Jedným z aktuálnych trendov v slovenskej próze je pohyb z centra na perifériu a tendencia k regionalizmu a folklorizácii. V nasledujúcich troch prózach sa tri slovenské autorky síce vyberú na perifériu či do minulosti (vlastnej, intímnej i spoločenskej, slovenskej), no nezabúdajú ani na súčasnosť, ktorá sa v textoch sprítomňuje viacerými spôsobmi.
V Čepci (2019) Kataríny Kucbelovej sa rozprávačka rozhodne naučiť šiť čepiec u jednej zo žien na Šumiaci, pani Iľky. Rozprávačkin vzťah k folklóru je však skeptický, prekáža jej, ako je folklór „interpretovaný, preceňovaný a prznený,“ (s. 9-10). Počas stretnutí s Iľkou odhaľuje reálnu podobu folklóru: „A tie kroje sú dnes strašne dokatované. (…) Sprznené, znásilnené, zneuctené, zmrzačené, zničené,“ (s. 94). Nájsť autentický šumiacky čepiec sa rozprávačke nepodarí, keďže jeho podoba sa v priebehu rokov menila. Zatiaľ čo navonok je čepiec neprimerane a lacno farebný, jeho rub je často špinavý, zošitý zo zvyškov látky, vystlaný papierom či pohľadnicou. Folklór je tak zobrazovaný ako niečo ambivalentné, nejednoznačné a kontrastné, plné skrytých, často nepríjemných zákutí. Kontrast rubu a líca (prítomný aj v ilustrácii na obálke) funguje ako symbol v celom texte. Čepiec je ale zároveň i prostriedkom, pomocou ktorého sa snaží rozprávačka vysporiadať s vlastnými problémami; metafora šitia, vyšívania odkazuje na potrebu rekonštruovať osobnú a rodinnú minulosť, vyplniť prázdne miesta v pamäti novými spomienkami. Rozprávačka si nevybrala Šumiac náhodou, je to kraj, ktorý sa jej spája so starou mamou Gizelou, o ktorej veľa nevie. Na pozadí príbehu šitia čepca a priateľstva dvoch rozdielnych žien sa tak odohráva príbeh menej explicitný, rozprávanie o pocite vlastnej vykorenenosti, o odcudzení (vo vzťahu k starej mame, mame), o nedostatku (pocitu rodinného zázemia, blízkosti). Osobná línia je v texte prítomná skôr v náznakoch, okrajovo, v medzitextovom priestore.
V románe Aleny Sabuchovej Šeptuchy (2019) nájdeme folklór ako súbor zvykov, tradícií či povier, ktoré charakterizujú istú oblasť – v tomto prípade magický región Podlasia na poľsko-bieloruskom pohraničí, kde osamelé ženy lejú svojim mužom na hrob alkohol, slobodné dievčatá sa s vencami vo vlasoch kúpu v studenom jazere a tajomné šeptuchy ponúkajú „lieky“ na všetky bolesti sveta. Autorka pri stvárnení Podlasia čerpala z osobnej skúsenosti, keď spolu s fotografom Robertom Tappertom niekoľkokrát navštívila miestnych obyvateľov. Kniha sa vyznačuje poetickosťou a zachytením nevšedných detailov, ktoré spoluvytvárajú špecifickú atmosféru tamojšieho prostredia. Autorka v texte prepája etnografickú líniu so sociálnou problematikou, no próza vypovedá predovšetkým o dospievaní a priateľstve dvoch dievčat. Sabuchová život v odľahlom kraji zachytáva cez optiku mladej ženy, retrospektívne sa vracajúcej do rodiska a k príbehu svojho priateľstva s Dorotou, hrobárovou dcérou, ktorá vždy „stála tak trochu medzi dvoma svetmi“ (s. 153). Podlasie je sugestívne vykreslený kraj plný močarísk, hmly a tmy, v ktorom je hranica medzi reálnym a nadprirodzeným nejasná a premenlivá: „Mŕtvy si nie vždy hneď uvedomil, že umrel. Napokon, má na to štyridsať dní a niektorí si to nepripustia ani potom. Stávalo sa občas, že nebožtík vyšiel z domu, zavolal na psa ako obyčajne, ten pribehol a odišiel s ním.“ (s. 46). Motív hraníc tak funkčne zasahuje do všetkých významových plánov textu; hranice medzi svetom živých a svetom mŕtvych, minulosťou a prítomnosťou, centrom a perifériou, kresťanskou vierou a poverami, mágiou či nadprirodzenom sú priechodné, vďaka čomu sa obe strany vzájomne ovplyvňujú a prestupujú.
Dom pre jeleňa (2022) Dominiky Moravčíkovej je súborom ôsmich textov, ktorými autorka nadväzuje na ľudovú kultúru a mýty zo života slovenských dedín. Aj v tejto knihe sa príbehy odohrávajú „v krásnom kraji v pohraničí“ (s. 7), kde sa „na noc nezamykáme“ (s. 177), no bez konkrétnych časopriestorových vymedzení. Jednotlivé poviedky sú totiž prepojené mýtickým chápaním sveta a miestami archaickým jazykom, ktorý posilňuje atmosféru dávnych čias. Životy protagonistov priamo či nepriamo ovplyvňujú rôzne povery, rituály, viera v osud a blízkosť prírodného prostredia. Autorka skúma predovšetkým hranice medzi ľudským a prírodným, medzi človekom a zvieraťom. Niektorí dedinčania majú k prírode bližšie ako ostatní: napríklad „kameniarske deti“, ktoré sa do určitého veku dokážu rozprávať s kameňmi, niektorí „muži sú od vlkov,“ (s. 19), draví, nevyspytateľní i nepoddajní, iní na seba pútajú pozornosť svojím zovňajškom (absencia akéhokoľvek ochlpenia, rôznofarebné oči a pod.), vďaka čomu im dedinčania pripisujú nadprirodzené, resp. neľudské atribúty: „okolo jeho osoby sa vznášal oblak napätia či podozrenia, a hoci bol vnímaný ako čarodejný chlapec, nemuselo to vždy znamenať niečo dobré, a jeho vrodený nedostatok, teda neschopnosť Gregoryho tela tvoriť porast, v konečnom dôsledku predstavovalo síce pre dakoho príťažlivé, ale predsa len prekliatie“ (s. 174). Moravčíkovej texty zaujmú tiež etnografickými pasážami, časťami o zvykoch (napr. pri svadbe) a rituáloch: „Matka zatiaľ pomazala sochy bôžikov konopným olejom, ktorým ich natierala, keď chcela, aby zvrátili tragédiu a boli milosrdní. (…) Matka varila bôžikom každú sobotu. Väčšinou to neboli žiadne vyberané jedlá, (…) s radosťou podvádzala“ (s. 146).
Martina Timková (rod. Buzinkaiová) je absolventkou doktorandského štúdia literárnej vedy na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity v Prešove. Recenzie, štúdie a kritiky publikuje v literárnych časopisoch a literárnovedných zborníkoch. Autorsky prispela do monografií projektu TOP 5: Slovenská literárna scéna v odbornej reflexii a Slovníka diel slovenskej literatúry po roku 1989. V súčasnosti pracuje v knižnici a venuje sa najmä práci s detským čitateľom.