Ochrnuli nám prsty a ústa, nedokážeme už zobrať telefón, nie je možnosť odpísať na mail. Nemôžeme prísť na dohodnuté stretnutia, lebo nohy nám vypovedali službu a už ochrnuté ústa a prsty nevedia dať znať, čo sa s nami deje.
Jednostrannosť. Ako sa do hory volá, tak sa z hory… ticho. Ticho!
Čo sa udeje s krajinou a ľuďmi v nej, ak sa vytratia odpovede a zostanú len otázky?
Etika! Jestvuje niečo ako etika odpovedí? Etika komunikácie? Etika otázok? Etika rozhovoru? Etika rozchodov? Etika padákov? Etika pohovorov? Etika konkurzov? Chýba nám akási etika etiky. Základná potreba jednať slušne s blížnymi, blízkymi alebo blížiacimi sa. Sme tu úplne bezbrehí alebo skôr jednobrehí, a na tom svojom osamotenom brehu stojíme a brešeme tú srdcervúcu ľubozvučnú trávnicu. Trávnicu bez adresáta. Možno takto sa z folklóru stáva „folklór“.
Vždy, keď nedostanem odpoveď na svoju otázku, predstavím si, čo všetko sa danému neodpovedajúcemu/cej mohlo stať. Umrel na kovid či vo vojne. Našli si náhradu, lepšiu a funkčnejšiu, krajšiu a talentovanejšiu, milšiu a zmyselnejšiu. Projekt sa zrušil, lebo nie sú financie. Zošalel. Otehotnela. Zošalela z toho, že otehotnela. A iné…
Keby som učila, keby som učila čokoľvek. Budiš aj fyziku. Dala by som svojím študentom za úlohu vymyslieť modlitbičku.
Moja modlitbička znie:
Pane bože, prosím ťa,
daj ľuďom chochmesu
neupadnúť do stresu.
Daj ľuďom odvahu
pustiť sa zo svahu.
Daj ľuďom pocítiť zodpovednosť za odpoveď,
daj im to bezbolestne a hneď!
Modlitba je jediné ospravedlnenie za insitné rýmy. To je taká všeobecná pravda.
Premýšľam, či problém etiky odpovedí tkvie zo strachu hovoriť nie, či z toho hovoriť áno? A sama dobre viem, že medzi „áno“ a „nie“ je ešte celý vesmír. Ochrnuli nám prsty a ústa, nedokážeme už zobrať telefón, nie je možnosť odpísať na mail. Nemôžeme prísť na dohodnuté stretnutia, lebo nohy nám vypovedali službu a už ochrnuté ústa a prsty nevedia dať znať, čo sa s nami deje. Medzi „áno“ a „nie“ je vesmír, ktorý keby sme mali vypovedať, radšej sa zatajíme a čakáme, že ten, čo sa pýta, zabudne, že sa pýtal… že tá, čo sa pýtala, sa už nebude unúvať.
Už len si dať pozor, aby sme sa na ulici nestretli. Zmeníme trasy. Zmeníme zvyky. Zmeníme zoznam priateľov/iek. Milencov/iek. Kolegov/íň. Ale rozhodne nezmeníme návyk neodpovedania.
Mária Ševčíková – herečka, performerka, slamerka. Pôsobí vo vodách autorského divadla, filmu či reklamy. V skúmaní obsahu a formy pokračujem aj prostredníctvom, na Slovensku zatiaľ neusadenom, Slam poetry. Najzásadnejšie sa realizuje v rámci divadelného zoskupenia GAFFA. Žije v Bratislave.
