Hodnotenie textov Miroslava H.:

Často si kladiem otázku, čo robí dobrú poéziou dobrou poéziou. Samozrejme, sú básne, ktoré sa vedia človeka (reflektujúc jeho individualitu) bytostne dotknúť a vtedy nie je nad čím premýšľať; z povahy veci však takáto poézia tvorí podstatnú menšinu. Ako teda pristupovať k poézii, ktorej čaro treba niekedy objavovať o čosi dlhšie? Ohlodané na kosť: to, čo podľa mojich osobných kritérií robí báseň dobrou poéziou, je jej interpretačný potenciál a originálnosť (v téme, vo výraze, forme…).

Texty Miroslova H. sú interpretovateľné: subjekt sa v nich vysporadúva so smrťou blízkej osoby. Napriek tomu, akoby sa z nich okrem smútku a prítomnosti výzvy, ako sa so stratou vyrovnať, nedalo odčítať nič konkrétnejšie. Texty pri čítaní aktívne kladú odpor, autor nadužíva zastarané výrazové prostriedky: inverziu („kto je vynálezca lásky stratenej?“, b. Nocou a dňom), komplikované konštrukcie („S pocitom je skľúčenie, / hanbou života jeho priebehu“, b. Zlodej) a neraz necháva formu dominovať nad obsahom (napr. v snahe zachovať rým). Všetko z menovaného môže pôsobiť ako vznešené básnické prostriedky, no v skutočnosti ide o akési „básnické mimikry“. Dnes už nezvyšujú estetickú kvalitu textu, skôr naopak. Navyše, ako nežiaduci účinok zhoršujú možnosti porozumenia textu. Na tomto mieste sa núka pripomenúť otázku originálnosti – nepíšme ako v 19. storočí. Ani oni vtedy nepísali ako ľudia dve storočia pred nimi.

Neľahký je aj výber témy. Básne o láske či o smrti často vznikajú z osobných potrieb – a je to úplne legitímne, terapeutické písanie má v rámci autopsie svoje stabilné miesto. Výzvou však je (nie neuskutočniteľnou) povýšiť ho na umeleckú literatúru. Rizikom všeobecných tém je tendencia všeobecne ich uchopovať, často pomocou „veľkých slov“ (smrť, život, šťastie, láska…), odporúčam vyhnúť sa im (rovnako zámenám). Ide totiž o slová, ktorými môžeme skutočnosť opísať priamočiaro; čaro esteticky presvedčivého básnického jazyka spočíva práve v schopnosti opísať skutočnosť sprostredkovane. Na to môže poslúžiť napr. básnický prostriedok synekdocha – v tejto súvislosti si spomínam na istú báseň M. Válka Domov sú ruky, na ktorých smieš plakať, ktorý smrť v rodine naznačil obligátne, no predsa účinne: jedným čistým tanierom po nedeľnom obede.
Zhrnuté a podčiarknuté: ak má byť báseň pre čitateľa príťažlivá, viac než na opis abstraktnosti (smrť, láska, prežívanie…) by sa mala zamerať na zobrazenie konkrétností, ktoré by autorský odkaz vedeli sprostredkovať.

Napriek všetkému vymenovanému (verím, že to autor so mnou ešte nevzdal!) nachádzam v básni Nocou a dňom pôsobivý a sugestívny obraz, v niečom podobný tomu Válkovmu: „lyžica medu v Tvojom čaji nebude“. Ide o obraz, na ktorom by sa dala vystavať celá báseň, bez nutnosti využívania lyrických opisov. Z princípu veci je náročné zobraziť absenciu, no práve sústredenie sa na rituály, potreby bežného dňa a ich neúplnosť po odchode blízkeho človeka môžu byť tou konkrétnosťou, ktorá autorove básne posunie na novú kvalitatívnu úroveň. Autorovi pri tom budem držať palce.

Texty hodnotil Šimon Čižmár.

Šimon Čižmár (1999) sa narodil v Michalovciach. V Bratislave na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského vyštudoval učiteľstvo histórie a slovenského jazyka a literatúry. Venoval sa umeleckému prednesu a neprofesionálnemu divadlu. Svoje básne doposiaľ publikoval v časopisoch Fraktál a Romboid, úspešne sa zúčastnil viacerých literárnych súťaží, napr. Akademický Prešov či Medziriadky. Pravidelne sa svojimi textami podieľal na zábavno-umeleckom večeri Literárne soirée. Momentálne je doktorandom na Ústave slovenskej literatúry SAV, kde sa výskumne zameriava na súčasnú slovenskú poéziu. V OZ Medziriadky vedie Knižný klub a má na starosti oblasť vzdelávania. V budúcnosti napíše aj divadelnú hru.