Daniel Kehlmann: Tyll Nádejou číslo jedna je príbeh kaukliara Tylla. Verte, nechceli by ste žiť ako obyčajný dedinský človek uprostred 30-ročnej vojny v 17. storočí. Nikdy nenajedený dosýta, stále dokola len krúpová kaša, inkvizícia sliediaca po úlovkoch, hrozba moru a najmä, čakanie na vojská alebo besných žoldnierov, čo sa prehrmia krajinou a vašu dedinu
Čítam aj pri jedení, hlavu mám v polievke, slíž sa mi zachytí do vlasov, keď prevraciam stranu. Rád čítam básne, ale nikdy som žiadnu nenapísal. Aj do torty so šťavnatou polevou sa viem ponoriť, len ak mám pri tom otvorenú zbierku od Haugovej alebo Mokoša. Práca v knižnici ma bavila, pokiaľ tam nezačali chodiť ľudia. To
Vianoce sú do značnej miery aj o tom, že si človek spomenie na iné Vianoce a porovnáva ich s tými aktuálnymi, kým sa snaží rozpamätať, kde je krájač na vajíčka. A spomenie ešte aj na to, na čo nechce. Napríklad, keď sa s priateľkou v podnájme rozhodli, že si urobia kapra, pretože to patrí
V našej spoločnosti striedavo klokotá pocit nádeje a bezmocnosti. Záblesky svetla i mračná temnoty, echá srdca, ktorého hlas občas počuť za železobetónovou klietkou. Čo napísať na záver roka 2022? Čo nás tento prvý postcovidový rok naučil? Moja vlastná myseľ ma, rovnako ako milióny iných Stredoeurópanov, usvedčuje z pesimizmu. Je to snáď genetický prvok, ktorý v nás zanechala Monarchia –
Ľudstvo momentálne nezažíva svoje najlepšie časy, globálne problémy vplývajú aj na deti, a teda ťažko predpovedať, aký to bude mať v budúcnosti na nich dosah. Aj z toho dôvodu sme sa rozhodli predstaviť také knihy od slovenských autorov, ktoré dávajú nádej. Nádej, že nikdy nie sme sami (Dievčatko so zápalkami); nádej, že raz znovu nájdeme pravé hodnoty (O
Martin Kukučín : Vianočné oblátky Historička a etnologička Katarína Nadaská o Vianociach píše ako o období mimoriadne bohatom na tradície, ktorému predchádzala dôkladná duchovná a praktická prípravy. Vianočné tradície sú už po stáročia zaužívaným systémom špecifických rituálov a obradov spojených s kresťanskou vierou - narodením Božieho syna. Ich pôvod sa však čiastočne odvádza z
K nádeji patria, ako sestry, aj viera a láska. A keby lásky nebolo, nebolo by nič. Keď som mal šesť rokov, bol som prvák na základnej škole a prvýkrát ma, ako horúčka, schvátilo niečo ako láska. Skôr ako láska to však bola nádej, predizba lásky. Ráno som vstával s nádejou, že ju uvidím a
Nádej je zvláštna kategória na analýzu. Používame to slovo často, väčšina z nás, ale málo sa nad ním hlbšie zamýšľame. A málokto si ho sám pre seba hlbšie operacionalizuje, ako jednotka analýzy je to jednoducho ťažko uchopiteľný stav, jav, či prejav. A dôvodov je mnoho - záleží od uhlu pohľadu, teda od paradigmy, akou