O mesiac. Teda. Asi o tridsať dní. Príde marec. Zmizne sneh. Odhalí sa vlhká zem. Zavonia. Predjarie. Tie dva-tri dni v roku. Jedinečné. Neopakovateľné. Ľahko sa dajú prepásť. Ak človek nemá nablízku záhradu. A stromy. Ak sa topí v asfalte. Prejdú okolo bez dotyku. Bez závanu. Aké nepredstaviteľné. Že už o mesiac bude po
Cyklus ilustrácií o žabiakovi Johanovi je vytvorený pre potreby portálu Knihy na dosah a Verejnej knižnice Jána Bocatia anonymným slovenským ilustrátorom.
Stuha Cyklus Divy sveta Cyklus Šesť Cyklus Sťahovanie Liborek Podzemie Žranica rozhovor Thomasa Orrowa
Toto je Johan. Johan pracuje v knižnici, no momentálne, tak ako my všetci, z domu. Hoci má rád ľudí, nesťažuje si. Zatiaľ. Cyklus ilustrácií o žabiakovi Johanovi je vytvorený pre potreby portálu Knihy na dosah a Verejnej knižnice Jána Bocatia anonymným slovenským ilustrátorom.
(Ukážka z prológu a úvodných kapitol/spevov fantasy románu Dediči posmrtnej ríše, voľne inšpirovaného autorkinou víťaznou poviedkou MCF 2019 Spevy troch posmrtných ríš.) --------------- Toto si hovoria o počiatku Dräkavlšania. Väčšinou pri zbere zdravej úrody. Vzduch bol ako duch. Chodil, skákal, prevracal sa. Sem-tam sa rozbehol a smial ako víchor. Panna Ilmatar, biela kráska zahalená do čipkovaného plášťa,
Iveta Merglová pochádza z Plzne, kde študovala knižnú kultúru a intermediálnu tvorbu na Fakulte dizajnu a umení Ladislava Sutnara ZČU. Žije v Prahe, živí sa grafickým a webovým dizajnom. Od roku 2016 sa venuje ilustrátorskému projektu Biceps, ilustráciám do časopisov, kníh a krátkym komiksom. V roku 2018
Večnosť je plná starých ľudí, mladých je tu menej, väčšina ešte žije. V niektorých miestnostiach sa mi na bosé nohy lepia sivé vlasy, cítim šanelpäťku a pitralon. Pod vankúšmi vidieť peniaze, pod posteľami fotky, ihlice, udice a karty. Niektorí chodia po chodbách a vykrikujú, že oni to tak nemysleli. Nie je tu nebo ani peklo.
Publikované: 11/11/2020 Iveta Merglová pochádza z Plzne, kde študovala knižnú kultúru a intermediálnu tvorbu na Fakulte dizajnu a umení Ladislava Sutnara ZČU. Žije v Prahe, živí sa grafickým a webovým dizajnom. Od roku 2016 sa venuje ilustrátorskému projektu Biceps, ilustráciám do časopisov, kníh a krátkym komiksom.
Pozerám sa na svoju mamu. Na čiernobielej fotke, ktorú som tajne zobrala z jej starého fotoalbumu, má devätnásť. Jedno oko prižmúrené, druhým sa na mňa bezstarostne díva. Obočie má mierne nadvihnuté. Jemne sa usmieva. Pôsobí tak, akoby v tej chvíli ani nemohla byť inou. Nezáleží jej na tom, ako a či ju vidím ja alebo hocikto
dvor prídem na svet v tlmenom ľudskom sídle plameň sviečky sa vtedy nepohne ani v okamihu pôrodu z mojej hebkej škrupiny. nezraní ma najväčší miestny dravec a ani kliešť - budem sa týčiť nad rodiskom (viacerymi rodiskami, o ktorých radšej nehovorím) a krv mojej matky sa pôsobením delenia sveta rozpáli dobiela: cena života leží