H. Lawrence: Milenec lady Chatterleyovej
Román Milenec lady Chatterleyovej je o láske, však? Tak by asi reagoval po prečítaní názvu takmer každý. Po prečítaní knihy ale zistíme, že o lásku tu vlastne vôbec nejde. Nejde vlastne ani o otvorene erotické scény, hoci aj kvôli nim Lawrence román trikrát prepracoval, cenzúra jeho finálnu podobu niekoľkokrát zakázala a napokon sa dielo masovo rozšírilo až tridsať rokov po autorovej smrti.
Kľúč k jednej z hlavných tém románu sa pritom naozaj ukrýva v názve, ale pozornosť nie je potrebné zamerať na slovo „milenec“, ale na výraz „lady Chatterleyovej“, ktorý je vyjadrením privlastňujúceho, priam až majetníckeho postoja lady smerom k hájnikovi Oliverovi Mellorsovi. Ešte viac môžeme odčítať z názvu v anglickom origináli, kde sú slová v nasledujúcom poradí Lady Chatterley’s Lover – medzi postavou lady Constance a jej milencom sa symbolicky objavuje postava jej manžela, od ktorého sobášom získala priezvisko, čím si ju k sebe v podstate pripútal. Kruh majetníckosti sa uzavrel. Lady a hájnik sa navzájom nevolajú menami, akoby sa tým túžili vymaniť z umelo vytvorených spoločenských konštruktov. Otázka stretu rôznych spoločenských vrstiev je častým námetom rozhovorov lady a jej manžela: „Connie zamyslene pozrela na Clifforda. Videla na ňom ten apriórne odmietavý postoj voči ľuďom z nižších spoločenských vrstiev, čo by sa naozaj mohli dostať vyššie – vedela, že je to charakteristická črta ľudí jeho druhu“ (s. 88). V Connie tlel pocit vzbury, mala chuť vzoprieť sa osudu, ktorý jej podľa vlastného uváženia nadelil krivdu, keď sa jej manžel z vojenskej služby vrátil ochrnutý a pripútaný na invalidný vozík, pravdepodobne neschopný už nikdy počať dieťa.
V dôsledku tejto nešťastnej zmeny životnej situácie dochádza medzi manželmi k postupnému odcudzeniu. Clifford žene niekoľkokrát navrhne, aby počala dieťa s niekým iným, a on by ho prijal za svoje. To, čo sa jej spočiatku javí ako urážka, sa stane reálnou možnosťou, keď spozná hájnika Mellorsa. Ten v nej prebúdza dovtedy nepoznané stránky osobnosti: „Keďže sa jej nepodarilo upozorniť na seba, prebudila sa v nej odvaha: nechcela ostať porazená“ (s. 84). Jeho ,upokojujúca autoritaʻ, ,zarytá osamotenosťʻ a ,trpezlivosť mimo časuʻ lady Chatterleyovú priam vyzývajú k tomu, aby si ho podrobila, aby voči nemu prejavila svoju spoločenskú nadradenosť. Hľadanie rovnováhy medzi príslušníkmi rozličných spoločenských tried sa v románe ozýva nielen v rámci vzťahu Connie a hájnika, ale ešte výraznejšie vo vzťahu Clifforda k pracujúcej triede baníkov, ktorým vládne ako majiteľ panstva: „V literárnom diele autora možno pozorovať dve základné sujetové roviny, ktoré sa často navzájom prelínajú – realistický obraz spoločenského života v industrializovanom Anglicku na začiatku nášho storočia so špeciálnym zameraním na spoločenské pomery v spisovateľovom rodnom baníckom kraji (Nottinghamshire, Derbyshire) a analyzujúci, miestami až naturalistický pohľad na emocionálne problémy medzi mužom a ženou, ktoré často vyúsťujú vo vzájomné odcudzenie, a majú korene v industrializovanom svete a zmechanizovanom, materiálnom spôsobe života“ (Navrátil, 1982, s. 8). Lawrence pochádzajúci z industriálneho prostredia vyjadroval svoj odpor voči takémuto spôsobu života aj preto, že na príklade vlastného otca videl, ako môžu spomínané vplyvy človeka dehumanizovať a oddeliť ho od jeho prirodzenej podstaty, ktorú pre Lawrenca reprezentoval ideál rurálneho Anglicka dôb minulých. Nie náhodou sa lady s hájnikom zbližuje v priestore lesa, ktorý je „zobrazený Lawrencem s nezapomenutelnou lyrickou silou, představuje přírodní říši, oázu života, posvátný háj erotické regenerace, znovuzrození a plodnosti i příznačně idealizovanou vizi staré Anglie“ (Hilský, 1987, s. 359).[1] Po prvej svetovej vojne sa autor spolu s manželkou vydal na cestu za dobrodružstvom, ktorá ho zaviedla až do Austrálie či Mexika, a podlomila mu zdravie natoľko, že umrel ešte pred dovŕšením 45 rokov života.
Predtým však aj následkom svojho ochorenia – tuberkulózy – „Lawrence prepadol hlásaniu telesnej mystiky, návratu k prírode a prírodnému životu, ktorý jediný podľa jeho názoru môže spasiť ľudstvo. Pod vplyvom Freudových teórií začal sa zaujímať o vnútorné, často podvedomé impulzy a motívy ľudského konania aj o sexuálnu psychológiu vo vzťahoch medzi mužom a ženou“ (Olexa, 1989, s. 323). O tom, že táto téma sa stala ústrednou pre jeho tvorbu, svedčia už len samotné názvy autorových diel. Za jeho najpopulárnejší román možno pokladať knihu Synovia a milenci (1913). Nasledoval románový diptych Dúha (1915) a Zaľúbené ženy (1920). A Lawrencov najkontroverznejší Milenec lady Chatterleyovej z roku 1928. Okrem prózy skúšal písať aj poéziu a drámu, avšak s podstatne menším ohlasom než vzbudili prozaické diela. Možno ho označiť za predstaviteľa expresionizmu alebo anglického literárneho modernizmu, pričom „jeho prestíž v anglosaskom svete a nadšenie, aké vyvolávali a ešte vždy vyvolávajú jeho diela, v ktorých sa realizmus prelína s naturalizmom, psychologická drobnokresba s fantastickým pudovým mysticizmom a zmyselnou dychtivosťou, nadobúdajú už charakter kultu“ (Olexa, 1989, s. 322).
Naturalizmus zobrazenia pritom v Lawrencovom rukopise nespočíva výlučne v zaradení explicitných erotických scén do textu. V priebehu čítania sa nám zdá, že práve tie najexponovanejšie scény akoby o postavách nevypovedali to najdôležitejšie. Oveľa príznačnejšie je napríklad jazykové rozlíšenie postáv, v rámci ktorého hájnik Mellors napriek svojmu vzdelaniu a sčítanosti hovorí dialektom stojacim v príkrom rozpore so spisovným jazykom, ktorým sa prezentujú manželia Chatterleyovci. Signifikantnou pre tento rozpor je situácia, keď Connie zo žartu napodobňuje Mellorsa („,Mosíš raz príst ku mne domov, ešte skor jak odídeš. Sceš?ʻ opýtal sa jej a ruky sa mu opálali medzi kolenami. ,Sceš?ʻ posmievala sa mu. Usmial sa. ,Tak sceš?ʻ opýtal sa ešte raz. ,Jak by né!ʻ napodobňovala ho. ,Tak fajn!ʻ povedal. ,Fajn,ʻ opakovala“, s. 233). Lady sa na takejto archetypálnej úrovni prepája s hájnikom oveľa intenzívnejšie, než sa kedy dokázala prepojiť so svojím manželom, ktorý sa jej nielen odcudzil, ale časom sa jej doslova zhnusil práve svojou povýšenosťou, tým, ako dával najavo svoju prevahu nad každým mimo svojej spoločenskej triedy.
Vo svojich esejach „vyslovuje Lawrence krajní odpor vůči pornografii a definuje ji jako pokus pošpinit sex a jako úmyslnou degradaci lidského těla a základního lidského vztahu. Podstata pornografie, tvrdí Lawrence, nespočívá vůbec v explicitním zobrazení pohlaví a erotiky, ale právě v pokoutnosti, utajovanosti a skrývání. Za nejúčinnejší lék proti pornografii pokládá Lawrence ,svěží, zdravou přirozenostʻ“ (Hilský, 1987, s. 356). Prirodzenosť je jednou zo základných zložiek vzájomnej atraktivity medzi lady a hájnikom. Predstavuje pre ňu opak toho, čo zosobňuje jej manžel, navracia ju k jej vlastným túžbam, na ktoré už v manželstve z donútenia okolnosťami zabúdala a rezignovala. Okrem ich vzájomnej interakcie sa koncept prirodzenosti, akéhosi prirodzeného poriadku vecí, ohlasuje v početných vsuvkách románu komentujúcich dobovú povojnovú realitu. Postavy citlivo vnímajú civilizačný zlom, v ktorom sa ocitli a z ktorého im padne zaťažko hľadať východisko. Keď sa Connie s Mellorsom rozprávajú o budúcnosti a svojich možnostiach, ona sa sústredí na to, či by mohli mať spolu dieťa a ako by sa mohli dostať z osídiel nefunkčného manželstva (Mellors je takisto ženatý, aj keď so ženou už roky žije oddelene), zatiaľ čo on premýšľa v oveľa širších intenciách a necháva sa unášať úvahami o tom, že ich generácia plodí generáciu, ktorú možno nazvať „Plechoví ľudia! Je to všetko hrozná zadubenosť, ktorá ubíja ľudskosť a do neba vychvaľuje len mašiny. Peniaze, peniaze, peniaze! Celá dnešná spoločnosť sa vyžíva v tom, že v človeku ubíja dávny ľudský cit a chce roztrhať starého Adama a Evu na márne kúsky. Všetci sú rovnakí. Celý svet je rovnaký“ (s. 285). V jeho prejave počujeme ozvenu rozhorčenia, ktoré pociťovala Constance voči svojmu manželovi: „Džentlmen s tou svojou celuloidovou dušou! A ako vedia človeka opantať svojimi manierami a tou svojou falošnou láskavosťou a šľachetnosťou! Majú v sebe toľko citu ako celuloidový panák“ (s. 255). Prirovnania k materiálom (celuloid, plech) posilňujú dojem odľudštenia, straty prirodzenosti, ktorú hájnik a lady u ostatných vnímajú.
Hoci D. H. Lawrence „celý život zasvätil neúprosnému boju za morálnu čistotu človeka, za mravnosť v tom najširšom zmysle slova, za komplexný, telesný i duševný súlad vo vzťahu muža a ženy, literárna kritika a čitateľská verejnosť, intelektom zväčša neschopné preraziť konvenčný dobový pancier ulity, ho jednoducho neprijímali a ignorovali ho“ (Navrátil, 1982, nečísl.). Dozvuky prudérnosti viktoriánskej éry sa ozývajú naprieč celým dielom a v kombinácii s povojnovou situáciou civilizačného zlomu, po ktorom už nič neostalo tak ako predtým, vytvárajú pre príbeh kontext, ktorý mu ponúka iba jediné možné vyústenie. Lady Chatterleyová v závere diela odchádza na cestu do Benátok so svojou sestrou Hildou, aby tak mohla ľahšie zakamuflovať svoje tehotenstvo s hájnikom. Tomu sa medzičasom do života vráti jeho zákonitá manželka, ktorej sa silou-mocou snažil zbaviť, a udalosti vyeskalujú až do jeho výpovede z panstva Chatterleyovcov, nakoľko sa prevalí jeho aféra s lady. Ich vzájomná blízkosť nemala nádej na jednoduché prežitie, ich túžba po prirodzenosti akoby sa zrútila sama do seba a skončila sa zdanlivým odcudzením. Keďže sa Clifford odmietol s Constance rozviesť, trávi hájnik radšej čas ďaleko od nej, kým sa nenarodí ich spoločné dieťa a nenájdu riešenie, ako byť spolu.
Vždy, keď sa Constance Chatterleyová v priebehu deja opýta hájnika Olivera Mellorsa, či ju ľúbi, on jej neodpovie, odpovedi sa buď vyhne úplne, alebo sa to pokúša zahovoriť. Koniec-koncov, „nebola to vlastne láska. Nebola to ani náruživosť. Bola to zmyselnosť, prudká a spaľujúca ako oheň, meniaci dušu na popol“ (s. 325). Ak sa však dvom bytostiam touto zmyselnosťou podarilo aspoň trochu priblížiť sa nielen sebe navzájom, ale predovšetkým k podstate svojho vlastného ja, kto má právo ich súdiť?
Literatúra:
LAWRENCE, D. H. Milenec lady Chatterleyovej. Bratislava: Slovart, 2019, 397 s.
HILSKÝ, Martin. Erotická moralita D. H. Lawrence. In: LAWRENCE, D. H. Milenec Lady Chatterleyové. Praha: Odeon, 1987, 365 s.
NAVRÁTIL, Igor. Nezmieriteľný búrlivák David Herbert Lawrence. In: LAWRENCE, D. H. Synovia a milenci. Bratislava: Tatran, 1982, 435 s.
OLEXA, Jozef. D. H. Lawrence – apoštol modernej lásky. In: LAWRENCE, D. H. Milenec lady Chatterleyovej. Bratislava: Slovenský spisovateľ, 1989, 328 s.
[1] Za poskytnutie tohto doslovu a aj za viaceré podnetné rozhovory o knihe ďakujem T.
Jaroslava Šaková (1991) vyštudovala slovenský jazyk a literatúru a anglický jazyk a literatúru na FiF UK v Bratislave. Doktorandské štúdium absolvovala v Ústave slovenskej literatúry SAV. Vo svojom výskume sa venuje prevažne téme avantgardných tendencií v medzivojnovej slovenskej poézii. Je členkou redakčného okruhu časopisu Glosolália, pravidelne prispieva aj do periodík Knižná revue či Romboid.
