Home-Tag: glosa

Martin Hatala: Vianočná atmosféra

Vianoce sú do značnej miery aj o tom, že si človek spomenie na iné Vianoce a porovnáva ich s tými aktuálnymi, kým sa snaží rozpamätať, kde je krájač na vajíčka. A spomenie ešte aj na to, na čo nechce. Napríklad, keď sa s priateľkou v podnájme rozhodli, že si urobia kapra, pretože to patrí

Tomáš Straka: Verím

V našej spoločnosti striedavo klokotá pocit nádeje a bezmocnosti. Záblesky svetla i mračná temnoty, echá srdca, ktorého hlas občas počuť za železobetónovou klietkou. Čo napísať na záver roka 2022? Čo nás tento prvý postcovidový rok naučil? Moja vlastná myseľ ma, rovnako ako milióny iných Stredoeurópanov, usvedčuje z pesimizmu. Je to snáď genetický prvok, ktorý v nás zanechala Monarchia –

Tomáš Straka: Koniec Éry

Rok 2022 je koncom éry, v ktorej Európa nepoznala vojnu mocností, koncom éry Alžbety II. a úplným koncom starého sveta dvadsiateho storočia. Sumarizácia nám hovorí, že nikto z veľkých vizionárov od Fukujamu po Nostradama nemal o našej súčasnosti pravdu. História sa neskončila, svet nevybuchol, mesiáš neprišiel. Z veľkého vítania Milénia sa stalo len číslo v kalendári a my pokračujeme v tvorení histórie,

Tomáš Straka: Comfortably numb

Nikdy tu nebude dobre. Toto nie je smutný povzdych, ale obyčajné konštatovanie vychádzajúce z poznania súčasnosti a histórie. Ako tínedžer som sa často pýtal, prečo je to tak. Prečo musíme žiť v pekle, v ktorom sú učitelia žobrákmi, zdravotné sestry odpadom, umelci neprípustnou hanebnosťou a dôstojnosť sa nedostáva ani umierajúcim, nieto ešte politikom. Premýšľal

Mária Ševčíková: Etika odpovedí

Ochrnuli nám prsty a ústa, nedokážeme už zobrať telefón, nie je možnosť odpísať na mail. Nemôžeme prísť na dohodnuté stretnutia, lebo nohy nám vypovedali službu a už ochrnuté ústa a prsty nevedia dať znať, čo sa s nami deje. Jednostrannosť. Ako sa do hory volá, tak sa z hory... ticho. Ticho! Čo sa udeje s krajinou a ľuďmi v nej, ak sa

Tomáš Straka: Sizyfos

Viacero generácií súčasných dospelých a takmer dospelých vyrastalo vo vákuu umelého bezpečia. Limitom bolo nebo a odvody, a aj keď televízna ruleta zhruba každých päť rokov vylosovala ďalšieho nepriateľa – Maďari, Rómovia, utečenci, homosexuáli, NATO..., hrozba bola väčšinou len virtuálna. Všetko sa dialo niekde inde. Vojny v moslimskom svete, pandémie v Číne, zemetrasenia v

Mária Ševčíková: Repete šlágre

Doma bola iba mama. Driemala nad kávou po práci. Ona pije turka, ja som si spravila espresso. Ešte pred tým, ako sa začne slávnosť veselosť, musíme všetko pripraviť, hlavne pripraviť seba. Šišky napiekla sestra, kváskové, čiže nie také, aké robila starká, ale nikto sa nesťažoval. Mala ich priniesť, keď príde s deťmi a mužom. Ja som

Tomáš Straka: Vo svete žijú svety

Vo svete žijú svety a základ demokracie vždy bol, aby tam žili spolu. Vo svete žijú svety a v dobe po Nietzschem, Wittgensteinovi a Rortym je veľmi ťažké hovoriť o dobre a zle, to, čo by nás malo zaujímať, je utilita. Vo svete žijú svety a ich odlišnosť nikdy nebola tak očividná ako práve teraz.

Mária Ševčíková: Tvoja minitvár znie povedome. A okrem toho ešte:

tvoje pokusy relativizovať rozhodovacie schopnosti žien mi znejú povedome. tvoje pracovné telefonáty a maili v nedeľu večer mi znejú povedome. tvoje tendencie speňažiť instagramovo tvoje materstvo mi znejú povedome. tvoje zmeny názorov na kvóty v hudbe slovenských rádií mi znejú povedome. tvoje debilné reči o tom, že pôsobím ako bitch, ale som fragile mi znejú povedome. tvoja zlá

Tomáš Straka: A ja sa bojím, že táto báseň na tom nezmení vôbec nič…

Generačný pocit je neprenosný. Roky som si nevedel predstaviť, ako sa asi cítila generácia „našich“ rodičov, ktorá po obrovskej eufórii z pádu režimu musela zažívať mečiarizmus, zatváranie fabrík, vraždy. A hoci bol tento každodenný strach a zmysluprázdna krvavá šeď mojim detstvom, predsa mi prišla normálna. Narodil som sa totiž do disfunkčného sveta. Tak ako väčšina mojich rovesníkov