Susanne Gregor (1981) sa narodila v Žiline a v roku 1990 sa s rodinou presťahovala do Rakúska. Študovala germanistiku a komunikačné vedy na Salzburskej univerzite. Od roku 2005 žije vo Viedni. V roku 2011 jej vo vydavateľstve Edition Exil vyšiel debut s názvom Kein eigener Ort, v roku 2015 nasledoval román Territorien (Územia). V roku 2019 publikovala román Das letzte rote Jahr (Posledný červený rok), ktorý opisuje historické udalosti roku 1989 v Žiline. Nasledujúci román Wir werden fliegen (Voľným pádom, Literárna Bašta, 2024) bol nominovaný na Rakúsku knižnú cenu 2023. V januári 2025 vyšiel jej najnovší román Halbe Leben (Položivoty). Podľa jeho predlohy vznikla divadelná hra, ktorú v roku uviedlo viedenské divadlo Volkstheater.
Vaša kniha Položivoty mi dusnou atmosférou vyplývajúcou z nerovného vzťahu dvoch žien pripomenula oceňované francúzske autorky Leilu Slimani a Marie NDiaye a ich romány Uspávanka a Pomsta mi patrí . Vo vašej knihe Rakúšanka Klara zamestná Slovenku Paulínu, aby sa jej starala o matku po porážke. Čím je pre vás téma zaujímavá a prečo ste si ju vybrali ako námet na spracovanie?
Ťažko povedať, často mám pocit, že si témy nevyberám, ale že si skôr ony vyberajú mňa. Bolo tam viacero štartovacích bodov, napríklad som sa dočítala o autonehode, pri ktorej v roku 2017 na východe Slovenska havaroval taxík, rozvážajúci ženy pracujúce v Rakúsku, pri ktorej všetky ženy aj so šoférom zahynuli. Pri čítaní správy ma zamrazilo a udalosť mi ostala v hlave, stále som sa k nej vracala. Ďalším spúšťačom je samotná téma opatrovateliek. Vždy, keď v Rakúsku poviem, že som Slovenka, hneď mi povedia, „Áno, aj my máme Slovenku, ktorá nám niekoho opatruje, je fantastická, už patrí do rodiny“. Tá téma teda bola stále prítomná a autonehoda jej dodala niečo hrozivé. Napadla mi úvodná scéna, v ktorej by bola situácia otočená: umrela by Rakúšanka, a príbeh by sa odvíjal retrospektívne. Začala som písať, no sama som nevedela, čo sa pri Klarinej nehode stalo. Nebolo mi jasné, koho to bola vina, či to bola nehoda alebo nie. Vedela som, že to na záver musím rozuzliť, ale koniec mi začal byť zrejmý až ako sa príbeh vyvíjal, v poslednej tretine. Najhlavnejší motív, ktorý sa mi tiež ukázal až počas písania, – nebol v ňom zámer –, bolo spracovanie vlastnej skúsenosti. Keď sme sa presťahovali do Rakúska, zažívali sme malé ponižujúce momenty, ktoré človek cíti len ako recipient, istá forma mikrorasizmu, ktorý ľudia z tej krajiny s vyššou životnou úrovňou vôbec nevnímajú.
Takže ste dej nemali štruktúrovane rozvrhnutý, keď ste začali písať.
Nie, takým spôsobom nedokážem písať. Mám rešpekt voči ľuďom, ktorí na začiatku vedia, ako sa príbeh bude vyvíjať, ale mne sa „to“ musí samo vykľuť z textu.
Ešte si na chvíľu pomôžem prirovnaním k Slimani a NDiaye: pri čítaní ich kníh som bola človek pochádzajúci z krajiny s vyššou životnou úrovňou. Vnímala som Francúzsko ako štát s koloniálnou históriou a ženy v pozícii opatrovateliek ako symboly tejto minulosti, ktorá prišla Francúzsko (a francúzske zamestnávateľky) kopnúť do zadku. Pri čítaní vašej knihy sa pohľad odrazu otáča. Slovensko sa ocitá v pozícii „kolónie“, ktorá je doteraz vnímaná ako horšia krajina. Tento pohľad Západu na nás bol pre mňa šokujúci a znepokojujúci.
Mala som deväť rokov, keď sme sa presťahovali do Rakúska. Určite by to bolo bývalo iné, keby sme boli prišli do Viedne, ale my sme sa prisťahovali na vidiek, do oblasti v Hornom Rakúsku, ktorá slúži aj ako podklad pre knihu. Nebolo tam veľa cudzincov. Najväčší kultúrny šok pre mňa teda nebol v tom, čo všetko sa tam dalo kúpiť v obchode, alebo ako odlišne sa ľudia stravovali, ale to, že inak rozmýšľali. Akoby stále krúžili sami okolo seba. Prišli sme zo žilinského paneláku, z komunizmu, z prostredia, kde stále existovala skupina ako najvyššia priorita. Ocitli sme sa na mieste, kde všetci riešili sebarealizáciu, uspokojovanie vlastných prianí. Ani im nenapadlo, že by sa im určité predstavy možno nemuseli splniť. Tento typ myslenia je mi dodnes dosť cudzí. Prehnaný individualizmus, ktorý sa vyvinie z blahobytu. Myslím si, že sa to stane v každej spoločnosti, ktorej sa začne dariť.
Na začiatku medzi Paulínou a Klarou nie je „slúžkovská“ dynamika zjavná. Paulína samu seba vníma rovnocenne, ona aj jej zamestnávateľka sú v podobnom veku, obe sú matky, obe študovali… Povaha ich pracovného vzťahu však veľmi rýchlo skutočnú či fiktívnu rovnocennosť nahlodá. Na Klarinom večierku, ktorý usporiada pre firemných klientov, už jasne vidíme, ako veľmi Paulína do sveta rakúskej strednej vrstvy nepatrí. Paulína nelichotivú pozíciu vyvažuje kritikou: vnútorným hlasom negatívne hodnotí Klarin životný štýl a materstvo. Keď však Paulína vezme syna na výlet do Viedne, vidíme, že jej vzťah s ním je rovnako krehký a chlapec je podobne požadovačný ako Klarina dcéra Ada.
V knihe mi ide o ženy. Ako zažívame materstvo, manželstvo, kariéru. Bolo nám povedané, že môžeme všetko, že sa všetko zmestí do jedného života. Ale pravda je, že vlastne musíme všetko – všetko končí na našich pleciach. Tlak na Paulínu je konkrétnejší, má finančný charakter, sama sa stará o dve deti – musí ísť pracovať do Rakúska, je to cesta, ktorá v jej situácii dáva najväčší zmysel. Klarine tlaky sú iné, v dedine okolo seba vidí matky, ktoré už majú druhé deti a nerozmýšľa nad tým, či sama vôbec chce druhé dieťa. Orientuje sa podľa toho, ako by to asi malo byť. O Paulíne ani o Klare si nemyslím nič zlé. Pri písaní mi išlo skôr o predstavy, ktoré nám spoločnosť prezentuje a aké ťažké je prebudiť sa z nich. Ako sa v tom zorientovať a zistiť, čo pre mňa ako pre ženu funguje? Čo zvládnem a čo už nie? V tom zlyhajú obe. Paulína nedokáže komunikovať svoje hranice, no Klara vlastne tiež nie.
V knihe sa dotknete aj dnes často skloňovanej (peri)menopauzy. V jednom momente Paulína vníma, že jej dochádza trpezlivosť a kamsi sa vytratila aj jemnosť v správaní, telo sa mení. Mnoho mužov sa vekom tiež stáva menej trpezlivými, popudlivejšími. Spoločenský diskurz však nehovorí, že im treba pomôcť, lebo ich kríza stredného veku ničí vzťahy a rodiny. U žien to máme vymyslené, namiešame im substitučný hormonálny koktejl a pošleme ich dvíhať činky, aby efektívne fungovali ďalej. V Položivotoch konkrétne implikácie nie sú. Čo vás viedlo k tomu, aby ste tú tému otvorili?
Išlo mi o kontrast medzi Klarou a Paulínou. Keď Klara otehotnie s druhým dieťaťom, Paulíne sa začínajú zatvárať možnosti nie len reprodukčné, ale zdá sa, že aj vzťahové. Myslím, že ženy, ktoré prežívajú tieto zmeny skôr, sú z nich vystresované. Plus ženy v pozícii Paulíny, ktoré sa samy starajú o deti a cestujú za prácou napríklad do Rakúska, zažívajú nielen psychické zmeny, ale aj zmeny na úrovni telesnosti. Aj telo potláča zmeny, ktoré sa dejú, no zároveň sa potrebuje vyjadriť. Ale musím sa priznať, že pri písaní som sa nad témou až tak nezamýšľala, infiltrovala sa mi do textu a až spätne si uvedomujem, čo všetko sa do knihy dostalo.
Veľmi dobre ste vykreslili aj portrét, povedzme súčasných, mužov. Klarin manžel a aj bývalý manžel Paulíny sú do istej miery prítomní a v istých okamihoch fungujú ako určitá forma opory, nie sú však spoľahliví. A okrem toho, že nie sú spoľahliví, ešte vytvárajú na ženy tlak. Prečo vlastne ako autorky o týchto skutočnostiach píšeme: chceme ich len popísať, zaznamenať realitu, alebo chceme zmenu?
Ako ženy chceme zmenu. A ako spisovateľky: ide len o to, veci správne odpozorovať a nájsť slová pre javy, ktoré síce preciťujeme, no ešte k nim nemáme slovník. Ešte celkom nerozumieme, čo sa nám deje. Hovoríme si, Veď mám dobrého muža, no potom samozrejme nastupuje otázka: aký je to ten dobrý muž. Mám pocit, že si moderní muži ešte úplne nenašli svoje miesto vedľa modernej ženy. Existuje typ muža, ktorý je na prvý pohľad so ženou v rovnoprávnom vzťahu. Ale pri hlbšom pozorovaní vidíme, že mentálna záťaž je stále na žene. Muž presne nevie, čo sa kedy deje s deťmi, nezamýšľa sa nad tým, ako v prípade Klarinho manžela, či je správny čas na ďalšieho potomka. Pre neho je to skôr o pocite: „buďme šťastní“. Žena to skúma do hĺbky, vnútorne totiž nesie väčšiu časť záťaže. V dnešnej dobe je normálne, že žena má pracovne lepšiu pozíciu, lepšie zarába, no aj tak to neznamená, že muž doma preberá úlohy, ktoré boli tradične ženské.
Ako knihu vnímala rakúska verejnosť?
Na začiatku som sa bála, že nikto nebude chcieť čítať knihu na túto tému. S vydavateľkou sme si dávali pozor, aby sme na obálke rakúskej knihy nikde nespomenuli opatrovanie, aby sme ľudí neodradili. Veľmi nás prekvapilo, že reakcie boli úplne opačné. Ľudia sa o tom chceli rozprávať, kamkoľvek som s knihou prišla. V Rakúsku, Nemecku aj Švajčiarsku mal každý svoj názor aj vlastné skúsenosti. Buď bola opatrovaná stará mama, alebo niekto sám opatroval, alebo o tom uvažoval, vraveli mi, že ich rodina bola k opatrovateľke naozaj dobrá, iní sa rozčuľovali, že to vôbec nefungovalo. Ešte aj mladí ľudia mali k téme nejaký vzťah. Uvedomila som si, že rakúsky systém opatrovania je postavený na ľuďoch, ktorí doma zarábajú menej. Dnes už sú to menej Slováci, ale skôr Rumuni a Ukrajinci. Na Slovensku už stúpol životný štandard. V rámci politiky to v Rakúsku nikto nerieši, noviny o tom nepíšu, je to neexistujúca téma. Keď kniha vyšla na Slovensku, bola som dojatá, zažila som druhú stranu. Moja mama opatrovala, suseda chodievala opatrovať, … Najtragickejšie boli príbehy rodín, kde matky kvôli opatrovaniu chýbali pri dôležitých momentoch života svojich detí. Bola som prekvapená, že kniha sa ľudí dotkla na citlivom mieste, nečakala som to.
Bála som sa aj preto, lebo kniha je vlastne kritikou rakúskej spoločnosti a ja ako cudzinka som sa samej seba pýtala, či to smiem, či ma nebudú považovať za nevďačnú. Ale ani tieto obavy sa nenaplnili, ľudia chceli o téme počuť viac.
Vy sa teda necítite ako Rakúšanka?
To je nadlho, koľko máte času (smiech)? V každodennom živote sú určite momenty, kedy zapadám, a kedy nad tým nepremýšľam, ale v rámci písania som rakúsko-slovenská spisovateľka. V prvých knihách som nepísala o rodnej krajine, a ľudia sa ma na to pýtali: „Ale ty si predsa Slovenka, prečo nepíšeš o Slovensku?“ Keď som potom začala, aj moje knihy boli úspešnejšie. Ľudia ma vedeli zaradiť, zapadla som do určitej kategórie. Slovenka píšuca o Slovensku. Najprv som sa samej seba pýtala, či o týchto témach musím teraz písať až do konca života, ale už som sa s tým zmierila. V podstate je to doživotne aj môj pohľad na svet. Je to hybridný pohľad: pozerám sa na svet ako Slovenka aj ako Rakúšanka. Možno to je práve pohľad, ktorý je potrebný.
(So Susanne Gregor sa zhovárala Mária Modrovich)
