Pokoj. Slovo s toľkými významami: stav bez pohybu, stav nečinnosti, stav bez ruchu, hluku, vojny. Takže mier. Plynulý tok, vyrovnanosť, spokojnosť. Ticho. Dalo by sa ešte dlho takto pokračovať. Áno, pokoj je stav, po ktorom túžime mnohí. Pred takmer tridsiatimi rokmi Daniel Hevier napísal: Ešte nikdy nebolo toľko ľudí, ktorí tak rozumejú životu! Práve preto je všade taký chaos a disharmónia (Chcete byť šťastní? Opýtajte sa ma, ako na to). To by sa pán Hevier v tom deväťdesiatom piatom začudoval, keby uvidel dnešok. Časovou slučkou by sa dostal do súčasnosti a sledoval by, ako si virtuálne nazeráme pod pokrievku. Ako vieme o všetkom, čo sa kde šustne. Zaujímavý výraz, však? Šustne. Toto slovo takmer v textoch nenájdete. Vyhynulo. Žijeme prirýchlo na to, aby sme sa zastavovali pri slovách. A tak len zrýchľujeme, lebo ak sa zastavíme, máme pocit, že nám čosi unikne. Čosi dôležité, bez čoho nie sme kompletní. Je rýchly a hektický spôsob existencie synonymom dnešného sveta? Ako spomaliť tú lavínu, ktorá sa už spustila, aby nás nepochovala navždy? Odpoveď som zasa našla v Hevierovej útlej knižke: Započúvajte sa do svojho vnútorného ticha a budete počuť všetko podstatné. Takže autor nám podal kľúč: pokoj musíme hľadať v sebe. Naozaj sme to podstatné my sami?
Sú ľudia, ktorí v akejkoľvek dobe plávajú hore, úplne navrchu, ako mastné oko na polievke. Dokonca ani nemusia plávať, lebo aj plávanie si vyžaduje určitú námahu. Oni sa jednoducho vznášajú a užívajú si. Boli aj takí ľudia v dejinách (a v tých našich tiež), ktorí sa stále vznášali napriek výmene stráží, napriek tomu, že to, čo bolo hore, je dolu a naopak. Jednoducho povedané – obrátili kabát. Áno, ten sa dá obrátiť aj viac ráz. Aj podšívka sa dá pri tom dokonca vymeniť. Kto však obráti človeka k sebe samému? Tak, aby sa dokázal na seba pozrieť do zrkadla? Ak nemáme silu v sebe, je to paromsky ťažká vec. Často rozmýšľam, kto viedol Michelangelovi ruku pri jeho ťažkej sochárskej drine. Nežilo sa mu ľahko, mal nepriateľov, mená ktorých história už dávno zabudla, živil celú svoju rodinu naučenú brať. Bol velikánom, ktorý dával. Nie, od nás nikto toľko nežiada, nemusíme byť Michelangelmi, buďme iba ľuďmi. Nazrime do seba. A odrážajme svet v tých krajších farbách. Vyžarujme do sveta to, čo v nás zostalo pevné a nedotknuté. Aj perla rastie dlhé roky. Čo sme schopní vyžarovať? To, čo sa v nás naskladalo, to, čo sme do seba zbierali celý doterajší život. Lásku, krivdu, pohladenie, ústrky… Je úžasné, že do ľudí sa odtlačilo aj umenie, a to vo všetkých svojich podobách. Áno, stačí sa započúvať do svojho vnútorného ticha a všetko podstatné tam je. Pokoj duše predovšetkým.
Aký paradox – mnohí sa cítime slobodne v dave neznámych ľudí. Ani anonymný ruch ulice nám nebráni stíšiť sa. A tak by to malo byť. V tomto predvianočnom čase mnohí práve v tichu dokážeme nájsť presné kontúry človečenstva. Trochu iné sú sociálne siete. Ak si neustrážime vlastné súkromie… nie, nemoralizujem. My, naopak, vlastné súkromie vystrkujeme na obdiv, vytvárame si verziu života pre iných. Takú, akú by sme chceli. Tá skutočná je iná.
Vianoce sa v ostatných rokoch stali hlasné, hlasnejšie, ako by sa patrilo. Ukričané, nepokojné, ucilingané, všade zvončeky. Reklamy na nákup darčekov nás prenasledujú už od polovice októbra. A tak sa obdobie adventu, obdobie stíšenia a pokoja, často stráca v hluku konzumnosti. Možno sa mýlim, ale zdá sa mi, že ľudia boli v minulosti skromnejší. Dnes si na hromady darčekov mnohí berú pôžičky. Prečo? Odrážajú darčeky hádam veľkosť našej lásky? Vykupujeme si nimi nebodaj svedomie? Naozaj sa nedokážeme stíšiť?
A možno práve toho stíšenia sa bojíme. Ktovie, čo by sme v tom malom jadierku svojej duše objavili.
Marta Hlušíková, prozaička a poetka, autorka s blízkym vzťahom k literatúre pre deti, porotkyňa literárnych súťaží, prekladateľka z češtiny, spoluautorka desiatok zborníkov, držiteľka viacerých ocenení Literárneho fondu a Slovenskej sekcie IBBY. Z jej poviedkových kníh je najnovšou kniha Žena našívajúca záplaty. Z kníh pre deti sú to publikácie Modré srdce s kečupovým fľakom a voľné pokračovanie Kam zmizol môj brat? Pre menšieho čitateľa vyšla knižka O Šoškovi, ktorý bral všetko doslova.
