K nádeji patria, ako sestry, aj viera a láska. A keby lásky nebolo, nebolo by nič. Keď som mal šesť rokov, bol som prvák na základnej škole a prvýkrát ma, ako horúčka, schvátilo niečo ako láska. Skôr ako láska to však bola nádej, predizba lásky. Ráno som vstával s nádejou, že ju uvidím a
Nádej je zvláštna kategória na analýzu. Používame to slovo často, väčšina z nás, ale málo sa nad ním hlbšie zamýšľame. A málokto si ho sám pre seba hlbšie operacionalizuje, ako jednotka analýzy je to jednoducho ťažko uchopiteľný stav, jav, či prejav. A dôvodov je mnoho - záleží od uhlu pohľadu, teda od paradigmy, akou
Prednedávnom som vzala susedu na výstavu košického maliara, kresliara a grafika Alexandra Eckerdta. Uprostred výstavnej sály si narýchlo prehliadla obrazy, potom sa na mňa otočila a akosi predčasne znudene sa opýtala: „A čím sa preslávil?“ Otázka, ktorá zaznela v galérii z môjho pohľadu plnej pozoruhodných umeleckých diel, ma zaskočila svojou ľahkovážnou neopodstatnenosťou. „Eckerdt sa
(nad básňami Lýdie Vadkerti-Gavorníkovej) Kosenie, štepárstvo, stolárstvo, tkáčstvo, hrnčiarstvo a predovšetkým vinárstvo. Lesy, rieky, piesok, vápenec, tiahnutie vozov, divá zver, vtáctvo, slamené nebo. Aby som trochu pozdvihla túto suchopárnu slovnú enumeráciu, tak aj rmut, kozodoj, obzerance, poškrabky, odkundes, kĺč, skalokráska, lemeše, ponk alebo holohumnica. Lýdia Vadkerti-Gavorníková sa narodila na deň presne šesťdesiat rokov predo