Marta Hlušíková: Pôjdeme do neba, alebo po nás niekoho pošlú?

Minule som čítala na sociálnych sieťach takúto vetu: Zaujímalo by ma, či my lenivci pôjdeme do neba, alebo po nás niekoho pošlú? Veta ma vyprovokovala uvažovať o lenivosti, ktorá má dokonca svoj deň dakedy v auguste. Ja by som lenivosť vôbec neodsudzovala. V dnešnom chaotickom a rýchlom svete sú lenivé chvíľky často vykúpením pre telo a mozog. Napokon, koľko ráz vzišli nápady a nové objavy práve z lenivosti? Údajne aj vynálezca parnej lokomotívy prišiel pri lenivom pozorovaní bublajúceho hrnca na to, akú silu má para dvíhajúca pokrievku.

Je pravdou, že sa mi nepáčia pomalí ľudia. Možno ani nie sú leniví, len veľmi pomalí. Napríklad predavačky, konkrétne tá jedna, o ktorej tu bude reč. Asi som vás zmiatla. Dnes si už nevieme ani predstaviť, čo je to pultový predaj bez možnosti prechádzať sa medzi regálmi a vkladať si do košíka tovar. Kedysi to bolo vzácne, samoobslužný predaj bol takmer výlučne v potravinách. Scenár nákupu v obchode s pomalou predavačkou vyzeral takto: vojdeme do obchodu a pred nami stojí asi šesť ľudí. V normálnom svete, t. j. vo svete so šikovnou a rýchlou predavačkou, by to bolo v poriadku. Vo svete s pomalou predavačkou stojíte päť minút, desať, pätnásť atď. Keď sa dostanete na rad po pol hodine, predavačka sa spýta tým najpomalším hlasom na svete, čo si prajete. Takto som chodievala do jediného obchodu s detským oblečením v meste. Biele detské košieľky mi pomalá predavačka ukazovala jednu po druhej, zdvíhala ich dovysoka, aby bolo vidieť zo všetkých strán, či je košieľka pre malého vreštiaka tá pravá. Ak nebola, zasa ju pomaly, pomaličky poskladala a vložila do poličky, aby zobrala druhú košieľku a takto dokola vydržala pomalá predavačka pri pár košieľkach stráviť výdatných svojich aj mojich dvadsať minút. Faktom je, že to bola jediná pomalá predavačka v mojom živote. Napriek tomu sa mi nezmazateľne vpísala do mozgu a ja, v hrôze pred ďalším nákupom detských nohavíc či sukienok, som si radšej kúpila šijací stroj a normálne som sa naučila šiť. Keď tak uvažujem: veď len vďaka tejto pomalej (a možno lenivej) osobe som v sebe objavila nový potenciál! Vlastne by som jej mala byť vďačná.

Trošku som sa v spomienkach zatárala a neuvedomila som si, že sme na literárnom portáli. Naprávam: poznám knihu, ktorá lenivosť premenila na veľký úžitok. Možno tušíte, možno nie, je to kniha Tom Sawyer a jeho dobrodružstvá od Marka Twaina. Kapitola, v ktorej teta Polly Toma potrestá tým, že musí natrieť plot bielou farbou, kým ostatní chlapci sa môžu hrať, je jednou z mojich najobľúbenejších kapitol v detskej literatúre vôbec. Keby bol Tom usilovný, pustí sa bez odvrávania do natierania plota. Tom bol však lenivý vymýšľavec, a tak uvažuje, ako zo šlamastiky vybŕdnuť. Zrealizuje  plán, na ktorý môžu byť lenivci celého sveta právom pyšní: začne si naoko užívať natieranie dreveného plota, až zaujme pozornosť chlapcov. Vidia, akú radosť má Tom z práce, a chcú si to skúsiť aj oni. Tom však múdro odoláva s tým, že len tak niekomu túto náročnú prácu nezverí. Túžba chlapcov rastie, až sa čitateľ dostane k miestu, kde si Tom pôžitkársky užíva, ako sa chlapci idú pretrhnúť, aby aj oni mohli natierať plot bielou farbou. Lebo to nedokáže len tak niekto, povedal Tom. Nedočkavo sa striedajú pri práci, kým sa plot neskvie novou belobou.

Knihu napísal Mark Twain (vlastným menom Samuel Langhorne Clemens) pred 150 rokmi. Musel byť výborným psychológom. Vedel, že čomusi, čo nie je práve príjemné ani chvályhodné, stačí urobiť parádnu reklamu, a hneď sa situácia zvrtne. Vlastne to celá naša spoločnosť robí dodnes. Z tejto finty žijú a budú žiť obchodníci ešte dlhé roky. Mnohým ľuďom sa môže zdať literatúra vzdialená od života, vhodná len pre určitých ľudí. Nie je to však pravda. Je s nami zrastená putom silnejším, ako by sme si mysleli.