Gabriel García Márquez: Kronika vopred ohlásenej smrti
Gabriel García Márquez, kolumbijský spisovateľ, redaktor a laureát Nobelovej ceny za literatúru je jedným z popredných predstaviteľov magického realizmu, literárneho smeru, ktorý implementuje prvky magického a tajomného do realistického príbehu a funguje na mytologickom výklade spoločnosti.
Jeho novela Kronika vopred ohlásenej smrti už v názve nesie silný predikačný moment: oznámenie o zásadnom dejovom zvrate, smrti hlavnej postavy Santiaga Nasara:„V deň, keď ho mali zabiť, Santiago Nasar vstal o 5.30 ráno, aby stihol príchod lode, ktorá privážala biskupa. Prisnilo sa mu, že sa prediera lesom obrovských fikusov, kde jemne mrholilo, a na okamih bol v sne šťastný, no keď sa prebudil, mal pocit, že je celý pofŕkaný vtáčím trusom“ (s. 7). Márquez takto vytvára geniálny a funkčný spoiler: predznamenáva hlavnú dejovú udalosť hneď v úvode bez toho, aby ohrozil trvanie čitateľského zážitku. Titul prózy by sme mohli interpretovať ako vecný, zodpovedajúci dokumentárnemu štýlu vychádzajúc z autorovej dlhoročnej žurnalistickej praxe, s cieľom popísať udalosti čo najpresnejšie, bez citového podfarbenia. Zároveň tak vypovedá o žánri kroniky, ktorý bol zvolený na tento účel: ide o historický písomný prameň, založený na narácii významných dejov a možno ho vnímať ako súčasť univerzálnej písomnej kultúry. Kniha nadväzuje na svetoznámy román Sto rokov samoty (1967), jednak zasadením do zvoleného prostredia kolumbijského mestečka, ako aj postavami, ktoré prestupujú voľne medzi dejovými líniami. Mesto Macando je známe z autorových predošlých diel a predstavuje osobitý mikrokozmos ľudí s vlastným prežívaním, rituálmi a tradíciami, akoby ukryté pred zákonitosťami vonkajšieho sveta. Podieľa sa na tom aj mimoriadne tropické prostredie, ktoré zvýrazňuje senzuálne vnemy, pachy, a s tým spojenú aj telesnosť.
Časovo dej možno zasadiť do začiatku 20. storočia, čomu zodpovedajú určené reálie. Z chronologického hľadiska čitateľ vie presne odlíšiť dve línie: retrospektívny návrat k udalostiach spred 27 rokov a noc/deň násilnej udalosti. Skutočnosť, že sa tragédia odohráva na tak obmedzenom časovom priestore umožňuje Márquezovi budovať tenziu, no reminiscencie do osudového dňa skôr poukazujú na odstup a uvoľnenie napätia, a dokážu hlbšie analyzovať udalosti a objasniť fungovanie uzavretej komunity. Na vyrozprávanie deja si autor zvolil miestneho lekára, ktorý zastáva funkciu akéhosi sprostredkovateľa: bez emócií a nezúčastnene sprostredkúva informácie, a zároveň ako zástupca mestskej inteligencie reprezentuje kultúru vtedajšej spoločnosti.
K atraktivite novely prispieva zaujímavé zoskupenie postáv, ktoré možno rozdeliť na hlavné: Santiago de Nasar, Bayardo de San Roman, bratov Vicariovcov a Angelu Vicariovú ako priamych účastníkov situácie a potom množstvo očitých svedkov, ktorí o tragédii prinášajú svoju verziu. Zločin sprevádza aj príchod biskupa, ktorý sa chápe ako spoločensky záväzný akt, čomu bolo uspôsobené aj oblečenie a očakávania sviatočnej atmosféry. Hoci sa ukáže, že ide o marginálnu udalosť, v živote obyvateľov mala z náboženského hľadiska zásadný význam, pretože veľa vypovedá o spoločnosti, v ktorej malo posvätné v rôznych formách veľké zastúpenie. Prostredie malého mestečka bolo mixom kultúr a etník, vedľa seba stáli starodávne predstavy a kresťanská morálka. Navzájom si neodporujú, aj keď mnohé kresťanské princípy nezodpovedajú zásadám primitívnych spoločností.
Zvlášť sa narába s motívom krvnej pomsty, ktorá síce z právneho hľadiska bola klasifikovaná ako trestný čin, čo potvrdzujú aj samotní páchatelia, ktorí sa hneď po vykonaní zločinu nahlásia na polícii. Ide však najmä o gesto spravodlivosti. Krvná pomsta sa tak vnímala ako akt vyrovnania síl v zmysle starodávneho oko za oko, zub za zub a došlo k legitímnemu očisteniu rodinného mena, nielen povesti poškodenej obete. V prostredí Latinskej Ameriky utkvelé predstavy predurčovali formovanie ďalších generácií o to viac, ak súviseli s telom a sexualitou. V kontraste s fatálnym koncom vystupuje do popredia moment absurdity až bizarného.
Nikde v texte však nie je dokázané, za akých okolností a či vôbec bol páchateľom skutočne Santiago Nasar, ktorý bol všeobecne v spoločenstve pokladaný za zvodcu s búrlivou arabskou krvou. Jediným podnetom je možno vynútené priznanie Angely Vicariovej po preukázaní straty panenstva: „Chvíľu mlčala, kým vypovedala meno. Hľadala ho v hmlách, našla ho na prvý raz medzi toľkými a tak ľahko zameniteľnými menami z tohto i z onoho sveta, presne ho pripichla ako bezbranného motýľa na stenu, rozsudok nad ním bol vynesený. Santiago Nasar, – preriekla“ (s. 43).
Na celej ploche novely sa pracuje s napätím: svedčia o tom výpovede postáv, prostredníctvom vypätých, expresívnych scén vhodne korešponduje so stredným rozsahom žánru novely a (ne)prekvapivým koncom. Telesnosť je stvárnená rôznorodo a naturalisticky: nachádzame tu úplne prirodzenú sexuálnu animálnosť, prítomnú v správaní Santiaga Nasara aj iných obyvateľov, prostitúciu, pôžitkárstvo (jedenie, pitie kávy a alkoholu), telesné pachy, vnútornosti a krv. Smrť Santiaga Nasara je tiež symbolicky daná od začiatku: expresívna scéna vytrhávania vnútorností z králikov je analogická s vraždou, kde si v poslednej scéne Santiago zadržiava vypadávajúce črevá, aby sa tak potvrdila fatálnosť situácie. Návrat k mýtom je potvrdený aj prostredníctvom snov, v ktorých sú prítomné vtáky a stromy, ako súčasť prírodného kolobehu života. Sen o vtákoch sa zvyčajne spája s pocitmi slobody a šťastia, no trus evokuje negatívne konotácie, akými sú nešťastie a smrť.
Výpovede svedkov sa rôznia a navzájom si protirečia: akoby dostatočne neprikladali vážnosť situácii aj napriek tomu, že sa bratia systematicky pripravujú na pomstu (zháňajú si nože, každému o pripravovanom čine rozprávajú), alebo akoby si práve uvedomovali fatalizmus, ktorému sa nedá ujsť: „Pridala do kroku pevne rozhodnutá zakročiť, keďže tu ide o ľudský život, ktosi utekal oproti nej a ľutoval ju, že sa pomiatla. Neunúvajte sa, Luisa Santiaga, – zavolali jej cestou. – Už ho zabili“(s. 24).
Na akte krvnej pomsty možno vidieť aj prirodzenú symboliku: anuláciou manželstva ako potenciálneho nového života bol narušený chod spoločnosti, a tým pádom Santiagova vražda bola jediným možným spoľahlivým návratom k rovnováhe.
Márquezove hlavné motívy naprieč tvorbou sú láska a smrť ako odzrkadlenie dvoch základných pudových princípov (prežitie a zánik), ako sa ukazuje aj v jeho najvýznamnejších dielach: Sto rokov samoty a Láska v čase cholery. Láska tu naberá rôzne varianty: z pragmatického hľadiska sa môže naplniť v manželskom zväzku, je aj živočíšna, pudová, telesná a prchavá. Jej osudová forma je uplatnená na príklade dvojice Bayarda de San Romana a Angely Vicariovej: spočiatku silná príťažlivosť sa uňho mení na odpor a hnev, u Angely sa naopak nevraživosť a neochota vstupovať do manželstva zmení na živelnú posadnutosť, aby sa napokon pár osudovo spojil, aj napriek životným prekážkam:
„Jedného veterného rána desiateho roku ju prebudila istota, že leží nahý v jej posteli. Vtedy mu napísala horúci dvadsaťstránkový list, v ktorom mu bez hanby vyriekla horúce pravdy, ktoré jej od tej neblahej noci hnietili srdce. List odovzdala poštovej úradníčke, ktorá k nej chodila každý piatok vyšívať a písanie si potom odnášala do sebou, a bola presvedčená, že táto vrcholná uvoľnenosť urobí koniec jej trýzneniu. Avšak odpoveď nedošla. Od tej chvíle si už neuvedomovala, čo píše, ani komu vlastne píše, ale úporne pokračovala v písaní ďalších sedemnásť rokov.
Raz na poludnie v auguste, keď vyšívala s priateľkami, počula, že niekto prichádza k dverám. Nemusela sa pozrieť, aby zistila, kto to je. ,Bol tučný a začínali mu padať vlasy a potreboval už okuliare, povedala mi. Ale bol to on, doparoma, bol to on!̒ Mal prepotenú košeľu, ako keď ho prvýkrát videla na tej slávnosti, a okolo pásu ten istý remeň a v rukách tie isté brašne z kože, tu a tam rozpárané, so striebornými ozdobami. Bayardo San Roman urobil krok vopred, bez toho, aby si všimol ostatné užasnuté vyšívačky a postavil brašne na šijací stôl.
,No tak som teda tu.̒ povedal.
V jednom vaku bola bielizeň, aby tam mohol zostať a v druhom rovnakom vaku takmer dvetisíc listov, ktoré mu napísala. Boli usporiadané podľa dátumu v balíčkoch previazanými farebnými stužkami, a všetky neotvorené.“
Kronika vopred písanej smrti je novela o kolektívnom myslení a jeho nevyhnutnosti, nemožnosti prekonania rodových stereotypov a tradícií a najmä o vine, ktorá síce môže byť jednoznačne daná, no sú rôzne spôsoby, ako sa s ňou vysporiadať. Na malej ploche sa ukazuje krása magického realizmu: náhoda vs. absurdita, rôznorodosť kolumbijského etnika, v ktorom ťažko nájsť pod nánosom cudzích prvkov pôvodné etnikum. Nad všetkým, čo v živote máme stojí smrť a láska – lebo to je jediné, čo zostáva.
Literatúra:
MÁRQUEZ, Gabriel GARCÍA: Kronika vopred ohlásenej smrti. IKAR. 2007.
Patrícia Gabrišová vyštudovala slovenský jazyk a literatúru a dejepis na UPJŠ v Košiciach. Učí na základnej škole. Publikuje v rôznych literárnych periodikách (Fraktál, Romboid, Knižná revue, Glosolália, knižná príloha Denníka SME). Pripravuje na vydanie básnickú zbierku Vdychovanie škorice, ktorá by mala vyjsť vo vydavateľstve OZ FACE v roku 2025. V súčasnosti píše aj básnickú zbierku Nízky prah bolesti, ktorej vydanie podporil Fond na podporu umenia.
