William Faulkner: Augustové svetlo
William Faulkner je považovaný za veľkého epika amerického juhu, jeho znalca a obdivovateľa i kritika zároveň. Nositeľ Nobelovej ceny vo svojich dielach priblížil tento kúsok sveta čitateľom vskutku netradičným spôsobom, a to tak, že na základe reálnych súradníc miesta, kde vyrástol a prežil veľkú časť svojho života (mesto Oxford v okrese Lafayette) vymodeloval podobu bájnej krajiny, ktorú zaľudnil svojimi postavami a nechal ich žiť životom takým uveriteľným, že rozdiely medzi realitou a jej literárnym spracovaním sa miestami dajú len ťažko odpozorovať: „Deje faulknerovskej ságy – pretože prevažnú väčšinu týchto kníh treba považovať za jednotlivé kapitoly široko rozvrhnutého celku – odohrávajú sa v okolí mesta Jeffersonu na neveľkej ploche yoknapatawphského okresu. Rozloha 6240 štvorcových kilometrov. Obyvateľstvo: 6298 belochov; 9313 černochov. Výhradný vlastník a majiteľ William Faulkner – ako si hrdo napísal pod mapu pripojenú k jednému z románov“ (Vilikovský, 1978, s. 419). Faulknerov juh nie je typickým priestorom plantáží plných ťažko pracujúcich otrokov a aristokraticky sa cítiacich majiteľov pozemkov. Autor opisuje severnú časť štátu Mississippi, kde dlho žili pôvodní indiánski obyvatelia a až do občianskej vojny išlo o krajinu, ktorú by sme mohli opísať slovným spojením „Divoký západ“. Faulknerov imaginárny okres však nesie črty minimálne troch okresov zodpovedajúcich realite.
Tým, že jednotlivé diela spolu – viac či menej voľne – súvisia, vzniká jedinečný spôsob autorského prístupu k textu: „Ak sa autorovi stane, že musí v inom diele vyrozprávať príhodu, ktorú už raz opísal, takmer vždy mu pribudnú nové súvislosti a detaily – akoby príbeh žil samostatným životom, alebo akoby sa bol medzičasom od kohosi dozvedel úplnejšiu pravdu o vlastnom výmysle. Postavy prechádzajú z diela do diela, a pritom sa im mení nielen vek, ale niekedy aj charakter, ba i meno“ (Vilikovský, 1978, s. 422). Podstatný je moment rozprávania odpočutých príbehov a ich verzií – presne tak sa Faulknerove diela občas tvária – akoby išlo o kolekciu toho, čo kto komu povedal, a autor to len zachytil na papieri. Veľké aj malé príbehy z každodenného života, legendy tradované z generácie na generáciu, ale aj tie najdrobnejšie čriepky všednosti. Prvým románom z prostredia mississippského severu bol Sartoris (1929), v rovnakom roku vyšiel aj Bľabot a bes. Dielom Svätyňa (1931) sa Faulkner predstavil ako autor bažiaci po senzáciách a provokácii, keďže sám vyhlásil, že knihu napísal pre peniaze. V roku 1932 vychádza román Augustové svetlo, ktorý je považovaný za jedno z najlepších Faulknerových diel. Nasledoval román Absolón, Absolón! (1936) predstavujúci ďalší diel yoknapatawphskej série, román s detektívnou zápletkou Neodpočívaj v pokoji (1948) či humorný príbeh Kmíni (1962).
Augustové svetlo je knihou o dvoch prototypoch postáv: prvým z nich je tehotná Lena Groveová štylizovaná do roly biblickej Márie. Tá sa na začiatku diela vydáva hľadať Lucasa Burcha, otca svojho ešte nenarodeného dieťaťa, nakoľko je presvedčená o tom, že ju neopustil, len sa snaží zabezpečiť pre ňu aj potomka čo najlepšiu budúcnosť, a preto odišiel za prácou. Príbeh cesty – tej doslovnej i tej obraznej – sa postupne mení v záznam o stave výseku sveta reprezentovaného americkým juhom. Faulkner tu vykresľuje príbeh na pôdoryse archetypálnych rozmerov: „Ale je to tu: potomci jedných i druhých sú si navzájom prízrakmi, a medzi nimi duch dávnej preliatej krvi a dávneho desu a hnevu a strachu“ (s. 36). Predurčenie postavy vyplýva z pôvodu, postavenia rodiny, do ktorej sa narodila, či mena, ktoré jej pridelili. Toto platí aj o druhom prototype charakteru, ktorý román prináša. Ide o muža menom Joe Christmas, ktorý sa ako sirota pretĺka životom bez zjavnej šance na vylepšenie svojho postavenia. Osudy Joea a Leny sa skrížia, keďže Joe pri svojich ilegálnych predajoch whisky spolupracuje s Lucasom, ktorého dieťa Lena čaká. Christmas prespáva v dome u slečny Burdenovej, rozvinie sa medzi nimi tajný milostný pomer, na konci ktorého je chladnokrvná vražda motivovaná neochotou zmeniť zabehnutý spôsob života: „Radšej by bol zomrel alebo vraždil, ako by sa mal niekto iný, druhý chlap dozvedieť, ako to teraz medzi nimi vyzerá. Že nielen od základu zmenila svoj život, ale chcela by zmeniť život aj jemu“ (s. 183). Nutnosť zmeny, progresu, opustenia starých koľají je veľkou témou amerického románopisectva, a tu ju nachádzame v koncentrovanej podobe.
Toto všetko sú prosté fakty, na základe ktorých autor vyskladal svoje dielo. Dôležitý je ale najmä spôsob, akým to urobil, či už vezmeme do úvahy pasáže pripomínajúce prúd vedomia, siahodlhé prehovory protagonistov evokujúce nikdy sa nekončiaci príbeh ľudstva ako takého, alebo psychologickú štúdiu ľudských emócií vo vyhrotených situáciách, ktorú Faulkner zvládal viac než majstrovsky. Dôverné poznanie prostredia mu zároveň umožňovalo dokonalým spôsobom prepojiť opisy s dejom, vonkajšie a vnútorné sa tu často prekrýva, ba priam splýva do jedného celku: „Vytvára svet osudovosti a groteskného násilia, kde sa najväčšie a najgrotesknejšie drámy odohrávajú v uzavretých a podzemných hlbinách ľudskej duše. Neusilujúc sa stanovovať mieru zodpovednosti, pokúša sa zistiť podiel našej účasti na sume utrpenia, ktorá vytvára tento svet, taký ľudský práve svojou nedokonalosťou“ (Vilikovský, 1969 s. 343). Ľudskosť je jednou zo základných hodnôt, ktorými sa autor vo svojej tvorbe zaoberá, sústreďuje na ňu svoju pozornosť, zameriava sa na jej prejavy.
Faulkner skúma, pozoruje stavy mysle, ich viac či menej náhle zmeny, ktoré zachytáva aj graficky v podobe zmeny typu písma použitím či neprítomnosťou kurzívy: „pokojne si mysliac Voľačo sa mi stane. Voľačo vykonám. Ani nemusel odtiahnuť ľavú ruku z Brownovej tváre, aby pravicou dočiahol na svoju posteľ, k vankúšu, pod ktorým ležala britva s dvanásťcentimetrovým ostrím. Ale nespravil to. Možno už myslenie zašlo do takých diaľok a takých temnôt, že mu povedalo To nie je ten pravý“ (s. 73). Vypäté situácie, v ktorých sa postavy ocitajú, sa zdajú byť ešte vypuklejšie kvôli sugestívnym opisom atmosféry. Motív vraždy a záhady zosilňuje hra tmy a svetla. Vizuálne vnemy zohrávajú v autorovom rukopise kľúčovú úlohu, ako už možno vytušiť aj z názvu diela (svetlo sa tu dokonca ocitá v pozícii akého nemého svedka ľudských činov, v úlohe pozorovateľa, ak nie priamo sudcu človeka). Na úplne konkrétnej rovine sa postavy často naozaj vyskytujú v područí svetla či tieňov. V takýchto momentoch sa prejavuje autorov silný cit pre poetické narábanie s jazykom aj v rámci prozaického textu: „Kráčal ďalej, ešte vždy medzi belošskými domami, od jednej pouličnej lampy k druhej, a ťažké tiene dubového i javorového lístia sa mu kĺzali po bielej košeli ako útržky čierneho zamatu. Nič nevyzerá tak opustene ako veľký človek, idúci prázdnou ulicou. A hoci nebol veľký, nebol vysoký, vedel akosi vyzerať opustenejší ako jediný telefónny stĺp uprostred púšte“ (s. 80). Ak však odhliadneme od konkrétnej roviny, kontrast svetla a tmy ostáva v platnosti ako prísna vizuálna reprezentácia súboja dobra so zlom, jasná aplikácia morálnych princípov do praxe. Román je koncipovaný tak, že nenápadné scény zobrazujúce výseky z každodenného života pracujúcich sa striedajú so spomienkovými sekvenciami či nejasnými čriepkami deja, ktoré záhady v ňom neobjasňujú, skôr ich ešte viac zamotávajú.
Všetko zlo opísané v románe sa stáva hrôzostrašnou kulisou ľudských životov, ktoré napriek tomu, samozrejme, neustále plynú ďalej: „Znásilnenie a skazenosť, miešanie rás a ľudské previnenia sa dejú v historických cykloch, čím mnohokrát činia z Faulknera autora až gotickej extrémnosti a násilnosti“[1] (Fiedler, 2008, s. 312). Do krajnosti je tu dohnané nielen vykreslenie násilia, ale aj následné vyrovnávanie sa s traumou, ktorú spôsobilo. V podstate celým románom Augustové svetlo sa vinie téma rôznych prístupov k prežitej traume, či už ide o osud Christmasa, ktorého predurčilo neľahké detstvo, alebo osud Leny, ktorá sa snaží vyrovnať so zradou zo strany Lucasa. Keď Lena porodí syna, nastáva prízračná situácia, v ktorej sa Christmasova znenazdajky sa v príbehu zjavujúca stará mama stará o Lenino dieťa a v podstate tak zreplikuje udalosti spred mnohých rokov, keď sa starala o svojho vnuka, čím Lenu uvrhne do neistoty: „A keď viem, že to tak nie je. Viem, že je to hlúposť. A to len preto, že ona stále a stále opakuje, a ja možno ešte nie som dosť silná, a popletiem sa aj ja. Ale bojím sa…“ (s. 276). Rozlíšenie medzi realitou a ostatnými dejovými líniami sa postupne vytráca, postavy sa zmätene potácajú na hrane skutočna a neskutočna, neschopné vybrať si tú správnu cestu. A kto by im vlastne mohol poradiť, ktoré rozhodnutie je to vhodné, keď sa s morálnymi dilemami borí aj postava pastora Hightowera, rovnako zmietaného ranami minulosti a nemožnosťou oslobodenia sa od nich? Každý napokon koná tak, ako najlepšie vie, a nech prvý hodí kameňom ten, kto je presvedčený o tom, že by to vedel urobiť inak – akoby nám odkazoval autor svojimi kresťanskými alegóriami roztratenými po diele.
V prejave pri preberaní Nobelovej ceny William Faulkner zhrnul ústredný moment kvalitnej tvorby do jednoduchej tézy: „mladí ľudia, ktorí dnes píšu, zabudli na jediný problém, z ktorého sa môže zrodiť dobrá literatúra, pretože iba ten stojí za to, aby sa o ňom písalo: ľudské srdce v konflikte so sebou samým. To sa musí spisovateľ znova naučiť…“ (citované z prebalu diela Bľabot a bes, 1978). Americký juh, ktorý opísal William Faulkner, s veľkou pravdepodobnosťou nikdy naozaj neexistoval. Okrem autorovej mysle však dodnes prežíva v zdieľanom vedomí všetkých jeho čitateľov, ktorí vďaka nemu majú možnosť porovnať ho s tým, aká je skutočnosť podľa nich. Preskúmať konflikt srdca postáv s nimi samými, s ich prejavmi a činmi. Konfrontácia predstáv, túžob, snov a reality, často krutej a nemilosrdnej, no niekedy aj prekvapujúco pestrej či zhovievavej, je v samom základe Faulknerovej spisby. Môže nás priviesť k rozhodovaniu, či uprednostníme abstraktno alebo konkrétno, môže nám však aj ukázať, ako ich vzájomne prepojiť, presne tak, ako to činil autor.
FAULKNER, William. Augustové svetlo. Bratislava: Tatran, 1969, 349 s.
FIEDLER, Leslie A. Love and Death in the American Novel. New York: Dalkey Archive Press, 2008, 512 s.
VILIKOVSKÝ, Ján. Doslov. In: FAULKNER, William. Augustové svetlo. Bratislava: Tatran, 1969, 349 s.
VILIKOVSKÝ, Ján. William Faulkner a jeho svet. In: FAULKNER, William. Bľabot a bes. Svätyňa. Bratislava: Slovenský spisovateľ, 1978, 476 s.
…
[1] Z anglického originálu preložila J.Š.
Jaroslava Šaková (1991) vyštudovala slovenský jazyk a literatúru a anglický jazyk a literatúru na FiF UK v Bratislave. Doktorandské štúdium absolvovala v Ústave slovenskej literatúry SAV. Vo svojom výskume sa venuje prevažne téme avantgardných tendencií v medzivojnovej slovenskej poézii. Je členkou redakčného okruhu časopisu Glosolália, pravidelne prispieva aj do periodík Knižná revue či Romboid.
