Keď som dostala ponuku predstaviť pre portál Knihy na dosah tri radostné knihy od slovenských autorov, radostne som súhlasila a myslela si, že to bude ľahké. Čítala som od detstva všetko, čo mi prišlo pod ruku (doslova a do písmena – od kníh, ktoré sme ako deti dostávali cez rodičovskú a školskú knižnicu až po knižnice mestské a univerzitné, aj vlastnú knižnicu si už budujem dlhé roky) a mnohé, naozaj mnohé knihy mi spôsobovali a spôsobujú čistú, naozajstnú radosť. Takže som si myslela, že vybrať tri bude maličkosť.
Ale „chyba lávky“. Pretože jedna vec je radostná kniha, to znamená kniha s radostným obsahom, a druhá je tá, ktorá spôsobuje radosť.
Vylúčila som lákavú možnosť písať o radostných detských knihách, tých je na svete aj na Slovensku dosť, a rozhodla som sa trochu si to sťažiť. Z literatúry mi je najbližšia poézia, tak skúsim poéziu! (R. Jurolek: „Lyrizujem si život: teda strpčujem si ho.“) Ale nájsť radostnú knihu poézie? Vlastne som si (okrem tých pre deti) na nijakú nespomenula. A to ma prekvapilo, vnútorne striaslo a zostala som nepríčetne pozerať do steny…
Potom som si spomenula, ako mi raz jeden priateľ v mladosti povedal: Tá tvoja poézia je taká pochmúrna, napíš niečo o radosti! Uvedomila som si, že väčšina mojich básní skutočne nie je radostná, a mám pocit, že radosť mi spôsobujú takmer výhradne básne o smútku, ťaživých veciach a vnútorných drámach. Na podnet toho priateľa som vtedy napísala báseň Parfuméria, toto je kúsok z nej:
„…Presné
usporiadanie vôní, teplôt
a tieňov, telesných
prežívaní; usmievam sa
ako prichytená žiačka. Áno, mávam
radostné chvíle. Napríklad
v parfumérii: sklené nádobky
s horúcim dychom, meňavým
elixírom, iskrivé
vianočnosti, staniol…“
(zo zbierky Divosestra)
A zrazu som mala kľúč k tomu, ako napísať tento príspevok. Presné usporiadanie vôní, teplôt a tieňov? Iskrivé vianočnosti, staniol? Vtedy sa mi pred očami vybavilo hneď niekoľko kníh poézie, ktoré majú presne tieto kvality. Zázračné, ťaživo-ľahké bytie, pozastavenie sa pri zdanlivo jednoduchých veciach, dotyk s mladosťou, sviežosťou a čistotou – slovenské aj zahraničné: predsa len sú zbierky básní naplnené radosťou a vyvolávajúce radosť. Z tých slovenských vyberám tri, ktoré som čítala v poslednom čase.
Prvá je úplne čerstvá, preto začínam ňou. Je to útla básnická zbierka Podoby milosti/Forms of Grace od Petra Milčáka (Modrý Peter, Fooliar Press 2024). Priznám sa, pre mňa úžasné prekvapenie. Je dvojjazyčná (preklad John Minahane a Peter Milčák) a obsahuje iba 24 básní.
Témy sú „klasicky básnické“, nie veľmi prekvapivé – príroda, pozorovanie, geografické spomienky, boh, hviezdy, čas… Fascinujúce a radosť poskytujúce je prosté a pokojné uchopenie týchto tém, pod ktorým sa skrýva hĺbka, pokora a úcta k slovu. V tých najlepších dokonca veľmi špecifická, intímno-bolestná krása pri „objatí sa“ s prírodou, pripomínajúca básnický pohľad Galwaya Kinnella, pre mňa jedného z najlepších básnikov vôbec.
Diviak
Chcel som lietať. Zem ma však
držala pri zemi, ktorá ma
kŕmi sladkými uzlíkmi
hľúz a klobúčikmi žaluďov.
Nech sú mi navždy dané
paprčky odmenou a rypák,
pod ktorým spieva mútna
voda, nech sa nezodvihne.
A prasacia melanchólia
nech je skutočnejšia ako
les, hmatateľná ako radosť
v kučierke chvostíka.
Podoba milosti
Ozajstní zatratenci sú
vyvrhnutí z vertikály.
Nie je im dovolené
zostúpiť,
ani sa len priblížiť
k ozvenám nárekov.
Ja sa ale prebúdzam v moteli,
za oknom slnko a ľadový vietor.
Mám krásnu ženu a
celé predpoludnie,
aby som dôkladne pozoroval
bobuľky brusníc, ako ich to
nič,
to prázdno v strede
zdvíha
zo dna
a vymršťuje na hladinu
zaplaveného poľa.
Môj Boh je ku mne milostivý.
Za celý deň sa mi nepodarilo
uvidieť losa,
a tak tu, kde ešte netuším blízky,
nezvratný koniec, ostáva
niečo nedotknuté
predošlým, ozajstný dôvod
návratu,
budúcej možnej radosti.
Druhou knihou, v ktorej je možné nájsť celé džbány tichej, neokázalej radosti, a to v ktoromkoľvek čase, je nádherný výber Michala Jareša z poézie Rudolfa Juroleka Obsah ticha (dybbuk, Praha 2023). To o nenápadnej radosti platí asi o každej Jurolekovej knihe, preto som vďačná Michalovi Jarešovi za tento výber, ktorý urobil za nás pre chvíle rozjímania nad jeho výnimočnou poéziou. Pre mňa „skutočná vianočnosť a staniol“. Knižka má sympatické vreckové „balenie“, vyzerá ako originálny farebný zápisník, perfektná na dlhé cesty vlakom alebo večerné čítanie pri skromnom svetle, keď sa vonku zastavuje čas, ktorý podľa Juroleka akoby vôbec neexistoval; tiché „belasé ó“ úžasu nad životom.
I
Dôverný priestor, plný svetla a vzduchu: môžem doň vložiť ruku: ktosi v bielom svietivom tričku beží poľnou cestou po zvlnených lánoch, farby, čmeliak, púpava alebo ďatelina, stúpajúce lietadlo, rieka alebo zvuk trúbky z okna staromestskej budovy, chodci, kamenná dlažba, niekoľko plynulých ťahov, náznakov, a už to je: vzdušnosť v našich telách, plnosť, belasé ó.
I
Čo nájsť, akú ešte krásu,
akú radosť?
Všetko sa už stalo.
A predsa idem,
nachádzať minulé:
sneh, stále biely,
tieň stromu, stále vľúdny,
môj dych, stále teplý:
minulosť, stále schopnú
prítomnosti.
I
Chvejivé tiene tráv na trblietavom dne
bystriny, tônistá lesná cestička.
Dych lesných zvierat, farby poľných
plodov, vôňa žihľavy.
Tak z tohto sa spriada nebo?
Z tej najskromnejšej látky sveta?
Treťou básnickou zbierkou o radosti je kniha Zvádzanie rozumu od Ivany Komanickej (Horská lucerna 2023). Táto autorka vyštudovala anglický jazyk a literatúru s filozofiou, napísala tri knihy básní a založila vlastné vydavateľstvo. Keď mi pri premýšľaní nad poéziou o radosti defilovali pred očami rozličné zbierky, neodbytne sa mi tam zjavovala aj táto, hoci radosť v nej vôbec nie je prvoplánová, Komanickej poézia je skôr kontemplatívna a filozofická. Napriek témam ako sú smútok, plynutie času, sestra, brat, rodičia, choroby a pod. sa knihou vinie akýsi stoický pokoj, racionálne zvažovanie rozličných podôb vzťahov a životných usporiadaní, autorka „zvádza rozum“ svojou úchvatne vecnou logikou pochybností a kladením si podprahových, dôležitých otázok. Zároveň jej rozum zvádza poetku v nej, ženstvo sa tu prejavuje ako sebavedomý majetok filozofky, ktorá si každou básňou potvrdzuje svoje pevné postavenie v živote. A napriek nemožnosti kontroly života má text uchopený s ľahučkou bravúrnosťou. To zo zbierky robí čítanie zbavené akéhokoľvek sentimentu, pretkané iróniou, nadhľadom a humorom. Výnimočná je tiež ústredná téma zbierky – Jane Austen a jej dielo. Autorka píše Austenovej fiktívne listy, vchádza do jej tvorby, konfrontuje sa s ňou a vedie s ňou sebavedomý vnútorný rozhovor. Austenovú som čítala v mladosti, bolo to svieže dievčenské čítanie, ale nič, čo by ma ohúrilo. Bola to čistá radosť, oddychový čas. Neskôr, keď som na vysokej škole vyučovala anglickú literatúru, sa mi môj názor potvrdil – Jane Austen sa radí do tzv. domácej literatúry (domestic novels), „kde nijaká postava neumrie a všetko sa končí happy-endom“. To, čo ma na tejto zbierke zaujalo najviac, je fakt, že Komanická Austenovú nevelebí, ale vecne nad ňou premýšľa ako nad autorkou i človekom, sprítomňuje (si) ju a prinavracia do literárneho zorného poľa, z ktorého sa nám možno už stratila. Autorke sa podarilo predstaviť svoj „vzťah“ s Austenovou vo veľmi nezvyčajnej rovine, cez humor a akúsi ironickú radosť z toho, že ho dokázala naviazať a podať nám o ňom správu. Tak ako Austenová v mojej mladosti, aj táto zrelá básnická zbierka mi priniesla skutočnú radosť z čítania.
xii
Austenovej kniha je dnes balená ako deluxe
s mužským úvodom.
Priznáva jej veľa ticha a tieňov.
Má ručne trhaný papier ako za starých čias.
Napadlo mi, že môžem zostarnúť s romancou
aj s týmto papierom.
Prítomný čas v súčasnej beletrii ma odpudzuje.
Aký je jeho zmysel, ak sa nenaplní?
Ak je pre hlavné postavy náhle rôzny?
Raz sme naraz navštívili obrazárne v susedstve,
aj keď boli vzdialené tisíc kilometrov,
ale obrazy boli z rovnakého obdobia.
Spala som s tým obrazom šťastná,
že som v meste, kde je.
Objavila som ho tak, ako iní objavovali more.
Niektorí ľudia sa pýtajú pred obrazom,
nevedia, čo majú cítiť,
myslia to vážne, povedal.
Je zachytený, ako skúma obraz
s priateľkou, ktorá skúma jeho,
a bez nej.
Eva Luka (1965) vyštudovala odbor prekladateľstvo a tlmočníctvo, anglický jazyk – japonský jazyk na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Postgraduálne študovala japonský jazyk a literatúru na japonských univerzitách v Sappore a v Ósake. Štúdium ukončila obhájením dizertačnej práce v japončine Kóbó Abe: Piesočná žena. Vydala zbierky básní Divosestra (1999), Diabloň (2005), Havranjel (2011), Jazver (2019), román pre deti a dospelých Pani Kurčaťová I.: Ten, kto sa narodí zle (2018) a obojstrannú zbierku básní pre deti Jemňacinky/Brutálničky (2021). Posledné tri knihy si ilustrovala sama. Prekladá z angličtiny a japončiny, jej poézia je preložená do viacerých jazykov. Za svoju tvorbu získala mnohé literárne ocenenia (medziiným národnú cenu za poéziu Zlatá vlna 2020). V roku 2023 jej vyšiel samostatný preklad z japončiny – román Takašiho Hiraideho Mačací hosť (Modrý Peter). V roku 2025 jej vyjde výber z poézie v angličtine The Minotaur´s Daughter v anglickom vydavateľstve Seagull Books (preklad James Sutherland-Smith) s jej vlastným obrazom na obálke, nová básnická zbierka Nekromantik (Skalná ruža), preklad knihy Kiki, čarodejnícka doručovateľka od japonskej spisovateľky Eiko Kadono (Literárna bašta) a preklad básní japonskej poetky Čijo Kitahara Rieka barokových perál (Modrý Peter).
