Igorovo mlčanie jeho samého napĺňa neistotou. Uvoľnil sa, keď si prišla, Norika, a bez otázky si začala ševeliť. Jarmo začiatku konverzácie a jeho udržiavania si rada vzala na svoje plecia. Vnímala si, s akou úľavou na teba Igor zareagoval, ako sa ti potešil, s akým záujmom si ťa prezerá, keď sa nemusí sústreďovať na to, čo odpovie.

Všimla si si však zaujímavú vec.

Igorova neistota sa vytráca, keď sa obklopí strojmi a nástrojmi.

Klávesnica, vertikálna myš, dve obrazovky, ergonomické kreslo, slúchadlá spárované s viacerými zariadeniami, jeho pokojná tvár zrkadlená na jednej z obrazoviek, AI ko-pilot, ktorý zaňho dokončuje riadky kódu, robia jeho konanie pokojným. Zrazu má prehľad, jeho jazyk je presný, hoci strohý. Myšlienky, ktoré s ťažkosťou formuluje pri rozhovore, naberajú rýchlosť akcelerovanú chatbotom až sa zdá, že pracovný stôl sa dáva do pohybu ako dopravný prostriedok a mohol by Igora dostať kamkoľvek, kam ho jeho váhavá reč nevie priviesť. Keď ho počas práce z domu navštíviš v izbe, nevieš, či to hučia ventilátory chladiace hardware, alebo spokojne pradie niečo v Igorovi. Od počítača vstáva s uspokojením a potuteľným úsmevom. Áno, je pravda že takýto spokojný úsmev má aj keď rozprávaš pri káve a on sa pozrie z okna, potom na tvoju tvár a potom znova von, ale nepáči sa ti podobnosť v uspokojení prácou a vzťahom.

Ak Igor sedí za počítačom, jeho komunikácia v chate s kolegami je ľahká, spontánna.

Áno, aj tebe odpovedá s dôverou a pokojom, Norika, ale ak má presne opísať, čo cíti, je ťarbavý. Pri práci s presnosťou vyjadrení problém nemá.

Keď šoféruje, vždy si najprv dôsledne zapína pás, až potom štartuje, nechá nabehnúť motor a systém, až potom sa pohne. Takéto ritualizované správanie vyžaduje pri šoférovaní aj od teba. Ale smeje sa, ak poňho prídeš autom a pás máš privretý vo dverách, lebo si sa nepripútala.

*

Si vietor v jeho konároch, on je koruna, na ktorej sa ukáže prudkosť tvojho náporu.

Spoza okna sa zdá, že to strom, ale skús vyjsť von a vietor ti z hlavy strhne čiapku.

To, čo nevidno, hýbe tým, čo je pevné a viditeľné.

*

Vnímaš uspokojenie, s akým aktivuje a vypína hodinky, na ktorých sleduje postup kolegov na projekte. Aj keď sa zdá, že nepracuje, zostáva spojený so svojou prácou. Technológiou nielen naberá rozlet jeho myseľ, technológiu si oblieka a je ňou obostrený. Hodiny synchronizuje rôzne zariadenia, aby pracovali ako orchester.

*

Bolo zvláštnou iróniou, že Exupéryho letec si svoju ľudskú nahotu a bratstvo ľudí uvedomoval jasnejšie vďaka lietadlám, ktoré z neho robili archanjela.

A že Exupéry je známy knihou o dieťati, ktoré nemal.

A že je preslávený písaním a nie matematickými výpočtami a patentmi v oblasti techniky, ktorých mal niekoľko.

A že patenty mohli zrútenie jeho lietadla odvrátiť.

Ale k svojmu pádu sa rútil svojím písaním.

Igor si túto iróniu neuvedomuje.

*

Tvoj hrdina na bielom koni.

Muži v kožiach s kostenými nástrojmi.

S čelenkami z vtáčích pier.

Muži na koňoch ochotný za kráľa a v brnení podstúpiť 4000 km dlhú cestu do Jeruzalema.

Prvé vesmírne skafandre a obuv pôsobia menej sofistikovane ako súčasná skialpová výbava. Prvý vesmírny modul pripomína práčku mojej babky.

Home-smart-eco-system púta Igorovu pozornosť a vyžaduje jeho starostlivosť, aby rozšírenie jeho tela do nástrojov okolo neho tvorilo brnenie, aby bolo bielym koňom, ktorý vás oboch nesie.

Preto zvlečenie brnenia pôsobí ako rezignácia.

Ako kapitulácia.

Ako zrieknutie sa mužnosti.

Ako odovzdanie kompetencií.

Kto je muž bez zbraní?

Kto je muž bez technológie?

Kto je nahý muž?

Keď archanjel odkladá svoje krídla, keď vystupuje z oceľového kokpitu po pristátí, keď kráča nadol rampou späť na pevnú zem, zmenšuje sa.

Chladné svetlo displeja sa mení na krehký plameň ohňa.

A jeho oheň je plachý, je nestály, máš chuť sa k nemu rozbehnúť a ochrániť ho holými rukami.

Muž sa vrátil z vrcholu hory.

Muž sa vrátil z oblohy, kde krotil blesky. A čím je bližšie pri zemi, čím bližšie prichádza k tebe, tým je menší.

Je to obrátená perspektíva. Z diaľky vyzeral väčší. Zblízka je to chlapča.

Biely blesk sa zmenil na trepotavý plameň. On ho skrotil, ty ho máš udržiavať, žena. Oheň sa k tebe túli, oheň sa nakláňa k tvojim rukám. Môže spáliť celú usadlosť, ale ak ho pravidelne nekŕmiš, vtiahne sa do popola ako do ulity.

Si vraj ochrankyňou rodinného krbu.

Prečo treba chrániť živel?

Pred kým, alebo pred čím?

Chrániš iných pred jeho silou?

Alebo jeho samého pred jeho vlastnou slabosťou?

…

Text vznikol vďaka podpore Fondu na podporu umenia.

Jozef Palaščák (1984) debutoval zbierkou Básní TELOI (2009). V roku 2010 vyšla bibliofília Otec, Syn a Cudzinka a zatiaľ ostatnou zbierkou je Notácia (2014). Jeho básne boli preložené a publikované v maďarčine, angličtine, slovinčine, bosniačtine a poľštine. Píše recenzie, poviedky, je spoluautor divadelnej hry Divadla Na Peróne s názvom Slovenský raj (2017). Pracuje ako literárny redaktor.