Ján Dunda: Dokumentárne prvky v komikse Maus

V roku 1991 vyšlo prvé súborné vydanie komiksu Maus, ktoré dovtedy vychádzalo na pokračovanie v časopise Raw, venujúcom sa avantgardnému komiksu a grafike. Dielo Arta Spiegelmana je zmesou memoárov, biografie a historického románu, je nahliadnutím do súkromného rozhovoru autora so svojím otcom Vladkom, poľským Židom a pamätníkom holokaustu.

Maus bol vôbec prvou komiksovou knihou a obrazovým románom, ktorý vzbudil vážny záujem akademickej obce. Právom je považovaný za zásadný počin literatúry zaoberajúcej sa holokaustom. Jeho prínos vyzdvihujú napríklad popredný literárny kritik, filozof, prozaik a esejista Umberto Eco alebo Marjane Satrapi, francúzsko-iránska autorka, ktorá uvádza Mausa ako hlavnú inšpiráciu pre svoj komiks Persepolis (2003). K oceneniam, ktoré autor za komiks získal, patrí Guggenheimovo štipendium (Guggenheim fellowship) a Národná knižná cena kritiky (National Book Critics Circle Award). V roku 1992 bol Maus zatiaľ ako jediný komiks a obrazový román odmenený Pulitzerovou cenou.

Vo svojom texte sa zameriavam na interpretáciu dokumentárnych prvkov diela, na jeho hodnotu ako svedectva o danom historickom období, no snažím sa tiež dokázať, že aj komiks môže byť rovnocenným médiom pre spoločnosťou viac zaužívané alternatívy, akými sú rozhlasový dokument a dokumentárny film.

Komiks v úlohe dokumentárneho média

Dokument je v najširšom význame slova vecným spracovaním skutočnosti, jej hmotnou podobou so zachovaním maximálnej miery autenticity. Podobne ako v dokumentárnom filme, môžeme aj v komikse Maus nájsť snímanie reality (prepis Vladkovho svedectva v bublinách), improvizované reakcie (dialógy uprostred rozprávania príbehu) a reálne postavy pamätníkov, vrátane samotného autora v úlohe jedného z hlavných hrdinov.

Maus ako „dokumentárny komiks“ nie je iba prerozprávaním jednej dejovej línie, je  najmä intímnym pohľadom do vnútra hlavných postáv. Surovo a bez prikrášľovania vyobrazuje ich psychické problémy, komplikované vzájomné vzťahy a nedoriešené životné traumy. Mnohé vyplávajú na povrch pri banálnych hádkach, či situáciách zdanlivo epizodického charakteru, spolu ale utvárajú zamotanú spleť autentických charakteristík.

Keď v úvodnej kapitole Vladko rozpráva o tom, ako sa stretával s dievčatami a ako spoznal Artovu matku Anju, zahriakne ho, aby si tieto historky nechal pre seba a nepísal o nich „v tej svojej knihe“. Ako vraví, nemá to nič spoločné s Hitlerom ani Holokaustom. Art však protestuje: „je to úžasný materiál, všetko bude omnoho skutočnejšie a ľudskejšie. Chcem rozprávať o tebe a o tom, čo sa ti naozaj stalo.“ Napriek tomu je Vladko naďalej presvedčený, že to nie je „vhodné, ani slušné“, že by mohol rozprávať „iné historky“, ale vyzýva Arta, aby sa o týchto osobných veciach nezmieňoval. Art mu to sľúbi. Postavy vystupujú z diela a komentujú jeho obsah a štruktúru, vytvárajú zaujímavú dokumentaristickú vrstvu, komiks o komikse, pohľad do zákulisia tvorby diela, kde autor vytvára aj vlastnú, autobiografickú postavu, ktorá je subjektívna, môže zavádzať a je v určitom vzťahu s ostatnými postavami. Táto scéna nám môže byť nápovedou aj k ďalšej interpretácii diela – Art vzdoruje Vladkovmu prianiu o tom, ako by podľa neho takéto dielo malo vyzerať, no zároveň nás upozorňuje na jeho vlastnú subjektivitu (Maus I., s. 23).

Na inom mieste preruší Vladko svoje rozprávanie o nacistickom zajatí dôrazným upozornením Arta, keď si všimne, že odklepáva popol z cigarety na koberec a odmieta pokračovať v príbehu, kým po sebe všetko neuprace. Za ten čas sa Vladko sťažuje na svoju partnerku Malu a na svoje choroby (Maus I., s. 52).

Na konci štvrtej kapitoly preruší viditeľne otrasený Vladko svoje rozprávanie po tom, ako opisoval legitimáciu a rozdeľovanie Židov na štadióne v Sosnovci, po ktorej dve tretiny Židov odviedli do koncentračných táborov. Kapitolu následne uzatvára rozhovor s Malou, ktorá Artovi rozpráva o svojich príbuzných, ktorých vtedy určili na deportácie. Kým Art márne hľadá denníky svojej matky, všimne si veľké množstvo drobností, ktoré si Vladko celé roky odkladal. Mala na to reaguje podráždene: „má radšej veci ako ľudí!“ (Maus I., s. 93).

Grafická reč diela

Výtvarné spracovanie Mausa sa odkláňa od akejsi „dokumentárnej“ realistickosti a skrz metaforické zobrazenie hrdinov (solitérnych i kolektívnych) rozdeľuje postavy podľa rôznych zástupcov živočíšnej ríše. Vzniká tak mapa, ktorá – podobne, ako nacistická ideológia – roztrieďuje postavy do viacerých kategórií: Židia sú zobrazení ako myši, Nemci ako mačky (poľujúce na myši), Američania ako psy, Poliaci ako prasatá, Francúzi ako žaby, Švédi ako soby. Toto zobrazenie je ústredným motívom celého komiksového diela (nie náhodou je aj jeho názvom) a zároveň je tiež veľmi funkčným prvkom rozprávania.

Keď sa Vladko vydáva na nebezpečnú cestu vlakom z Lublinu do Sosnovca (z Generálneho Gouvernementu do časti okupovanej Nemeckom), má na sebe uniformu poľského vojaka. Prihovorí sa poľskému sprievodcovi, s ktorým spoločne nadávajú na Nemcov a ten mu ako bývalému poľskému zajatcovi pomôže ukryť sa pred hraničnou kontrolou. Vladko má v komikse počas tejto krátkej epizódy na tvári masku prasaťa, keďže ukrýva svoju Židovskú identitu a snaží sa splynúť s Poliakmi (Maus I., s. 64).

Motív masky sa v komikse objavuje ešte niekoľkokrát, spravidla vždy, keď sa usiluje Vladko (alebo Anja) zaniknúť v dave Poliakov. Keď v šiestej kapitole striedajú úkryty a vychádzajú von iba na to, aby si zabezpečili jedlo, nachádzame drobný detail o ich maskovaní. Vladko spomína, že „bol viac v bezpečí, pretože mal kabát a čižmy, aké nosilo gestapo v civile, ale na Anji bolo na prvý pohľad vidno, že je Židovka“. Graficky je tento detail znázornený maskami a nenápadným oblečením, no Anji vytŕča spod sukne výrazný a veľký myší chvost (Maus I., s. 136).

Keď sa napokon podarí Nemcom odhaliť ukrývajúceho sa Vladka s Anjou, táto scéna je v komikse vyjadrená obrazom, v ktorom príslušník gestapa strháva masku z Vladkovej tváre (Maus I., s. 155).

Postavy v Mausovi majú zvieraciu tvár, ale vyzerajú a rozprávajú ako ľudia – mohli by sme uvažovať o motíve dehumanizácie, ktorý vytvára paralelu s dehumanizáciou účastníkov holokaustu. Historiografia uvažuje o dehumanizácii v zmysle straty ľudskosti ako istej kvality, pretože inak by človek nebol schopný vykonať také hrôzy na inej ľudskej bytosti. Dozorcovia v koncentračnom tábore prestali byť ľuďmi – stratili pocit empatie, nemajú výčitky, nezastaví ich svedomie – aby mučili, vraždili či ponižovali väzňov (vykonávali zločiny proti ľudskosti). Zobrazenie hrôz a utrpenia v kreslenej, metaforickej podobe na postavách so zvieracími tvárami je naďalej veľmi sugestívne, no do určitej miery zjemňuje vnímanie diela v momentoch, kedy je jeho látková predloha príliš drsná na realistické zobrazenie.

V Mausovi je vložený aj skorší komiks Arta Spiegelmana s názvom „Väzeň  planéty peklo“. Ide o krátke dielo z roku 1973, ktoré bolo zverejnené v undergroundovom magazíne Short Order Comix #1. V ňom sa hrdina s autobiografickými črtami vyrovnáva so smrťou matky, ktorá sa rozhodla vziať si život. Na rozdiel od Mausa však postavy v tomto diele majú ľudské tváre, dokonca sa v ňom nachádza aj fotka Artovej matky Anji. Na odlíšenie od ostatných postáv nosí hrdina väzenskú uniformu. Tá je znakom jeho pocitu viny a neschopnosti začlenenia do spoločnosti. Rozsahovo krátky komiks (štyri strany) je prekreslený z perspektívy postavy – vidíme jej ruky a zalomené stránky časopisu. Intertextuálne sa stáva súčasťou väčšieho diela – rámcujú ho rozhovory Arta s Malou a s Vladkom, v ktorých komentujú toto dielo, vyjadrujú sa k okolnostiam jeho vzniku a naznačujú, že pre Arta je tvorba komiksov spôsob terapie a vyrovnávania sa s minulosťou (Maus I., s. 99).

Zvierací námet, ktorý ako vonkajší znak rozdeľuje postavy do rôznych kategórií, prináša so sebou obohatenie vyjadrovacích prostriedkov samotného média. Napríklad v časti Auschwitz (druhá kapitola druhého zväzku) sa objaví postava nemeckého väzňa, ktorý sa sťažuje, že musí nastupovať s Židmi a Poliakmi, hoci jeho syn je nemecký vojak a on sám dostal medailu od cisára. Najprv je vyobrazený ako Žid, keď prichádza k nemeckému vojakovi, tak nasleduje dvojica obrazových polí, kde je v rovnakej póze vedľa seba raz ako myš, a potom ako mačka. Počas tejto metamorfózy vysvetľuje Vladko v pozadí, že nemeckí vojaci sa k nemu správali ako k Židovi, a teda po týchto sťažnostiach ho stihol rovnaký tragický osud ako ostatných. Aj tento obraz poukazuje na mieru dehumanizácie – tentoraz väzňa ako lovenej zveri, ktorý v prostredí koncentračného tábora stráca svoju osobnosť a stáva sa súčasťou prenasledovaného (likvidovaného) celku (Maus II., s. 52).

Analýza ústredných postáv

Dokumentárne prvky či postupy pri spracovaní témy umožňujú detailnejšiu analýzu postáv, vrátane samotného autora. Je potrebné vyzdvihnúť schopnosť sebakritiky objektívnym zobrazením reality, bez sklonu k umelej snahe heroizovať príbeh svojej rodiny. Tým sa potvrdzuje, že Maus nie je len prerozprávaním príbehu o holokauste, ale tiež vyobrazením života človeka zasiahnutého traumatickým zážitkom.

Osobe Vladka Spiegelmana je venovaná prevažná časť komiksu. Pred čitateľom sa postupne odhaľujú jednotlivé vrstvy jeho osobnosti tým, ako sa oboznamujeme s jeho príbehom v hlavnej dejovej linke, ale aj prostredníctvom krátkych komických situácií s Artom či Malou, ktorými je jeho rozprávanie rámcované do jednotlivých kapitol. Dôležitým prvkom komiksu je ich vzťah s Artom, ktorý spočiatku len ťažko nachádza pochopenie pre otca. Vladko je nervózny a tvrdohlavý pedant, no spolu s lakomstvom mu práve tieto vlastnosti dokázali zachrániť život.

Často malicherné hádky dokážu nielen odľahčiť ťažkú, nosnú tematiku holokaustu, ale poznávame v nich postavy aj z iného uhla. Keď sa Mala rozhodne vrátiť k Vladkovi, priznáva Artovi, že tak urobila z ľútosti, hoci sa predtým zaprisahávala, že s Vladkom už nechce nič mať. Vladkove sklony manipulovať a ovládať druhých ľudí sa naplno prejavili, keď sa jej ozval z nemocnice na Floride a naliehal, aby prišla, až kým sa mu nepodvolila. Neskôr sa Mala sťažuje, že ju núti mu ešte aj kontrolovať stolicu pred spláchnutím (Maus II., s. 124).

Pri inom rozhovore sa sťažuje Mala Artovi na Vladkove lakomstvo. Spomína, že krátko po ich svadbe ju zobral k skrini, v ktorej boli ešte Anjine šaty (bolo to rok a pol po Anjinej smrti) a povedal jej, že všetky tieto veci sú jej. Art na to zareaguje, že taký bol vždy, že si myslel, že to z neho urobila vojna. Mala však namieta: „Ja som prešla lágrami… všetci naši priatelia prešli lágrami. Nikto nie je ako on!“, čo Art následne okomentuje výrokom: „to ma práve znepokojuje kvôli tej knihe, ktorú o ňom píšem… Určitým spôsobom je ako tá rasistická karikatúra starého lakomého Žida“ (Maus I., s. 131).

Na konci tretej kapitoly je zachytená epizóda, keď Françoise vezie Vladka z nákupu a rozhodne sa zastaviť černošskému stopárovi. Vladko od začiatku vyvádza, najprv kričí na Françoise, aby mu nezastavovala, je z celej situácie rozhorčený, používa rasistické urážky (farebný švarcer), šomre a nadáva si popod nos v poľštine, kým sú spolu v aute. Po tom, čo stopára vysadia, ponáhľa sa skontrolovať celý nákup a kričí na Françoise, či sa zbláznila. Keď ho Art s Françoise konfrontujú, že sa správa rasisticky a že o černochoch rozpráva rovnako ako nacisti o Židoch, Vladko urazene odvrkne, že sa to nedá porovnávať a ďalej pokračuje v zovšeobecňovaní, že všetci černosi kradnú. Napokon to s ním obaja vzdávajú. Kapitolu uzatvára obraz, v ktorom prichádzajú na ubytovňu a spokojný Vladko sa teší: „a teraz si urobíme príma obed z toho môjho nákupu. Chvála bohu, že ho ten váš švarcer neukradol“. Tento detail dokumentuje rozpor vo Vladkovej osobnosti, vďaka čomu ho môžeme vnímať omnoho komplexnejšie. Vladko nepredstavuje akýsi prototyp kladného hrdinu, ktorý by sa poučil z vlastnej krivdy a chcel zabrániť, aby sa niekedy opakovala, skôr pripomína model správania, pri ktorom sa z prenasledovaného sám neskôr stáva prenasledovateľ (Maus II., s. 102).

Podobnú príchuť má motív zatrpknutosti, ktorý sa objavuje v piatej kapitole druhého zväzku. Vladko opisuje povojnovú cestu s kamarátom Šivkom cez Norimberg, kde predtým ešte ako zajatec musel čistiť ulice. Na jednom z obrazových polí je znázornená trápiaca sa nemecká rodina s malým dieťaťom, ktorí im hovoria, že už tri dni nemali vodu a že Američania tam všetko zničili. V ďalšom poli je znázornený odchádzajúci vlak s komentárom: „odchádzali sme šťastní. Nech si Nemci tiež užijú trochu toho, čo robili Židom“ (Maus II., s. 132).

K ústredným postavám komiksu patrí Art, autobiografická postava, ktorou autor aktívne vstupuje do Vladkovho rozprávania, komentuje ho, dopĺňa otázkami a udržiava rozprávanie neobyčajne živým aj vďaka odbočkám do jeho súčasnosti. Na obálke diela sa píše: „Kniha je jedinečným svedectvom o tých, ktorí prežili holokaust, i príbehom ich detí“. Maus je dielo rovnako o traumách jeho rodičov, ako aj o jeho vlastnom vyrovnávaní sa s minulosťou. Rozpráva o priebehu holokaustu, ale aj o tom, ako pracovať a hovoriť o tejto náročnej téme.

Art je neurotický intelektuál, trpí sebaľútosťou a navštevuje psychológa. Má komplikovaný vzťah s otcom, s ktorým sa odcudzili po smrti matky. Odvtedy sa nevideli až do nahrávania Vladkovho svedectva. Dielo zachytáva nielen pokus zdokumentovať otcove spomienky na holokaust, ale aj snahu Arta nájsť si cestu k otcovi, keďže si uvedomuje, že Vladko má podlomené zdravie.

Artova manželka Françoise je Francúzka, no na žiadosť Vladka konvertovala na judaizmus, preto ho aj v diele požiada, aby ju znázornil ako myš. Art si ju skúša načrtnúť aj ako žabu, zajaca, soba či psa. Odkazom na jej pôvod môže byť tričko s výraznými vodorovnými pruhmi (Maus II., s. 13).

Mala žije s Vladkom v New Yorku, je jeho druhou manželkou a napriek tomu, že takisto prežila holokaust, jej príbehu sa nevenuje väčšia pozornosť. V popredí je najmä konflikt s Vladkom, ktorý jej dáva celý čas pocítiť, že sa nikdy nevyrovná Anji.

Anja je Artova matka a Vladkova prvá manželka. Taktiež mala psychické problémy – prvý raz sa nervovo zrútila po narodení staršieho syna Riška. Ten zomrel počas židovského pogromu, štyri roky pred narodením Arta, keď sa o neho starala jeho teta, ktorá sa s celou rodinou rozhodla otráviť. Anji sa podarilo zachrániť a ujsť do Ameriky, kde opäť žila s Vladkom. V roku 1968, tri mesiace po tom, ako sa dvadsaťročný Artie vrátil z psychiatrie k rodičom, si podrezala žily vo vani a nezanechala po sebe žiaden list na rozlúčku.

Pre Arta je vzťah k matke veľmi citlivá téma, pri každej zmienke o nej je skleslý. Vladko mu sám vraví, že je citlivý po Anji. Voči otcovi sa vymedzuje: „Ako dieťa som často premýšľal, koho z rodičov by som nechal odvliecť nacistami do pecí, keby som mohol zachrániť iba jedného z nich. Väčšinou som zachránil mamu. Myslíš, že je to normálne?“. Na čo Françoise odpovedá: „Nikto nie je normálny.“ (Maus II., s. 16).

Artov brat Riško zahynul v Poľsku počas vojny. Vladko a Anja ho poslali do Zawiercia s tetou, pretože verili, že tam to bude pre neho bezpečnejšie. Hoci sa spolu nikdy nestretli, Art voči svojmu „bratovi-duchovi“ cíti žiarlivosť. Kým nebol dospelý, príliš nad ním nepremýšľal, poznal ho iba z fotky v rodičovskej spálni: „moje fotky v izbe nepotrebovali… ja som bol nažive! – Tá fotka sa nikdy nehnevala ani nevystrájala… bolo to ideálne dieťa, kým ja som im liezol na nervy. Nemohol som s ním súperiť. – Nikdy o Rišovi nerozprávali, ale tá fotka bola určitou výčitkou. To on by sa stal doktorom a oženil by sa s bohatou Židovkou“. Art nám odhaľuje svoju nevyrovnanosť, keď vraví, že niekedy by si radšej on chcel zakúsiť byť s rodičmi v Osvienčime a že možno je to pre neho priveľké sústo, keď sa teraz snaží o tom napísať komiks (Maus II., s. 17).

S pocitom viny sa spája už spomínaný komiks v komikse Väzeň planéty peklo. Art v ňom spomína na posledné stretnutie s matkou, ktorá sa ho neskoro v noci prišla spýtať, či ju má stále rád. On jej odpovedal len veľmi neochotne: „Otočil som sa, neznášal som to omotávanie pupočnou šnúrou“. Vyčíta si, že ju nenašiel mŕtvu on, ale jeho otec. Spomína, že on, dvadsaťročný, musel upokojovať svojho trúchliaceho otca (zvýrazňuje, že to nebolo naopak). Spomína aj výčitku jedného z rodinných známych: „Teraz nariekaš! Mal si plakať, keď bola tvoja matka nažive!“. Krátky komiks uzatvárajú Artove výkriky z cely: „Gratulujem! Podaril sa ti dokonalý zločin… …zabila si ma, mami a ešte ma za to necháš pykať!!!“ (Maus I., s. 103).

Keď sa v závere prvého zväzku Art dozvie, že Vladko spálil Anjine denníky, reaguje zúrivo: „Ty si ich spálil? Ježiši! Schovávaš tony nezmyselných hovadín a toto… Do čerta s tebou! Ty-ty vrah! Ako si len mohol niečo také urobiť!!“. Keď ho Vladko okríkne, že na svojho otca sa takto nesmie kričať, Art sa navonok upokojí, ospravedlní sa mu, zdvorilo sa rozlúčia, no odchádza s dôvetkom v mysli: „(ty) vrah jeden“. Svoj pocit viny prenáša na obviňovanie Vladka (Maus I., s. 159).

Druhú kapitolu druhého zväzku Art otvára správou o tom, že Vladko zomrel na zlyhanie srdca tri roky po tom, čo s ním dokončili nahrávanie podkladov pre komiks. Po ôsmich rokoch práce vyšiel prvý diel knihy, ktorý bol pozitívne prijatý kritikou a dobre sa predával. Art zároveň priznáva, že v poslednej dobe trpí depresiami, čo vyjadruje svojím autoportrétom, na ktorom sedí zhrbený pri sklonenom ilustrátorskom stole na kope rozkladajúcich sa mŕtvol s myšími hlavami a okolo krúži množstvo múch. Trápiaceho sa v kresle ho vyrušia reportéri, ktorí, akoby v živom televíznom vstupe, sa dožadujú odpovedí na rôzne otázky (aké je posolstvo knihy, čo si majú myslieť o knihe mladí Nemci, aké zvieratá by boli Židia z Izraela…). Hlúčikom sa prederie dopredu chlap v klobúku, ktorý ponúka Artovi reklamnú zmluvu, sľubuje mu množstvo peňazí v zárobku a dodá: „tvoj otec by bol pyšný“. Art na všetok tlak nedokáže reagovať, postupne sa scvrkáva, až je na stoličke namiesto neho dieťa. Keď sa ho neodbytný chlap v klobúku pýta, čo vlastne chce, začne Art pred nachystaným kameramanom tápať „Ja chcem-rozhrešenie. Nie… nie… Ja chcem… Ja chcem… …k mame!“. Keď sa ho následne reportér opýta, či bola tvorba Mausa pre neho katarziou a či sa už cíti lepšie, Art-dieťa sa pred kamerou rozplače. Po odchode reportérov priznáva: „Pripadá mi neuveriteľné, že sa za pár mesiacov stanem otcom. Stále sa nado mnou vznáša duch môjho otca“, čím odkazuje na narodenie svojej dcéry Nadji (*1987) (Maus II., s. 44 – 45).

Jazykové posuny a úpravy

Názov diela Maus je nemeckým výrazom označujúcim myš. Taktiež pripomína výraz mauscheln (mrmlať), ktorý sa používal vo význame „rozprávať ako Žid“, poukazujúc na špecifický prízvuk Židov rozprávajúcich po nemecky. Etymologicky však mauscheln nie je príbuzným slova maus, ale vzdialene Moses (Mojžiš).

Meno Vladka Spiegelmana bolo poľské Władislav a skrátene Władek, v americkom origináli je používaný kompromis Wladislav a Wladec. Po emigrácii do Ameriky však v skutočnosti používal  meno William. Anja používala Židovské meno Hannah, ako sa volala aj Vladkova matka. Meno Artovho staršieho brata Riška (v českom preklade Ríša.) je v origináli Richieu, čo je skomolenina poľského mena Rysio. Art Spiegelman totiž nikdy predtým nevidel napísané meno svojho brata.

Záver

O téme holokaustu bolo napísané množstvo kníh, preto je nepravdepodobné, aby si ďalšia z nich našla nového čitateľa, prehovorila k rozličným generáciám, alebo popísala tému odlišným spôsobom, ktorý by dokázal s náročnou problematikou narábať inovatívnym jazykom. Mausovi sa to však podarilo.

V komikse Maus môžeme rozoznať hneď niekoľko prvkov príznačných pre postmodernu. Dielo môžeme čítať na viacerých úrovniach. V prvom rade pracuje s historickou tematikou, keď mapuje priebeh holokaustu počas druhej svetovej vojny. Rovnako je osobným svedectvom, dokumentuje priamu skúsenosť poľského Žida, ktorý sa dostal do koncentračných táborov a podarilo sa mu zachrániť. Do hĺbky skúma psychológiu postáv, vykresľuje ich v rôznych situáciách do maličkých detailov, aby ich zobrazil čo najrealistickejšie. Obsahuje pluralitu názorov, viacero úvah či polemík, ktoré zostávajú otvorené, bez uspokojivého riešenia. V neposlednom rade, sleduje tragický osud rodiny Spiegelmanovcov, v epicentre ktorého je vzťah otca so synom, ktorí sa odcudzili po smrti matky.

Ďalším postmoderným prvkom v kompozícii diela je jeho intertextualita. V užšom zmysle sme sa už venovali komiksu Väzeň planéty peklo, ale k intertextuálnym prvkom azda môžeme prirátať aj detailné Vladkove kresby, ktorými bližšie dokumentuje, ako vyzerali bunkre, v ktorých sa Židia ukrývali (Maus I., s. 110, 112), ale i nákres plynových komôr, ktoré videl na vlastné oči (Maus II., s. 72). V komikse sa pracuje aj s ďalším dokumentárnym médiom – fotkami. Zachytené sú dvojakým spôsobom, buď sú prekresľované (Maus II., s. 116-118), alebo sa výnimočne objavujú aj v autentickej podobe, ako napríklad povojnová fotka Vladka v táborovej uniforme, ktorú poslal Anji ako dôkaz, že žije (Maus II., s. 136).

Je to však aj osobný, subjektívny autorský vklad, ktorý robí dielo takým fascinujúcim. Jeho úprimná snaha nájsť pochopenie pre otca, či vyrovnať sa so stratou matky, vnáša do diela ľudskosť ako kvalitu, keď odhaľuje svoje vlastné nedokonalosti. Nepriamo priznáva, že nemá odpovede na všetky otázky, čím získava jeho „dokument“ na uveriteľnosti.

Takýchto „bielych miest na mape“ sa v komikse nachádza niekoľko. Pri rozhovore s psychológom sa Art priznáva, že nevie, ako má nakresliť klampiarsku dielňu, pretože sa to Vladka nestihol opýtať (Maus II., s. 48). Podobne by sme si mohli azda všímať drobné nepresností, napríklad keď znázornil Vladka, ako sa vyhýbal selekcii tým, že šiel na toaletu (Maus II., s. 69). Keďže tam Art nebol, nakreslil do obrázka vedľa seba množstvo keramických záchodov. V skutočnosti latríny v Osvienčime pozostávali z jednej dlhej betónovej kocky s množstvom otvorov.

Najvýznamnejším chýbajúcim článkom sú však bez pochýb Anjine denníky, vďaka ktorým by sme sa mohli dozvedieť viac o tom, ako sa zachránila, no taktiež by sme mohli porovnať jej a Vladkove interpretácie dejov, možno aj jej vlastné vnímanie ich rodinného života s Vladkom, či postrehy z Artovho dospievania a jeho psychických problémov.

Zoznam použitej literatúry:
SPIEGELMAN, Art: Maus I. Praha: Torst, 1997.
SPIEGELMAN, Art: Maus II. Praha: Torst, 1998.