Vybrať na reprezentáciu fínskej literatúry päť diel je nesmierne ťažká úloha, najmä preto, že nemám veľmi dobrý prehľad o tom, čo vyšlo v slovenskom, respektíve českom preklade. Najmä v poslednom období bol export a preklad fínskej literatúry veľmi dobre podporovaný, takže i na Slovensku začíname mať pomerne slušné možnosti čítať súčasnú fínsku literatúru; množstvo titulov sa zmnohonásobí, ak vezmeme do úvahy i ešte o dosť bohatší výber prekladov do češtiny. Napriek tomu, že i z hviezdnych titulov súčasných autorov a autoriek bude veľmi ťažké vybrať päť, začnem klasikou z päťdesiatych rokov, trilógiou, ktorá bola preložená do češtiny pod názvom Pod Severkou.
Ide o monumentálny historický epos, trilógiu, ktorá na osudoch obyvateľov stredofínskej ”dediny” Pentinkulmy líči politicko-spoločenský vývin Fínska od prelomu 19. a 20. storočia, kedy silneli fínske štátotvorné snahy, až po povojnové obdobie. Úvodná veta ”Na počiatku bol močiar, motyka a Jussi” sa stala okrídlenou a je doteraz dobre známa väčšine fínskej populácie. V centre deja je rodina Koskelovcov, ikonickou sa stala najmä postava Akseliho, jeho politická aktivizácia a trest za ňu, a, samozrejme, príbeh jeho lásky k Eline.
Fínska spoločnosť je historicky výrazne sociálno-demokratická, politická organizácia bola a doteraz je jej výraznou súčasťou, prvomájové sprievody, pre nás relikty minulosti, sú živou tradíciou relevantnou i pre mladú generáciu, ktorej sa zúčastňujú davy od tradičných komunistov po anarchistov a aktivistov za ľudské práva či životné prostredie. Fínska občianska vojna, rozkol medzi bielymi gardami, snažiacimi sa o vznik nezávislého štátu, a červenými gardami, bojujúcimi za sociálnu rovnoprávnosť, zanechal v spoločnosti hlbokú priepasť, ktorá sa ako-tak začala zaceľovať až po napadnutí vonkajším nepriateľom – ZSSR. Ale o tom všetkom a mnohom inom lepšie píše Linna vo svojej trilógii. Silným znakom je irónia, najmä prvý diel je neskutočne vtipne napísaný, a to napriek zobrazovaniu mizérie a neprávostí.
Väinö Linna: Pod Severkou (Täällä Pohjantähden alla)
Súčasná poézia je, žiaľ, väčšinou roztrúsená po literárnych časopisoch a rôznych antológiách, kde ju treba hľadať.
Z mojich obľúbených súčasných próz by som odporúčala román Jokapäiväinen elämämme od Riikky Pelo (nom. Riikka Pelo) o exilovom živote Mariny Cvetajovevej, jej návrate do ZSSR a o jej komplikovanom vzťahu k dcére Ariadne. Román v roku 2013 získal Cenu Finlandia. Knihu do češtiny preložila Kateřina Výtisková pod názvom Náš všední život.
Riikka Pelo: Náš všední život (Jokapäiväinen elämämme)
Z úplne iného súdka je pôvodnou fínskou mytológiou šmrncnutá krimikomédia s postapokalyptickým nádychom Jak ulovit malou štiku od Juhaniho Karilu, v českom preklade Emy C. Stašovej.
Juhani Karila: Jak ulovit malou štiku (Pienen hauen pyydystys)
Dielo, ktoré som nečítala, no ktoré by som odporúčala i sebe samej, je monumentálny historický román Pirkko Saisio Passio, v českom preklade Michala Šveca Trýzeň.
Pirkko Saisio: Trýzeň ( Passio)
Do češtiny sa, samozrejme, prekladá viac, no čoraz viac diel slovenskému čitateľovi sprostredkúva i preklad slovenský. Do pozornosti čitateľov a čitateliek uvádzam dve mimoriadne úspešné diela, ktoré vyjdú v slovenských prekladoch nasledujúci rok:
Silno ekokritický, historický román Iidy Turpeinen Elolliset, ktorý, dúfam, že si pamätám správne, pod názvom Živé bytosti prekladá Zuzana Drábeková. Kniha získala Cenu denníka Helsingin Sanomat za debut roku 2023 a doteraz bola preložená do 27 jazykov.
Iida Turpeinen: Živé bytosti (Elolliset)
Ja sama prekladám román od azda najhviezdnejšieho (stále relatívne) mladého fínskeho spisovateľa Pajtima Statovciho Krava rodí v noci, temný prúd vedomia človeka, ktorého navždy poznačila traumatizujúca minulosť na hrane dvoch nezlučiteľných kultúr a mnohonásobná vylúčenosť z väčšinovej spoločnosti.
Pajtim Statovci: Krava rodí v noci (Lehmä synnyttää yöllä)
Veľmi kvalitná je fínska literatúra pre deti a mládež, respektíve mladých dospelých, ktorá sa žánrovo pohybuje od realizmu po fantastiku, od humoru cez detektívku až po sci-fi a dystópiu a nebojí sa ťažkých tém ani živého jazyka. Reflektuje úzkosť zo stavu planéty a spoločnosti, no nie je rezignujúca, naopak, i na pozadí dystópií a postapokalyptických scenárov portrétuje mladých ľudí ako tých, čo chcú a majú konať, pretože budúcnosť patrí im, nie dobre zavedeným kmeťom, ktorí so svetom bačujú na ich účet. Špeciálne v literatúre pre mladých dospelých sú často otvárané i témy sexuálnej orientácie a rodovej identity, takisto ako queer-témy. Pokiaľ viem, nič od Siiri Enoranty zatiaľ preložené nie je, ak áno, odporúčam najmä mladým priaznivkyniam a priaznivcom žánru fantázie.
Postapokalyptický obraz sveta bez zdroja sladkej vody:
Emmi Itäranta: Strážkyně pramene (Teemestarin kirja, prekl. Michal Švec)
Veľmi známa a dostupná i v slovenčine (Zuzana Drábeková) a češtine (Jitka Hanušová) je fantasy-krimi trilógia o Snehulienke: Červená ako krv, Biela ako sneh, Čierna ako eben.
Snehulienka: Červená ako krv, Biela ako sneh, Čierna ako eben.
Špeciálne však do pozornosti dávam detskú knihu od Tomiho Kontia s nádhernými ilustráciami Eliny Wärsta, ktorá vyšla v slovenčine v preklade Violy Bályovej – Pes, ktorý sa volal mačka. Je to príbeh psa, ktorý chodí po Helsinkách so svojím Kamošom, bezdomovcom-alkoholikom. Kniha, určená tak deťom ako i dospelým, je plná vzácnej, vrúcnej empatie voči tým, ktorí mali v živote menej šťastia, no nesnaží sa ich pritom idealizovať. Fínska literatúra pre deti sa naozaj nebojí otvárať zložité a menej tradičné témy, našťastie nie je plná traktorov a prázdnin u babičky na vidieku, ktorý viac neexistuje. Pretože, povedzme si pravdu, koľko detí videlo kravu a koľko detí videlo ľudí na ulici? Kontio to so psom menom mačka dotiahol na pentalógiu so záverom, ktorý dohnal nejedného príbeh čítajúceho rodiča k slzám.
Tomi Kontio: Pes, ktorý sa volal mačka (Koira nimeltä kissa)
Alexandra Salmela je autorka, prekladateľka a divadelná dramaturgička, ktorá pochádza z Bratislavy a žije v Tampere (FIN), pričom balansuje na hrane medzi dvoma jazykmi a kultúrno-spoločenskými realitami. Vyštudovala divadelnú dramaturgiu na VŠMU v Bratislave a fínčinu na Karlovej univerzite v Prahe. Píše po fínsky aj slovensky. Jej debut 27 čiže smrť robí umelca (2010) sa stal vo Fínsku prvotinou roka, okrem iných nominácií sa dostal až do finále prestížnej ceny Finlandia. 27 čiže smrť robí umelca, i jej ďalší, dystopický román Antihrdina sa dostali do širšej nominácie na cenu Anasoft Litera. Píše i knihy pre deti, patrí medzi spoluautorky literárnej verzie seriálu Mimi a Líza a vytvorila jeho rozhlasovú a divadelnú verziu. V roku 2024 vydala v Aspekte epizodickú prózu 56, či?, ktorá je čerstvo ocenená cenou Anasoft Litera 2025 a stále je nominovaná aj na Cenu René.
