Nie je to tak, že budeš mať v tomto živote všetko, na čo pomyslíš, zvyknem nahlas dohovárať televíznej obrazovke, keď sa na nej v celej svojej nevedomosti objavia ľudia bez znalostí. Takýchto samoľúbych jedincov by mali umlčať ako v minulosti, ibaže médiá ich totálnym nezmyslom zas a znova poskytujú priestor. To je vskutku nezodpovedné.
Nie, toto som nenapísala ja, no pred šiestimi rokmi nórska spisovateľka Kjersti Anfinnsen. Jej knihu Posledné pohladenia do slovenčiny preložila Petra Mikulášová a vydalo vydavateľstvo BRAK v roku 2024. Táto kniha ma zaujala hneď, ako vyšla, lebo spája všetko, čím žijem: staroba – realita okolo nás – knihy. Prečo ma tak pritiahla kniha o starobe? Sama neviem, či som stará alebo mladá alebo čo asi. Žila som v minulom tisícročí (cítite, ako to znie?), a pritom mentálne žijem vo svojich knihách pre deti toľko mladých životov! Verte alebo nie, užívam si to. Dokážem sa pozerať rovnakými očami na svet ako vtedy, keď som mala päť či desať rokov. Bez tohto pohľadu na život by neexistovala Rinka z mojej knižky Môj dedko Rýchly šíp a všetci moji detskí hrdinovia. Detský čitateľ pozná, ako to s ním spisovateľ myslí. Takže hádam môžem podotknúť, že môj pohľad na realitu je aj napriek fyzickej starobe vyvážený.
Aspoň dúfam, že taký je, lebo dôchodcov dnes považujú za mentálne podvyživených. Samozrejme, považujú ich za takých tí mladší, to dá rozum. Ani mladým by som neželala počuť, ako ich vidia starí. A už je to tu – nakoniec sa dostaneme ku generačnému konfliktu, no to by bolo plytké ubziknutie z problémov, ktoré nás obklopujú. Generačný konflikt tu bol už za Ciceróna, neustále je a bude. Karel Čapek povedal: „Mladá generácia má pocit, že s ňou prichádza lepší svet. Stará generácia má pocit, že s ňou ten lepší svet odchádza.“ Generačný konflikt nechajme teda tak.
Moji prví študenti sú dnes takmer dôchodcovia. Poznám ich ešte ako mladých, keď mali svoje sny a plány do života. Chcem však napísať pár riadkov o mladej generácii, ktorú tento svet olúpil. Zobral im hry vonku na čerstvom vzduchu, zhovievavo ich pohladkal po hlave a pošepkal, že učiť sa naspamäť je už prekonané, stačí vedieť, kde informáciu nájdeme. Len netuším, čo sa bude diať, keď sa vybije posledná baterka v mobile. Tento svet vtiahol mladých do virtuálnej reality, ktorá je predsa len iná káva. Poznámky často stačí písať rovno do počítača, o písaní rukou sa celosvetovo začína špekulovať ako o prekonanom spôsobe zápisu informácií. A neurológovia sa chytajú za hlavy. Hrozí, že v mozgoch mladých ľudí sa možno nebudú prepájať tie cestičky, ktoré majú pre ich mentálny vývoj význam. Kedysi dávno som videla jeden americký film, názov ktorého si už nepamätám. No utkvela mi v pamäti jedna situácia – obraz spoločnosti v budúcnosti. Ľudia si volia prezidenta podzemného sveta (vonku je už nedýchateľný vzduch) a vyhráva ten, kto uhádne, ktoré vedro je ťažšie: to, ktoré je naplnené do polovice, alebo ďalšie, naplnené po okraj. Toto nie je smiešne, je to mrazivé. Obraz spoločnosti, kde vzdelanie a rozum zakrpateli. A tu sa dostávam k jadru problému: My sa musíme sústrediť na rozum. Starí aj mladí. Na vedomosti, ktoré dokážeme vyhodnotiť, správne selektovať hlúposti od serióznych tvrdení. Nemôžeme byť predsa raz históriou označení ako generácia, ktorá verila, že Zem je plochá, že nás lietadlá práškujú a ohrozujú naše zdravie, že nás chce ktosi očkovaním ovládať a podobné nezmysly.
Kiersti Anfinnsen píše o tom, ako hlavná hrdinka, odborníčka na transplantáciu srdca, zaúčala svojich mužských kolegov. Nedokázali to stráviť, vedúci lekár mal hrôzu z toho, že bude odsunutý na vedľajšiu koľaj. Autorka píše: …svojou škôlkarskou mentalitou bránia dialógu a zvedavosti.
Nie starí a mladí, muži a ženy, ale rozumní a hlupáci. Toto je to správne nasvietenie nášho problému. Lebo či sa narodíme ako muž alebo žena, to ovplyvniť nedokážeme. Ani to, že všetci zostarneme. No či budeme múdri alebo hlúpi, to ovplyvniť môžeme. Som stará, ale verím, že mladí nie sú hlúpi a nedopustia, aby si raz naša spoločnosť volila hlavu štátu podľa vedra naplneného vodou.
Marta Hlušíková, prozaička a poetka, autorka s blízkym vzťahom k literatúre pre deti, porotkyňa literárnych súťaží, prekladateľka z češtiny, spoluautorka desiatok zborníkov, držiteľka viacerých ocenení Literárneho fondu a Slovenskej sekcie IBBY. Z jej próz je najnovším výber poviedok v češtine Vykřičník v trávě (Jas). Z kníh pre deti je to trilógia Modré srdce s kečupovým fľakom, Kam zmizol môj brat?, Nenápadní sú vždy naj (Slovart), Naja naja a ja (Perfekt), 77 nezvyčajných dní (AlleGro) a Leto s Marge (Slovart).
