Martin Kukučín : Vianočné oblátky
Historička a etnologička Katarína Nadaská o Vianociach píše ako o období mimoriadne bohatom na tradície, ktorému predchádzala dôkladná duchovná a praktická prípravy. Vianočné tradície sú už po stáročia zaužívaným systémom špecifických rituálov a obradov spojených s kresťanskou vierou – narodením Božieho syna. Ich pôvod sa však čiastočne odvádza z predkresťanského, pohanského obdobia, v ktorom sa naši predkovia prirodzene riadili prírodným cyklom – ukončením kalendárneho roka a obdobím zimného slnovratu. Toto obdobie taktiež navodzuje spomalenie a potrebu odpočinku. Vianočné zvyklosti mali zabezpečiť ľuďom a hospodárstvu prosperitu, bohatstvo, zdravie a pokoj a zároveň ich ochrániť pred prítomnosťou démonov a temných síl. Obradnosť a dodržiavanie zvyklostí malo pre bežných ľudí až posvätný zmysel.
K zachovaným zvyklostiam, ktoré si pripomíname aj v súčasnosti, neodmysliteľne patria napríklad vianočné trhy, stavanie vianočného stromčeka, krájanie jabĺčok, jedenie cesnaku, ale aj podávanie sladkých oblátok. Práve spomínané “oblátky” patria k obľúbenej vianočnej klasike aj na poli slovenskej literatúry v podaní Martina Kukučína. Tohto spisovateľa netreba veru predstavovať – realistickou optikou láskyplne približuje dedinské charaktery aj so všetkými drobnými neduhmi a nedokonalosťami, a to na príkladoch diel Rysavá jalovica, Neprebudený či Dom v stráni. Poviedka Vianočné oblátky je opätovne situovaná do dedinského prostredia, dediny Konopany, ktorej zaužívaný ráz sa mení príchodom učiteľa Ondreja Pevného v signifikantnom adventnom období. Učiteľ stvárňuje istý stereotyp mladého človeka, ktorý plný elánu a ideálov po dôslednej školskej príprave prvýkrát vstupuje do učiteľského povolania. Tam sa jasne preukáže nesúlad medzi jeho predstavami a očakávaniami dedinského kolektívu:
Učiteľ nariadil, že chlapci a dievčatá bez výnimky donesú si pero, písanku a atrament. „Môj Maťo notáriušom nebude!“ kričal jeden. „A načo je mojej Katuši vedieť písať — var ju spravia richtárom!“
Učiteľove pedagogické zásady sú (aj na základe priezviska) pevné, ale vymykajú sa zaužívanému systému, na ktorý dedinčania boli zvyknutí. V uzavretej dedinskej societe dochádza k odmietaniu akéhokoľvek novátorstva či pokroku, o to viac sa žiada upevňovať silu povier a starodávnych zvykov. Jeho nová funkcia rektora vo všeobecnosti má vzbudzovať rešpekt a úctu, no zavádzanie nových poriadkov sa nestretáva s pochopením. Úplne prirodzene dochádza k porovnávaniu s predošlým rektorom, a to aj na základe veku, vzhľadu, sociálneho statusu či vystupovania v zmysle naplnenia spoločenských predsudkov:
Cirkevníkom sa on hneď spočiatku nepozdával, totiž na próbe. Nebohý pán rechtor bol tučný; bolo veru čo vidieť na ňom, keď vystúpil na kazateľňu, čo sa aspoň tri razy do roka stávalo — na výročité sviatky v prvú slávnosť na večierni, alebo keď zasadol za organ. Toto bol ako slamka a jeho nohy v uhorských nohaviciach dobre sa pod ním nezlomili. Nebohý bol šedivý ako holub; toto sotva sa z vajca vykotúlilo. Nebohý sa holieval ako každý poriadny pán rechtor; tento už mal na brade a pod nosom šteť: riedku síce, ale predsa šteť. Nebohý nosil sa vážne, do kostola chodieval v zime-v lete v dlhom deáku— tento mal tiež šnurovaný kabátik, ale celkom krátky. A mnoho, mnoho našlo sa, v čom rôznil sa od nebožkého pána, Pán Boh ho osláv!
Učiteľ sa prejavuje ako autorita so zmyslom pre disciplínu, ale aj ako svojrázny individualista, ktorý bol doposiaľ zvyknutý spoliehať sa sám na seba – preto na ľudí reaguje rozpačito alebo s nevôľou. Po obdržaní rektorskej funkcie je nútený spoliehať sa na dedinský kolektív, a to aj v prípade prípravy vianočných oblátok – ako finančného zdroja pre dedinčanov, s čím principiálne nesúhlasí. Pre dedinčanov je forma peňažnej odmeny ocenením ich práce, aj potvrdenie kvality produktov. Postavu Pevného možno charakterizovať z hľadiska historického výskumu ako typického reprezentanta dedinskej vzdelanosti a na jeho príklade možno sledovať, aké funkcie malo spĺňať povolanie učiteľa v devätnástom storočí – okrem vyučovania išlo aj o hru na organ v dedinskom kostole či sprevádzanie na pohreboch. Povinnosti spojené s pečením oblátok učiteľ vníma ako formu poníženia, na intelektovej aj mentálnej úrovni sa cíti byť nadradený nad jednoduchými ľuďmi. Ako zástupca racionálneho, rozumom uchopiteľného nedokáže pochopiť dedinské rituály pokladajúc ich za prejavy stredovekého tmárstva. V jeho prísnej disciplinovanosti cítiť akési pohŕdanie či elitárstvo, postupne však jeho osobnosť prechádza osobnostnou transformáciou a dokáže sa vžiť s dedinským kolektívom. Aj na strane dedinčanov dochádza k posunu, hoci si nedostatočne uvedomujú potrebu vzdelania – postupne prijímajú učiteľovu ľudskú stránku. Práve zdieľané momenty umožňujú stierať spoločenské rozdiely, ba čo viac, dokazujú, že každý člen kolektívu má svoje miesto a privilégiá a treba k nemu pristupovať s rešpektom – Pokora všetko premôže. Naučí ťa, že si ty ako ja — že ľudia sme rovní pred Bohom. To je naša najdokonalejšia rovnoprávnosť, ktorú svet zavrhuje. Prečo zavrhuje? Preto, že blúdi, zahodil kresťanskú pravdu a ženie sa za lžou. Áno, rovní sme si: a tá rovnosť leží v tom, aby sme slúžili jedni druhým.
V kontraste s učiteľom je modelovaný praktický a schopný Jano Predajovie, ktorého meno odkazuje na isté sociálne zručnosti: Bol to mladý ešte gazda, nemal vari ani tridsať rokov. Urobil rozpočet s takou určitosťou a istotou, že bolo hneď vidno, že sa Jano darmo nepovaľoval od osemnástich rokov pred každými Vianocami dva týždne pred školským ohniskom. Pán učiteľ bol jeho známosťami ohlušený. Čo Jano nariadil, to učiteľ vykonal.
Výraznou mužskou postavou je aj kňaz Pavel Jonatán – ako duchovná autorita dohliada na vybavovanie “svetských” záležitostí s mierou porozumenia a pokory. Tieto mužské postavy sú v texte dominantné – hoci sú typologicky odlišné, každá z nich disponuje istým druhom životnej múdrosti či skúsenosti. Ženské postavy (Eva, Kopytkuľa) sú skôr doplnením dedinského koloritu, detské postavy osviežujú text situačným a slovným humorom.
Ondreju, Ondreju, na teba olovo leju … (z ľudovej slovesnosti)
Ako už bolo spomínané, v predvianočnom období mal silné zastúpenie kresťansko-pohanský synkretizmus – tzv. strídžie dni (obdobie od sv. Kataríny 25. novembra – deň zimného slnovratu, 21. decembra), ktorým sa pripisovala nadprirodzená, magická sila. Zvlášť na sv. Ondreja ožívala ľúbostná mágia – nevydaté dievčatá veštili z lístočkov, liali olovo do horúcej vody a vzniknutý tvar mal pripomínať budúceho ženícha. Zvyk triasť plotmi mal zabezpečiť bohatú úrodu, čo bolo pre bežných ľudí nesmierne dôležité. Sviatok sv. Lucie mal taktiež význam v zmysle ochrannej mágie – ženy zahalené v bielom chodili po dedine a s husacími pierkami mali vyháňať z chalúp zlých duchov či temné sily.
Vianočné oblátky sú aj exkurzom do adventného obdobia, Kukučín venuje pozornosť napríklad poverám o strigách a mátohách – v rozhovore medzi chlapcami pri pečení oblátok a vzápätí sa tieto čarodejné “rituály” demonštrujú aj v deji. Spôsob, akým sú prezentované zvyklosti, je sugestívny – nie sú izolované, ale voľne komponované do deja, postavy nimi žijú a dodávajú im zvláštnu moc. Počiatočný konflikt je riešený zmierením a humorne, záverečná scéna je katarzná – pri záchrane chlapcov pred umrznutím na ceste zo Zeman Lehoty zasahuje práve spočiatku uzavretý učiteľ. Vyvrcholením vianočného obdobia je Štedrý večer, ktorý je synonymom hojnosti a radosti z obdarovania – práve vtedy sa ukáže sila skutočných ľudských hodnôt.
Prečo Kukučínove “oblátky” chutia aj po rokoch skvelo?
Na prvý pohľad ide o úsmevný a jednoduchý text, no odkrýva v sebe viacero vrstiev a významov. Z umeleckej stránky dosahuje estetickú funkciu využívaním pestrej lexiky (historizmy – boženíci, hajtman, vokátor, feruľa, tanistra, nárečové slová), plastickosťou postáv, nevtieravým humorom a presvedčivým zvládnutím starobylých tradícií, ktoré dokážu navodiť nostalgickú atmosféru nastávajúcich vianočných sviatkov – v tomto smere odporúčam aj rovnomennú inscenáciu z roku 1977. Oblátky sú v diele aj symbolom súdržnosti – dokážu spojiť zdanlivo nespojiteľné – učiteľa – individualistu a dedinský kolektív, tradície a pokrok. Poviedka aj v rámci etnológie a ľudovej kultúry plní funkciu ako výpoveď o spôsobe života našich predkov prepájajúc historický kontext so súčasnosťou. Pripomínanie si tradícií nemusí byť len záležitosťou sentimentu či “starých dobrých čias”, ale môže aj dnešnému človeku rekonštruovať obraz minulosti v podvedomí a upevniť ho v hľadaní akejsi kolektívnej identity. A napokon, dovoľuje privoňať k atmosfére domova, ako naznačuje aj tento úryvok: Medzi týmito stenami je tak veselo, tak milo — je to svet, ktorý sám sebe postačí. A krásny, blažený svet! I tá hviezda nad týmto domom akosi veselšie trblieta ako iné. Koľko tu šťastia nahrnutého na jednom mieste. Z kozuba sa rozlieva krotké svetlo a maľuje ružové tiene na stenách. Áno, i tu sú tiene, ale nie ťažké, len ružové — za nimi sa usmieva láska. Vianočné oblátky sú najmä o láske na rozličných úrovniach: svetskej (učiteľova láska k dedinčanke Eve), duchovnej (Vianoce ako symbol kresťanskej lásky), ľudskej (spolupatričnosť a dobro), ako aj lásky spočívajúcej v jednoduchých veciach a momentoch – aj tá možno v nás ľuďoch opätovne vzbudí to, čo v tejto dobe priam zúfalo potrebujeme – nádej.
Použitá literatúra :
https://zlatyfond.sme.sk/dielo/1212/Kukucin_Vianocne-oblatky/1#ixzz7jDu0ZAsj
Patrícia Gabrišová (1990) sa narodila v Trenčíne a vyštudovala kombináciu slovenský jazyk a literatúra a dejepis na Univerzite Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach. Po krátkych potulkách po hrade sa rozhodla zasvätiť život školstvu. V súčasnosti sa venuje štúdiu cudzích jazykov, písaniu poviedok a má slabosť pre všetko literárne.
