Ivana Komanická je filozofka, teoretička umenia, poetka a odnedávna i vydavateľka. Vyštudovala anglický jazyk a literatúru a filozofiu na UPJŠ v Prešove a modernú európsku filozofiu na Middlesex University v Londýne, doktorát z dejín filozofie získala za prácu o etike dekonštrukcie. Pôsobila na Fakulte umení v Košiciach, kde sa venovala aj kurátorskej práci, ako redaktorka časopisov Romboid, Pole a Slovak Roses, aktuálne pôsobí na Filozofickom ústave SAV v Bratislave. Pred tromi rokmi založila vydavateľstvo Horská lucerna, ktoré sa orientuje na vydávanie filozofie, esejistiky a poézie, dáva priestor tak skúseným autorom, ako aj debutantom. Je autorkou prózy Pre teba sa postavím proti sebe (2018), básnických zbierok Poézia pre dvoch (2021) a Zvádzanie rozumu (2023), ktorá už vyšla v jej vlastnom vydavateľstve. Horská lucerna stojí aj za jej knihou esejí o posolstve a hodnotách a súčasných výzvach akademického sveta Konať univerzitu (2023).

 

 

Prečo je Horská lucerna lepšia ako napríklad taká čelovka alebo svetlomet? A čo ju zasa odlišuje od lucerny siatej?

Nepremýšľala som o svetle, keď som potrebovala názov, ale faktom je, že celý proces vznikal v temnom období covidu. Médiá boli plné tejto témy, mnohí boli paralyzovaní. Ale viacerí umelci sa ponorili do prírody, znovuobjavovali ju, rovnako ako ja. V tej novej každodennosti vznikal časopis Slovak Roses, taký experiment, snaha nadviazať na estetické časopisy konca 18. storočia a na literátov, pre ktorých bola návšteva prednášky o botanike rovnakou udalosťou ako literárny počin (Goethe). Počas tejto izolácie som písala denník Záhradu na papieri a začala so šľachtením ruží. V Horskej lucerne je zakódovaný odkaz na moje meno – ide o ľudový názov komonice lekárskej. To, že sa tu nesie aj svetlo, prichádzalo až postupne, s reflexiou, odstupom od tej doby.

–

Bola absencia nejakého typu svetla dôvodom vzniku vydavateľstva? Predsa len, na to, že sme malá krajina, jestvuje tu pomerne veľké množstvo nielen literárnych a literárno-kultúrnych časopisov, ale i (malých) vydavateľstiev, ktoré reagujú aj na požiadavky náročného čitateľa (K. K. Bagala, Modrý Peter, Aspekt, Inaque, Skalná ruža, Drewo & srd, F. A. C. E., Brak…).

Myslím, že na Slovensku stále nie je dosť malých vydavateľstiev, a v Košiciach vôbec nie. Ak sa máme baviť špeciálne o literatúre (nateraz iné oblasti vynechám), musím zdôrazniť, že mať malé vydavateľstvo znamená vydávať skutočne len zopár kníh ročne, čo aj pre zavedených autorov a autorky často znamená, že na vydanie knihy jednoducho musia počkať. Malé vydavateľstvá tiež často vedú samotní spisovatelia, platí to predovšetkým pri poézii, rozvíjajú a vydávajú istý druh literatúry, nemyslím žánrovo, ale s istými preferenciami. Mnohé, aj keď sa takto nevymedzujú, sú v skutočnosti generačnými záležitosťami, a tiež snáď s výnimkou ASPEKTU a INAQUE, sú vedené mužmi. Zameriavajú sa na experimentálnu či spirituálnu poéziu, mladú urbánnu poéziu. Mňa v poézii aj ako autorku zaujíma naratívna poézia, ako dôležitý protipól textovej, postmodernej poézie. Prvé tri knihy v našej edícii Poézia sú od ženských autoriek. Na Slovensku je pre mnohých autorov či autorky ťažké debutovať, ak nie ste priamo výhercom nejakej ceny. Myslím, že ešte ťažšie je vydať druhú, tretiu, štvrtú knihu, teda skutočne tvoriť a publikovať. Aj to je cieľom môjho vydavateľstva, vytvoriť priestor pre autorov a autorky a ich kontinuálnu prácu.

Toto sa týka literatúry, kde práve vďaka umelcom samotným, autorom a prekladateľom, máme dlhodobo fungujúce malé vydavateľstvá s výnimočnou produkciou, ktorou sa veľké vydavateľské domy zamerané na zisk nezaoberajú vôbec – mám na mysli predovšetkým poéziu, domácu aj prekladovú. Ale v iných oblastiach to už tak nie je. Po zániku Kalligramu nemáme na Slovensku vydavateľstvo, ktoré by sa kriticky a odborne zaoberalo súčasnými teóriami a problémami v rámci humanitných vied. A k tomu musíme pridať fakt, že súčasný akademický kapitalizmus s tlakom na zahraničné publikovanie v karentovaných časopisoch nevytvára prostredie, v ktorom by sa teoretici podelili o výsledky svojich skúmaní pre širšie publikum. Preto som sa rozhodla pre edíciu Teória a Eseje. A je tu tiež edícia Artbook, priestor pre písanie vizuálnych umelcov a kreslenie aj iných ako vizuálnych umelkýň. Skrátka, niečo, čo sa nezmestí do dopredu stanovených hraníc, nazvime to interdisciplinaritou, nie experimentom, hľadaním tkaniva textu aj niekde inde. V neposlednom rade je to detská kniha. Trh s ňou zaplavili hlavne veľké vydavateľstvá a komerčné tituly a mňa tu zaujíma tiež iný model, napríklad kolaboratívny, písanie ilustrátorov, knižky pre intelektuálnych detských čitateľov.

–

Nahrala si mi spomenutím jednotlivých edícií… Začnem poéziou, kde zatiaľ dávaš priestor najmä debutantom, debutantkám, vstupuješ na možno na vratkú pôdu. Na základe čoho rozpoznáš talent? Vstupuje prípadne do rozhodovania tvoj vlastný vkus a preferencie?

V prvom roku sme vydali tri knihy poézie a aj keď v dvoch prípadoch išlo o debuty, musím povedať, že veľmi zrelé. V preklade Samuela Váhovského sme vydali dvojjazyčnú knihu Devy. Maidens raný cyklus poetky Oľgy Urminskej, emigrantky z roku 1968, ktorej dielom sa zaoberáme a plánujeme ho predstaviť slovenským čitateľom a čitateľkám. Urminská publikovala svoju poéziu na Havajských ostrovoch, kde žila, v časopisoch, zborníkoch, ale knihu nevydala. Keď sa mi dostala do rúk jej poézia, neváhala som. Predstavuje pre mňa to, čo v slovenskej poézii nemáme, ženskú beatnickú poéziu. S cyklom Tambora. Rok bez slnka Jarky Antalovej som sa stretla na stránkach časopisu Vertigo, kde k nim napísala vynikajúcu štúdiu kritička a teoretička Lenka Šafranová. Veľmi som zatúžila čítať tú knižku, nakoniec som ju vydala. Tento rok som do edičného plánu zaradila aj autorov, ktorí nie sú debutanti, ide už o etablované písanie strednej generácie, Jozefa Palaščáka a jeho knihu KamInam, ktorá ma presvedčila akýmisi dejinami toxickej mužskosti v obrazoch a snahy vyjsť poza ňu, či Viktora Suchého a jeho konceptuálnu minimalistickú knihu nazvanú Bez veľkých písmen (mala by som písať malými písmenami?). Obe knižky sú pre mňa aj o strednom veku. Začíname alebo pokračujeme (v prípade Urminskej) tiež s prekladmi, zaradili sme výber významného poľského básnika strednej generácie, nositeľa Ceny Wislawy Szymborskej, Lukasza Jarosza, ktorý je svojim jednoduchým jazykom so silným autobiografickým príbehom a koherentným dlhoročným opisom a vzťahovaním sa ku svojej komunite v Malopoľsku solitérom, iným autorom v kontexte mladej populárnej urbánnej mestskej poézie. A čo rozpoznávam? Rozpoznávam hneď. Na prvé čítanie to, čo je pre mňa v poézii stále dôležité. Autenticitu, hĺbku, jazyk, ktorým sa nanovo pomenováva svet a skutočnosť. Svet poézie je demokratický, je v ňom rovnaký priestor pre začínajúcich aj končiacich.

Začínajúci autori a autorky musia prekonávať veľa. Predovšetkým sami seba, nemali by bojovať ešte aj s odmietnutiami vydavateľstiev. To vnímam ako veľmi kritické, nesú vždy najväčšie bremeno a riziko. Mladí autori a autorky často ani nevedia, že vydavateľstvá, na ktoré sa obracajú, sa vlastne debutovou tvorbou takmer vôbec nezaoberajú. Napríklad vydavateľstvo Skalná ruža vydalo za desať rokov len dva debuty. Sú, samozrejme, vydavateľstvá, ktoré sú debutom otvorené, sú to väčšinou tie, ktoré majú aj časopisecké platformy, takže otvorenosť je daná aj tým, ako F. A. C. E. ,Vlna či Brak.. Ďalšia vec je, že Fond na podporu umenia síce zaviedol samostatnú podporu začínajúcich autorov a autoriek vo forme štipendia, pretože je náročné súťažiť so zavedenými autormi o grant, ale v prípade vydávania kníh to tak nie je, nie sú žiadne špeciálne schémy na podporu týchto autorov a autoriek, ocitajú sa v neprimeranej súťaži… Pôsobila som na umeleckej akadémii pätnásť rokov a súčasné mladé umenie som mala a mám veľmi rada, rovnako rada som vstupovala do diskusií, dávala feedback, jednoducho ho brala vážne. Je vždy zaujímavé a teším sa na to, že tentokrát môže kniha vzniknúť inak, veríš tomu s mladým umením znova a znova.

–

Spomínala si, že pociťuješ absenciu textov venujúcich sa aktuálnym teóriám a problémom z oblasti humanitných vied, ja by som doplnila nedostatok kvalitnej esejistiky, pôvodnej obzvlášť, hoci sa to postupne mení. Napríklad vydavateľstvo Kapitál sa snaží najmä prekladmi pokrývať sféru, nazvem to veľmi zjednodušene, ľavicového uvažovania a kritiky kapitalizmu. Ako by si pomenovala smerovanie Horskej lucerny v tejto oblasti?

Mám tu dva ideály, dlhoročná práca nášho vydavateľstva Kalligram na poli esejistiky a jediný časopis, ktorého som abonentkou – London Review of Books. Kým tu bol Kalligram, bola myšlienka na Strednú Európu a jej spoločné kultúrne dejiny živá, rovnako živá a bezprostredná bola aj interdisciplinarita – vzťah medzi literatúrou, poéziou, filozofiou, výtvarným umením, históriou, politikou…. Dnes sa nachádzame v globálnom kapitalizme nastavenom na výkon, súťaž a globálny výskum. Problém seba-kolonizácie, aj v prípade teórie a kultúry, je aktuálnejší, ako by sme si mysleli. A vzťah medzi dielom/knihou a akademikom problematickejší. London Review of Books pre mňa predstavuje svetlý príklad toho, ako fungovať v tomto kultúrnom globálnom kapitalizme – dočítame sa tu (vyberám z jedného čísla) o anglickom preklade Prousta, o usadení sa ľudí v Edinburgu pred 14000 rokmi a miestnej iniciatíve proti airbnb či o Johnovi Lockovi v americkom intelektuálnom živote. Aj mojim cieľom je predovšetkým vydávanie a rozvíjanie domáceho písania o témach, ktoré sú pre našu kultúru relevantné. Tento rok začíname druhou knihou filozofa Petra Takáča Už len nejaké MY nás môže zachrániť. Eseje o marxistoch a marxizme, v ktorých je pohľad na východoeurópske dejiny marxizmu celkom nový. Pripravujeme prvú ucelenú knihu o meštianskom bývaní 19. storočia v Košiciach od kunsthistoričky Zuzany Labudovej, diskutujeme s ďalšími autorkami aj autormi o ich témach – ako sme zlyhali v budovaní demokratických inštitúcií či o treťom dychu – starobe v česko-slovenských filmoch.

–

Ako sa filozofické témy, o ktorých hovoríš, spájajú s tvorbou pre deti? Ak si spomínala náročného detského percipienta, viacero pokusov o rozprávky pre „indigové deti“ mal napríklad Erik Jakub Groch a v prekladoch u nás vychádza aj najmä severská detská literatúra, v ktorej je aj tematizovanie náročných tém časté. Akou vydavateľkou by si chcela byť v tomto smere?

Myslím, že nespájajú. A myslím, že ani nemám to, čo by niekto nazval filozofiou tejto edície. Málo som hovorila o tom, ako ku mne prichádzajú knihy, ktoré vydávam. Možno by bolo lepšie slovo vynášam, lebo ich vynášam z vnútra komunít, v ktorých sa pohybujem. Vo svojom živote som sa veľmi veľa rozprávala s obrovským množstvom ľudí, s umelcami či intelektuálmi, mala som v sebe tú intelektuálnu otvorenosť. Aj detské knihy sú takýmito knihami. Špeciálne sa ale detskou literatúrou nezaoberám. Je pravda, že mám štyri deti a obrovskú knižnicu s detskými knihami, ktoré sme za tie roky prečítali. Ale niekedy aj najintelektuálnejšie a najlepšie mienené podnety v detskej knihe vôbec nemusia padnúť na úrodnú pôdu. Moja najmladšia dcéra dlhodobo číta jedinú knižku, veľmi klasický komiks Tintina.

Naformulovala som si síce, že ma v detskej literatúre zaujímajú také aktuálne veci ako je spolupráca alebo že ma zaujíma znova predovšetkým pôvodná tvorba a keďže som roky spolupracovala s výtvarníkmi, zaujíma ma obraz a príbeh pekne pospolu. Vnímam teda prácu ilustrátorov, ktorí svoje knižky aj píšu. Tak som, slovami Vlada Rosenfelda, z neho urobila ilustrátora, keď som chcela, aby svoju knižku ilustroval sám. Ale je to len jedna línia v tejto edícii. Dnes je trh zaplavený detskými knihami, ich vydávanie je finančne najnáročnejšie a v rámci podpory Fondu na podporu umenia pre naše vydavateľstvo aj najmenej podporované, doteraz nám podporili jedinú knihu, spomínaného Vlada Rosenfelda. Ak by to tak malo vyzerať aj naďalej, v edícii detská kniha budeme vydávať knižky skutočne iba veľmi príležitostne.

–

Ako teda k tebe prichádzajú texty?  Bolo na začiatku Horskej lucerny napríklad aj uvedomenie, že vieš o viacerých autoroch, potenciálnych knihách, ktoré vyslovene treba vydať?

Mám začínajúce vydavateľstvo, má to ďaleko od toho, žeby ku mne chodili hotové knihy… Spomínaný Vlado Rosenfeld, s ktorým som bola v kontakte kvôli poézii jeho manželky Oľgy Urminskej, mi posielal kadečo, čo sa mu vysypalo zo šuflíka a okrem iného aj videá, kde si kreslí s vnúčikom. Aj to, myslím, urobil až po tom, čo mi o tom dlho hovoril v telefóne. Skrátka videla som jedno video, kde číta príbeh o Noemovi a vedela som, že tú knižku chcem. Noemi Ráczovú som sledovala na sociálnych sieťach, rovnako ako Gabiku Kisovú, keď postovali svoje ilustrácie a hneď som ich kontaktovala. Prvú knihu Petra Takáča z edície Teória sme riešili v parku na jeseň v roku 2021, pár dní po tom, čom som založila vydavateľstvo. Poznali sme sa dlhšie, spolupracovali a ja som mu navrhla, že mu vydám knihu. Šli sme k nemu domov aj s deťmi, dali sme si čaj, dlho sa o tom bavili. Poľského básnika Lukasza Jarosza som stretla na vyšehradskej rezidencii v Krakove minulú jeseň a večer v kuchyni mi prečítal svoju báseň v preklade do slovenčiny pre festival Versopolis. Tá báseň ma dostala. Na druhý deň som mu k raňajkám priniesla na ukážku naše prvé knihy z edície Poézia a povedala mu, že by som ho chcela vydať. Vstal od stola a priniesol mi všetky knižky, ktoré vydal. Kvôli nemu som sa učila poľsky J. Dokázala som ho čítať a rozumieť mu. Ale v edícii Poézia už vydávame aj autorov, ktorí sa ozvali sami, zaregistovali našu edíciu a mňa to veľmi potešilo. Pri teórii je to aj o dlhodobých kontaktoch a spoluprácach. Vizuálny umelec Maroš Rovňák je môj dlhoročný priateľ, jeho tvorbu sledujem, aktuálne spolu pripravujeme výstavu, poznala som jeho fotografický projekt Ostrovy nikoho aj jeho zápisky, vedieme spolu dlhoročný dialóg, rovnako ako s Vladom Suvákom, s Katarínou Blažovou som zasa tiež spolupracovala na jej výstavách.

A či som od začiatku vedela o potencionálnych knihách, ktoré treba vydať? Skôr som si uvedomovala, že žijem v druhom najväčšom meste na Slovensku, kde roky počúvam, že je problém vydať knihu, lebo vydavateľstvá sú akosi ďaleko a bezprostredný kontakt, ktorý som opísala, tu jednoducho nebol. Sama som sa roky venovala kurátorskej činnosti súčasného umenia a kontakt, ktorý som mala s autormi a autorkami, mal vždy charakter veľmi úzkej spolupráce. Tento model som tak nejak podvedome preniesla aj do vydávania kníh.

–

Ovplyvňuje tvoju vydavateľskú činnosť nejakým spôsobom to, že žiješ v Košiciach? Preferuješ autorov z východu Slovenska? Máš tendenciu ich „objavovať“? Cítiš sa ako „lokálne vydavateľstvo“?

Myslím, že áno, povedala by som východ a objavovanie je dobré slovo. Mnohé je tu nedokončené, zabudnuté, odsunuté, je tu prirodzená viacjazyčnosť a miešanie kultúr, kozmopolitizmus. Keď som bola teraz v Krakove, uvedomila si, že je to pre mňa (som z Bardejova, študovala som v Prešove a žijem v Košiciach) akási najprirodzenejšia metropola, ktorá je mi bližšia ako Bratislava. Aj básnik Lukasz Jarosz je podľa mňa básnikom tohoto regiónu, preto som po ňom siahla. Kým som neprečítala jeho básne, neverila som, že svet, do ktorého som ponorená a ktorý je okolo mňa, je taký skutočný. Chcela by som sa vrátiť aj k starším menám, s Noemi Ráczovou diskutujeme o tom, že by pripravila ilustrácie pre nové vydanie detskej knihy zo 60. rokov Cirkus Rezeda svojho starého otca maďarsky píšuceho spisovateľa Olivera Rácza, ktorý nedávno získal ocenenie Spravodlivý medzi národmi. Ako teoretičku ma napríklad zaujímajú prvé literárne časopisy v Košiciach krátko po francúzskej revolúcii podobné tým, ktoré viedli Goethe a Schiller, tu to boli Ferenc Kazinczy a János Batsányi. Je to veľký kontext. Ako poetku ma Batsányi očaril, začala som s písaním knihy, asi tretím dielom básnickej trilógie, ktorej prvá časť Zvádzanie rozumu vyšla v našej edícii Poézia minulý rok, druhý diel Listy Stunderovi je ešte v rukopise.

V edícii Poézia napríklad pre tento rok chystáme aj básnikov z tohto regiónu, Jozefa Palaščáka a dvoch debutujúcich, ale oceňovaných autorov Alfréda Tótha a Maroša Bafiu.

Knihu o meštianskom bývaní v Košiciach v 19. storočí od kunsthistoričky Zuzany Labudovej pod názvom Medzi pohodlím a reprezentáciou som už spomínala. Prináša nielen prvé systematické poznatky o tejto téme, ktorú 20. storočie vytesnilo, ale cez konkrétne výskumy sa dostaneme aj za fasády niektorých meštianskych domov, snáď najznámejší spomedzi nich je dom, v ktorom prežil detstvo autor, ktorý úpadok meštianstva zaznamenal – spisovateľ Sándor Márai.

Naše knihy aj produkujeme lokálne. Od grafického návrhu našej dvornej grafičky Kataríny Rybnickej až po tlač v košickej tlačiarni Vienala.

–

Keď spomínaš vizuálnu stránku kníh, aj tá tvorí charakter a tvár vydavateľstva. Ako vznikla tá Horskej lucerny? Mala si o nej od začiatku jasnú predstavu?

Vznikla vďaka mladej dizajnérke Kataríne Rybnickej. Pri prvej edícii Teória a Eseje napríklad dostala nápad na dvojobálku. Uši, ktoré by boli netradične vonku, ak si ich schováte, schová sa aj titul a pri čítaní na verejnosti to podľa dizajnérky uchováva istú intimitu. Pri edícii Poézia máme tvrdú väzbu, na obálke je vždy dielo, ktoré kurátorsky vyberám, chcela som si ponechať istú kurátorskú platformu. Ona sa zasa rozhodla, že každá kniha v tejto edícii bude mať samostatný font pri názvoch a stránkovaní, ktorý vždy citlivo vyberá. Napríklad pri Zvádzaní rozumu, knihe o čítaní posledného románu Jane Austenovej, je font z obdobia okolo roku 1800. Pri edíciách Artbook a Detská kniha už každá knižka vyzerá inak. Pri knihe Noemov stôl napríklad dostala nápad, že to vytlačíme modrobielo namiesto čiernobielo, keďže je tam téma potopy. Pri Listoch z pevniny, ktoré sú korešpondenciou s rokom, zasa prišla s nápadom vertikálneho čítania ako pri kalendároch a obálku nakoniec uchopila tiež ako listovú obálku, znova s netradičným uchom a navrch prišla so samolepkou ako s odkazom na poštu. Tieto nápady pri autorských knihách sa prediskutovávajú aj s autormi a autorkami a v neposlednom rade s Danielom Trojčákom z tlačiarne Vienala, ktorý dozerá na materiály, realizovateľnosť a rozpočet.

 –

Na záver nepoložím otázku, skôr je to prosba. Mohla by si zacitovať niektorý z rukopisov Horskej lucerny cez pasáž, ktorá tebou aktuálne rezonuje?

Bude to niečo z Lukasza Jarosza z výberu pod názvom Čítam, čím som bol, ktorý pripravujeme.

 

Šošovka 

 

Dni, keď je teplejšie na dvore než v dome.
Dni, čistá šošovka lasera. Z komína sa valí dym,
holub si robí hniezdo vo vnútri pňa. Naokolo Boh
otvorený dokorán. Uspáva nespokojných,
nevoľníkov slov. Prepichnutý hmyz. Prechádzam
vetami ako izbami, privieram oči.
Pozerám, ako jedna báseň zapadá do druhej.

 

(S Ivanou Komanickou sa zhovárala Mária Klapáková.)