral, v tej druhej mu bolo naznačené, že ako s hercom s ním nepočítajú. „Já byl jedinej, kdo jim to tam kazil. Oni byli nešťastní, ale neřekli mi to. Až když jsem napsal druhou hru pro to divadlo, tak mi řekli, že je to výborný, ale že já bych v tom asi neměl hrát…“, spomínal Suchý v dokumentárnom filme Jiří Suchý – Lehce s životem se prát. Sen o Voskovcovi a Werichovi sa mladému Suchému opäť na čas rozplynul, nahnevaný vyhlásil, že s divadlom končí.
Keď sa Šlitr vrátil z Bruselu, presvedčil Suchého, aby si založili spoločné divadlo, v ktorom sa zamerajú na uvádzanie hudobných komédií. V roku 1959 vzniklo divadlo Semafor, ktorého názov je odvodený od slovného spojenia SEdm MAlých FORem. Divadlo sídlilo v ulici Ve Smečkách, kde sa dnes nachádza Činoherní klub. Pre Suchého a Šlitra bolo obrovským šťastím, že hneď do prvej inscenácie svojho divadla (Člověk z půdy) dokázali zlanáriť veľké herecké hviezdy – Miroslava Horníčka a Miloša Kopeckého. Horníček hral v tomto období aj s Janom Werichom v Divadle ABC a opäť sa stal spojkou, ktorá zoznámila mladého Suchého s jeho veľkým vzorom Werichom.
Klusák v knihe uvádza spomienky Suchého, Horníčka i ďalších účinkujúcich z obdobia začiatkov Semaforu. Autor sa v kapitolách venuje aj predstaveniu základnej dejovej zložky jednotlivých inscenácií, mediálnych ohlasov na tvorbu S+Š, cituje aj z denníkov hercov, režisérov, či iných umeleckých osobností. Text je doplnený vzácnymi fotografiami z predstavení (alebo zo zákulisia), divadelnými plagátmi a bulletinmi, notovými záznamami, ale aj rukopismi Jiřího Suchého. Autor knihy zdôrazňuje, že už v tejto hre z roku 1959 sa ocitla pieseň S+Š Včera neděle byla, ktorá sa na vyše 20 rokov stala najpredávanejším singlom v Československu!
V prvej inscenácii Semaforu hral Waldemar Matuška, z ktorého sa neskôr stala absolútna československá herecká a spevácka hviezda. Pamätníci žartom spomínali, že v 60. rokoch Matuška v Prahe v podstate nepotreboval peniaze – hostinskí mu nalievali zadarmo, taxikári ho vozili zadarmo, tak ho národ miloval. A všetko to začalo práve v Semafore, ktorý mu na štarte kariéry blikol zelenú. Rovnako ako v prípade Evy Pilarovej, Hany Hegerovej, Karla Gotta, Josefa Dvořáka a ďalších osobností. Klusák pripomína, že Walda sa na krátke obdobie stal aj hereckou dvojičkou Suchého. V ďalšej inscenácii Semaforu (Taková stráta krve) vytvorili Suchý s Matuškom herecké duo. Jiří Šlitr v tomto období ešte ako herec nepôsobil, bol autorom hudby do semaforských inscenácií. V hre sa ocitla pieseň Sluníčko, ktorú si v 60. a 70. rokoch spievali azda všetky deti v republike.
Rok 1962 Semaforom doslova otriasol. Po vzájomných nezhodách dostal výpoveď z divadla Waldemar Matuška a zo solidarity k nemu odišla aj jeho spevácka partnerka Eva Pilarová. Zamierili do konkurenčného Rokoka. Suchý ostal bez partnera na javisku. Nečakane za ním prišiel Jiří Šlitr, ktorý ho poprosil, aby mu do ďalšej hry napísal malú rolu. Suchý zmeravel prekvapením. Šlitr nikdy predtým nehral, dostať ho na javisko bol vždy tvrdý oriešok. Keď Suchý napísal hru o starom kabaretiérovi Jonášovi (Jonáš a tingl-tangl), pridal tam postavu pianistu, ktorú zveril Šlitrovi. Suchý vo svojich spomienkach približuje, ako bol svedkom zrodenia komika priamo na scéne. Všetko sa to odohralo počas premiéry inscenácie v Zlíne: „Hrál jsem naplno a představení plynulo bezvadně. Pak přišel okamžik, kdy Jiří Šlitr vstal od piána a pronesl svou první větu. Smích. Další věta. Potlesk. Další věta. Aplaus, že málem uletěla střecha! V tu chvíli jsem pochopil, že budu muset velmi přidat, abych Šlitrovi stačil… Tak se narodil nový klaun, jehož komika byla naivní jako Rousseauovi obrazy a účinná víc než moje.“
Suchý a Šlitr chceli preniknúť aj do filmu. Medzi ich kamarátov, fanúšikov i spolupracovníkov patrili aj filmoví a televízni režiséri, kameramani a producenti. Z najznámejších spomeňme Miloša Formana a Jána Roháča. Kapitolu venovanú filmu nazval Klusák výstižne Semafor jde do kina. V roku 1963 vznikol Formanov film Konkurs o fiktívnom konkurze na speváčku v divadle Semafor a o rok neskôr uzrel svetlo sveta československý veľkofilm Kdyby tisíc klarinetů. Režírovali ho spoločne Roháč a Vladimír Svitáček. Klarinety priviedli pred kameru všetky súčasné i bývalé semaforské hviezdy – Matušku, Pilarovú, Gotta, Hegerovú, Pavlínu Filipovskú, hrali tam samozrejme aj Suchý a Šlitr. Klusák podrobne spomína hercov, spevákov, hudobníkov a tanečníkov, ktorí sa v tomto veľkofilme ocitli v hlavných, alebo vedľajších úlohách. Silnou stránkou kapitoly je rozsiahla obrazová príloha, plná fotografií z filmu, plagátov, ale aj článkov z dobovej tlače.
V roku 1966 mala premiéru televízna verzia jazzovej opery S+Š s názvom Dobře placená procházka. Išlo o prvú československú jazzovú operu, do ktorej Suchý napísal libreto a Šlitr hudbu. Obaja v opere aj účinkovali, Šlitr hral podivného a ľstivého advokáta a Suchý dobromyseľného poštára. V opere hrali aj Pilarová, Hegerová, Naďa Urbánková, režírovali Miloš Forman a Ján Roháč. Ambiciózny Šlitr chcel s touto operou preraziť aj v USA, do televíznej verzie preto nechali doplniť aj anglické titulky. Propagovaniu diela sa venoval počas svojho polročného pobytu v Kanade a USA v roku 1967, keď účinkoval na Svetovej výstave Expo 67 v Montreale. V zámorí ale s Dobře placenou procházkou neprerazil, k jej kritikom patril napríklad aj Jiří Voskovec.
Klusák zdôrazňuje, že rok 1967 bol pre Semafor zásadný, a to hneď z niekoľkých dôvodov. Šlitr bol pol roka v Severnej Amerike a počas jeho dočasnej neprítomnosti sa v divadle udomácnila nová tvorivá skupina Miloslava Šimka a Jiřího Grossmanna. Duo Šimek – Grossmann sa veľmi rýchlo stalo nesmierne obľúbeným v celej republike a malo veľký význam vo vývoji Semaforu až do tragickej smrti Jiřího Grossmanna v roku 1971. V roku 1967 po nezhodách so Šlitrom opustil divadlo kapelník Ferdinand Havlík, ktorý bol v Semafore od jeho vzniku. Tým veľmi utrpel aranžmán všetkých Šlitrových piesní, v divadle sa následne rýchlo striedali muzikanti, a to negatívne ovplyvňovalo kvalitu hudobnej zložky predstavení. Havlík sa so Šlitrom udobril až tesne pred jeho smrťou v roku 1969, keď sa do Semaforu vrátil po dvojročnej pauze.
Pavel Klusák sa zaoberal aj tragickou smrťou Jiřího Šlitra, ku ktorej došlo 26. decembra 1969. Šlitr zomrel vo svojom ateliéri na otravu oxidom uhoľnatým, ktorý unikal zo zastaraného plynového ohrievača. Jiří Suchý spomínal, ako sa dozvedel zdrvujúcu správu o smrti priateľa: „Mně zavolala hrozně brzo ráno Věra Křesadlová a řekla mi tuhletu správu, kterou měla od jednoho našeho kamaráda, který tehdy pracoval u benzínový pumpy. Že tam zastavil pohřebák a oni mu řekli: ,Víš koho vezeme? Šlitra.̒ “
Klusákova kniha má ambíciu zaradiť sa k základnej literatúre o fenoméne s názvom Semafor. Autor pri jej písaní prešiel množstvo dobovej tlače, archívnych materiálov, denníkov, divadelných tlačovín i odbornej literatúry. Trvalou hodnotou knihy sú osobné spomienky Jiřího Suchého, ktoré Klusák zaznamenával počas mnohých stretnutí s legendou československého divadla a hudby. Viem, o čom hovorím. Aj mne sa dostalo tej pocty byť hosťom Jiřího Suchého počas písania mojej knihy Osvobozené divadlo a Slovensko. Stretávali sme sa v divadle Semafor i v Suchého vile a naše rozhovory o Voskovcovi, Werichovi, ale aj iných osobnostiach divadla a filmu som zachytil na diktafón. Jedinečné spomienky Jiřího Suchého a atmosféru našich stretnutí mám vpísané hlboko do duše – ako malý drahokam, ktorý môžem láskavo opatrovať a strážiť.
Pavel Klusák: Suchý & Šlitr. Semafor 1959 – 1969.
Host, 2024
Mgr. Martin Konečný, PhD. – vyštudoval učiteľstvo v kombinácii slovenský jazyk a literatúra – dejepis na FF Prešovskej univerzity v Prešove. Dizertačnú prácu v odbore všeobecné dejiny obhájil na Inštitúte histórie FF PU. Publikuje v niekoľkých slovenských a českých časopisoch, napríklad v periodikách Pamiatky a múzeá, Múzeum, Krásy Slovenska, Vojenská história, KINO-IKON, 100+1 Historie a Knihy na dosah. Je autorom štyroch monografií. V roku 2025 mu vyšla kniha Osvobozené divadlo a Slovensko.
