Šeptuchy viachlasné, ale falošné

Je faktom, že žijeme v slobodnej dobe, v ktorej môže písať každý a o čomkoľvek. Starší, etablovaní spisovatelia, ale aj začínajúci autori majú pomyselnú „výhodu“ v obrovskom množstve tém, ktoré dnešná doba ponúka. Slobodný svet je presýtený mnohými pálčivými problémami, ktoré literatúra vo veľkom reflektuje. Zároveň je však už niekoľko rokov výrazná tendencia reflektovať osobné dejiny, korene a tradíciu, čo potvrdzuje aj próza Aleny Sabuchovej Šeptuchy, ktorá v roku 2020 získala cenu Anasoft litera. Dej románu je situovaný do Podlasia v Poľsku, čo je hraničná oblasť nachádzajúca sa na pomedzí Poľska, Bieloruska a Litvy. V tejto zabudnutej zemi žijú šeptuchy – ľudové liečiteľky, za ktorými chodia ľudia zďaleka so svojimi problémami. Podobnú tému môžeme nájsť v diele Kateřiny Tučkovej Žitkovské bohyne alebo v ďalších dielach slovenských autoriek ako Dominika Madro román Svätyne či Denisa Fulmeková Agáta (Svetlík 2022, s. 264). Konfrontácia minulého a prítomného má potenciál nasvietiť aktuálne problémy cez presahy minulosti do prítomnosti. Na akej úrovni má však toto ocenené literárne dielo potenciál a čím si zaslúžilo nemalú pozornosť súčasnej slovenskej literatúry?

Autorka pred napísaním knihy strávila mnoho času študovaním Podlasia, čo sa napokon podpísalo aj na poetike románu. Do textu integruje reportážne a dokumentárne prvky, ktoré približujú tamojšie slávnosti (sviatok Ivana Kupalu), zvyky (jedávanie na hroboch blížnych), obrady konajúce sa s človekom po smrti či legendy a povery kolujúce medzi ľuďmi. K týmto reportážnym prvkom radíme aj umelecké fotografie Roberta Tapperta, umiestnené na začiatku knihy, ktoré autenticky zachytávajú atmosféru prostredia. Explicitné načrtnutie priestoru sa síce môže javiť ako redundantné, avšak slúži na dotvorenie obrazu a atmosféry neslovenského prostredia. Taktiež korešponduje s dokumentárnou líniou románu, predznamenáva ju a snaží sa pripraviť percipienta. Slovník, vysvetľujúci cudzie slová použité v románe, potom túto líniu uzatvára. Poľské slová, vety či časti piesní využívané v diele autentizujú poľské prostredie. Iným typom písma sú zvýraznené slová spájané s náboženskou komunikačnou sférou, ako mytarstvo, podriasnik, cerkva, molitvoslovy, ladan, trebník. Tento krok nebol potrebný a narúša to kontinuitu čítania, hlavne z toho dôvodu, že na ne slovník v závere vôbec neodkazuje. Ak by boli takto vyzdvihnuté slová zo slovníka, prijala by som tento autorkin krok, ale takéto vyčleňovanie slov nie je pre obsah či zámer knihy relevantný, keďže slová sú príznakové sami o sebe.

Kniha je rozdelená na tri časti: mor, šeptucha, panychída. Tieto názvy sú vyčlenené na samostatnej stránke knihy spolu so svojím redukovaným slovníkovým výkladom. Zo samotného názvu či z ukážky na rube knihy vyplýva, že hlavnou témou diela sú šeptuchy, ľudové liečiteľky, využívajúce pohanské praktiky. V skutočnosti však samotné šeptuchy vystupujú len ako vedľajšie postavy a svojim bytím a schopnosťami, skôr dokresľujú dobový kolorit Podlasia. Nositeľkami ústrednej témy a hlavnými postavami príbehu sú dve priateľky teenagerského veku, z  ktorých jedna je rozprávačkou a druhou je Dorota, dcéra hrobára: „Myslím si, že téma priateľstva a dospievania, ktorá je ústrednou témou knihy, je niečo, čo sa dotýka nás všetkých.“ (Trubačíková 2021). Dora sa raz vyberie za „šeptuchom“ Tomaszom (liečiteľské praktiky vykonával aj jeden muž), pretože ju bolí brucho a lekári nič nezistili. Ten sa nad ňou pomodlil a dal sa jej napiť liečivej vody. Dievčatá sú potom síce aj ďalej konfrontované s existenciou šeptúch, pretože žijú v spoločnom priestore, no vzájomne sa ich svety neovplyvňujú. Otvára sa teda otázka, prečo sa román volá Šeptuchy? Autorka akoby sama nestanovila, čo je v románe hlavným a čo vedľajším. Šeptuchy, priateľský vzťah dievčat, tajomné, nadprirodzené prostredie Podlasia…? Všetky roviny spolu koexistujú a cez rozprávačku príbehu plynú, ale chýba tu dôsledná prepracovanosť jednej hlavnej témy.

Spojovacím prvkom, ktorý drží román vcelku, je spomínaná hlavná postava a rozprávačka, o ktorej nemáme skoro žiadne informácie. Vieme len, že má mamu aj otca, ktorí prevádzkujú stánok so zemiakovými špirálami. Z jej perspektívy sú v prvej osobe vyrozprávané udalosti Podlasia, v ktorých sú zakomponované dialógy v 3. os. singuláru. Čitateľ si je pritom vedomý, že rozprávačka nemohla byť svedkom týchto rozhovorov, pretože sa často odohrávali za zatvorenými dverami domov. Autorka voľne prechádza medzi týmito perspektívami a nepôsobí to rušivo. Okrem týchto dvoch polôh sa v knihe vyskytujú časti vyrozprávané síce narátorkou, ide o drobné reflexie, ktoré niekedy pôsobia funkčne, častejšie sú však poúčajúce, nadradené, zovšeobecňujúce: „Slovo vina sa už málokedy používa. Robíme chyby, ale vina je niečo, čím dokážeme rozbiť okno, zlomiť kosť či rozpárať dušu. Niekto raz pozbiera naše viny a prihodí ich do zberu ku krivdám alebo k zdanlivým krivdám, a možno sa navzájom vyvážia.“ (Sabuchová 2019, s. 73). V tomto kontexte sa stotožňujem s názorom Marty Součkovej, podľa ktorej „Od individuálnej skúsenosti protagonistka/rozprávačka neustále prechádza k zovšeobecneniam, ktoré v texte pôsobia moralizátorsky, prípadne klišéovito.“ (Součková 2020, s. 149). Použitie plurálovej formy – robíme, dokážeme, naše – slúži autorke na to, aby jej tvrdenia nadobudli celospoločenskú platnosť. Ak by použila 1. osobu singuláru, výraz by sa stal menej mentorským a neagresívnou formou by nechal čitateľovi silnejší podnet pre zastavenie sa. Veta nesúca posolstvo z Dorotiných úst vyslovená v prvej osobe to potvrdzuje: „Vieš, podľa mňa si ľudia vymysleli lásku, aby sa tak nebáli umrieť. Lebo chcú, aby za nimi iným nebolo smutno.“ (s. 40). Spomínané úvahy sú odkazom aj na to, že rozprávačka toto všetko hovorí už nie z pozície teenagerky, ale cez jej staršie ja. Silné priateľstvo dospievajúcich žien, Doroty a rozprávačky, je hybným prvkom diela, dokonca aj samotný názov tretej časti súvisí so smrťou Doroty. Tá je komplexnou postavou s vykreslenou minulosťou (v detstve jej zomrela matka a ostala s otcom hrobárom sama), ktorá má dôsledky v prítomnosti (začne jej záležať na chlapcovi s podobným osudom, rýchlo dospeje, keďže je dotlačená s otcom na voze voziť mŕtvoly na cintorín a oblieka či inak pripravuje nebožtíkov na pohreb). O Dorote v Podlasí koluje, že vie hovoriť s mŕtvymi, pohybuje sa medzi živými a mŕtvymi. Priateľstvo medzi Dorotou a rozprávačkou je vykreslené veľmi intímne, emotívne a s jemnocitom pre ich problémy. Autorka ich vie zasadiť do situácií, ktoré nielenže ukážu pravý charakter postáv, ale poukazuje sa cez ne na veľkú hodnotu priateľstva (napr. hádka a následné udobrenie, alebo posledný rozhovor mŕtvej Doroty s rozprávačkou). Okrem tohto je v diele aj veľa iných vzťahov a mnoho postáv, ktoré nie sú všednými, ale autorka myslela na osud každej z nich.

Podlasie, kde sa dej odohráva, je veľmi dôležité, pretože sa po celý čas pracuje s až hermeticky uzatvoreným priestorom, ktorý má vlastné pravidlá, tradície, zákonitosti… Všetko ostatné snažiace sa preniknúť do Podlasia okamžite púta pozornosť a dostáva nálepku cudzie. Podlasie akoby zastalo v čase a pojmy ako Kaufland, Bravo, Kenvelo, Magnum, Tim Burton, prinášajú so sebou to iné, cudzie a nové. Zároveň tento stret starého a nového sveta vie autorka funkčne využiť pre vykreslenie groteskného obrazu, ktorý vyvoláva pokrivený úsmev: „Kôň pred Kauflandom nestával každý deň, ale všetci vedeli, komu patrí, aj to, že na tomto voze sa raz všetci odvezú.“ (s. 41). Ľudia žijúci v tomto magickom prostredí sú nim do istej miery ovládaní a ani sa nechcú z neho vymaniť: „Nielen ženy, aj muži, ktorí väčšinu svojho života netankovali diesel ani nič (…) a najmä, kam by jazdili… Pocit, že nemáte kam ísť, mohol byť celkom oslobodzujúci, hoci podľa mňa všetci chcú niekam odísť, alebo si to aspoň myslia, len o tom nikomu nehovoria.“ (s. 105).

Šeptuchy majú potenciál stať sa románom, ktorý pritiahne široké spektrum čitateľov. Avšak chcú byť všetkým: dokumentom, magickým textom, rozpravou o šeptuchách, psychologickou sondou postáv či teenagerským románom o priateľstve. Ak by bolo dielo skladbou išlo by o viachlasnú (alebo dá sa tu použiť aj slovo homofónnu) skladbu, po ktorej by sa tlieskajúce obecenstvo postavilo. Avšak tí s hudobným sluchom by v nej počuli nedokonalosti, kvôli ktorým by pri potlesku ostali sedieť.

Literatúra:

SOUČKOVÁ, Marta, 2020. Dobrá, ale nie najlepšia (Alena Sabuchová: Šeptuchy). In: Fraktál, roč. 3, č. 4, s.147-151.

SVETLÍK, Adam, 2022. Beletrizovaná etnografia v románoch Kataríny Kucbelovej a Aleny Sabuchovej. Nový Sad: Univerzita v Novom Sade.

TRUBAČÍKOVÁ, Lucia, 2021. Alena Sabuchová: Keď človek netrávi hodiny scrolovaním na internete, má naozaj dosť času na čítanie kníh. Dostupné z: https://www.heroes.sk/alena-sabuchova-knihy/

Alena Sabuchová: Šeptuchy

Artforum, 2019