Alexandra Salmela: Čítať Fínsko

Vybrať  na reprezentáciu fínskej literatúry päť diel je nesmierne ťažká úloha, najmä preto, že nemám veľmi dobrý prehľad o tom, čo vyšlo v slovenskom, respektíve českom preklade. Najmä v poslednom období bol export a preklad fínskej literatúry veľmi dobre podporovaný, takže i na Slovensku začíname mať pomerne slušné možnosti čítať súčasnú fínsku literatúru; množstvo titulov sa zmnohonásobí, ak vezmeme do úvahy i ešte o dosť bohatší výber prekladov do češtiny. Napriek tomu, že i z hviezdnych titulov súčasných autorov a autoriek bude veľmi ťažké vybrať päť, začnem klasikou z päťdesiatych rokov, trilógiou, ktorá bola preložená do češtiny pod názvom Pod Severkou.

Ide o monumentálny historický epos, trilógiu, ktorá na osudoch obyvateľov stredofínskej ”dediny” Pentinkulmy líči politicko-spoločenský vývin Fínska od prelomu 19. a 20. storočia, kedy silneli fínske štátotvorné snahy, až po povojnové obdobie. Úvodná veta ”Na počiatku bol močiar, motyka a Jussi” sa stala okrídlenou a je doteraz dobre známa väčšine fínskej populácie. V centre deja je rodina Koskelovcov, ikonickou sa stala najmä postava Akseliho, jeho politická aktivizácia a trest za ňu, a, samozrejme, príbeh jeho lásky k Eline.

Fínska spoločnosť je historicky výrazne sociálno-demokratická, politická organizácia bola a doteraz je jej výraznou súčasťou, prvomájové sprievody, pre nás relikty minulosti, sú živou tradíciou relevantnou i pre mladú generáciu, ktorej sa zúčastňujú davy od tradičných komunistov po anarchistov a aktivistov za ľudské práva či životné prostredie. Fínska občianska vojna, rozkol medzi bielymi gardami, snažiacimi sa o vznik nezávislého štátu, a červenými gardami, bojujúcimi za sociálnu rovnoprávnosť, zanechal v spoločnosti hlbokú priepasť, ktorá sa ako-tak začala zaceľovať až po napadnutí vonkajším nepriateľom – ZSSR. Ale o tom všetkom a mnohom inom lepšie píše Linna vo svojej trilógii. Silným znakom je irónia, najmä prvý diel je neskutočne vtipne napísaný, a to napriek zobrazovaniu mizérie a neprávostí.
Väinö Linna: Pod Severkou (Täällä Pohjantähden alla)

Súčasná poézia je, žiaľ, väčšinou roztrúsená po literárnych časopisoch a rôznych antológiách, kde ju treba hľadať.

Z mojich obľúbených súčasných próz by som odporúčala román Jokapäiväinen elämämme od Riikky Pelo (nom. Riikka Pelo) o exilovom živote Mariny Cvetajovevej, jej návrate do ZSSR a o jej komplikovanom vzťahu k dcére Ariadne. Román v roku 2013 získal Cenu Finlandia. Knihu do češtiny preložila Kateřina Výtisková pod názvom Náš všední život.
Riikka Pelo: Náš všední život (Jokapäiväinen elämämme)

Z úplne iného súdka je pôvodnou fínskou mytológiou šmrncnutá krimikomédia s postapokalyptickým nádychom Jak ulovit malou štiku od Juhaniho Karilu, v českom preklade Emy C. Stašovej.
Juhani Karila: Jak ulovit malou štiku (Pienen hauen pyydystys)

Dielo, ktoré som nečítala, no ktoré by som odporúčala i sebe samej, je monumentálny historický román Pirkko Saisio Passio, v českom preklade Michala Šveca Trýzeň.
Pirkko Saisio: Trýzeň ( Passio)

Do češtiny sa, samozrejme, prekladá viac, no čoraz viac diel slovenskému čitateľovi sprostredkúva i preklad slovenský. Do pozornosti čitateľov a čitateliek uvádzam dve mimoriadne úspešné diela, ktoré vyjdú v slovenských prekladoch nasledujúci rok:

Silno ekokritický, historický román Iidy Turpeinen Elolliset, ktorý, dúfam, že si pamätám správne, pod názvom Živé bytosti prekladá Zuzana Drábeková. Kniha získala Cenu denníka Helsingin Sanomat za debut roku 2023 a doteraz bola preložená do 27 jazykov.
Iida Turpeinen: Živé bytosti (Elolliset)

Ja sama prekladám román od azda najhviezdnejšieho (stále relatívne) mladého fínskeho spisovateľa Pajtima Statovciho Krava rodí v noci, temný prúd vedomia človeka, ktorého navždy poznačila traumatizujúca minulosť na hrane dvoch nezlučiteľných kultúr a mnohonásobná vylúčenosť z väčšinovej spoločnosti.
Pajtim Statovci: Krava rodí v noci (Lehmä synnyttää yöllä)

Veľmi kvalitná je fínska literatúra pre deti a mládež, respektíve mladých dospelých, ktorá sa žánrovo pohybuje od realizmu po fantastiku, od humoru cez detektívku až po sci-fi a dystópiu a nebojí sa ťažkých tém ani živého jazyka. Reflektuje úzkosť zo stavu planéty a spoločnosti, no nie je rezignujúca, naopak, i na pozadí dystópií a postapokalyptických scenárov portrétuje mladých ľudí ako tých, čo chcú a majú konať, pretože budúcnosť patrí im, nie dobre zavedeným kmeťom, ktorí so svetom bačujú na ich účet. Špeciálne v literatúre pre mladých dospelých sú často otvárané i témy sexuálnej orientácie a rodovej identity, takisto ako queer-témy. Pokiaľ viem, nič od Siiri Enoranty zatiaľ preložené nie je, ak áno, odporúčam najmä mladým priaznivkyniam a priaznivcom žánru fantázie.

Postapokalyptický obraz sveta bez zdroja sladkej vody:
Emmi Itäranta: Strážkyně pramene (Teemestarin kirja, prekl. Michal Švec)

Veľmi známa a dostupná i v slovenčine (Zuzana Drábeková) a češtine (Jitka Hanušová) je fantasy-krimi trilógia o Snehulienke: Červená ako krv, Biela ako sneh, Čierna ako eben.
Snehulienka: Červená ako krv, Biela ako sneh, Čierna ako eben.

Špeciálne však do pozornosti dávam detskú knihu od Tomiho Kontia s nádhernými ilustráciami Eliny Wärsta, ktorá vyšla v slovenčine v preklade Violy Bályovej – Pes, ktorý sa volal mačka. Je to príbeh psa, ktorý chodí po Helsinkách so svojím Kamošom, bezdomovcom-alkoholikom. Kniha, určená tak deťom ako i dospelým, je plná vzácnej, vrúcnej empatie voči tým, ktorí mali v živote menej šťastia, no nesnaží sa ich pritom idealizovať. Fínska literatúra pre deti sa naozaj nebojí otvárať zložité a menej tradičné témy, našťastie nie je plná traktorov a prázdnin u babičky na vidieku, ktorý viac neexistuje. Pretože, povedzme si pravdu, koľko detí videlo kravu a koľko detí videlo ľudí na ulici? Kontio to so psom menom mačka dotiahol na pentalógiu so záverom, ktorý dohnal nejedného príbeh čítajúceho rodiča k slzám.
Tomi Kontio: Pes, ktorý sa volal mačka (Koira nimeltä kissa)