Home-Tag: NEpovinné čítanie

Miroslav Činčár: Obyčajní ľudia – kartogram komunikácie

„Komunikácia je proces, v ktorom sa Ja stáva sebou samým tak, že sa odhaľuje v druhom.“ (Karl Jaspers) Debutový román Obyčajní ľudia (1976) od americkej spisovateľky, absolventky Michiganskej univerzity v odbore vychovávateľstvo, Judith Guestovej (1936) zaznamenal u čitateľov úspech. V roku 1980 podľa knižnej predlohy nakrútil svoj režijný debut aj Robert Redford a bol to tiež triumf; film získal viacero

Patrícia Gabrišová: O pokoji, ktorý hľadáme a nenájdeme

Najstarší umelecký text sveta, Epos o Gilgamešovi, vedie čitateľov za hranice starovekej civilizácie, kde bohovia a hrdinovia tvorili homogénnu súčasť vtedajšieho sveta. Na torzách hlinených tabuliek z mesta Ninive sa rysuje prvé podobenstvo o ľudskom vývoji. Píše sa približne 3000 pred naším letopočtom a dejiny vytvorili hrdinu  Gilgameša. Alebo sa on sám podieľa(l) na

Matúš Marcinčin: Chuť zakázaného ovocia

Asi to bude pravda, že zakázané ovocie najlepšie chutí. Aký čitateľský zážitok potom ponúkne kniha, ktorá bola zakázaná 166 rokov? Ak by to bola zlá kniha, zaiste by sa na ňu rýchlo zabudlo. Táto však dozrela ako dobré víno. Hovoríme o epose Johna Miltona Stratený raj. Zákaz sa týkal jeho talianskeho prekladu. Toho slovenského sme

Patrícia Gabrišová: Za všetkým hľadaj ženu

Božena Slančíková – Timrava je výnimočný zjav, ktorý v slovenskej literatúre nemožno prehliadnuť. Vznik ženských spolkov v devätnástom storočí a ich postupná rozšírenosť do istej miery podnietila počiatky ženskej emancipácie v Uhorsku. Status ženy ako manželky a matky ostával  stabilný. Jej činnosť, doteraz obmedzená na vedenie domácnosti, sa postupne obohacovala aj o kultúrne a

Patrícia Gabrišová: Zoči-voči múrom

„Sloboda je voľba vlastného bytia. Táto voľba je absurdná.“ V citáte francúzskeho filozofa Jeana – Paula Sartra definujeme niekoľko zásadných impulzov jeho filozofického konceptu: slobodnú voľbu, bytie a absurditu. V historickom kontexte medzivojnovej Európy sa javilo gesto slobody ako vyhranenosti voči svetu, do ktorého bol jedinec násilím vrhnutý. Filozofia existencializmu (lat. existentia – bytie)

Patrícia Gabrišová: Born to be Wild(e)

Krása ako základná estetická hodnota je predmetom spoločenských diskusií od antiky po súčasnosť. Autor, ktorému sa v príspevku budem venovať, vystihol východisko svojej poetiky v stručnej formulácii: „Vyvolení sú tí, pre ktorých niečo krásneho znamená len krásu.“ Krása je prezentovaná aj v románe Fiodora Michailoviča Dostojevského Idiot (1869) ako esencia, ktorou možno spasiť svet.

Patrícia Gabrišová: Kolobeh návratu

Revitalizácia lyricky tvarovanej prózy či, ak chceme, prózy naturizmu prebieha aj v súčasnosti – okrem samostatného literárnovedného výskumu funguje povinné čítanie, v rámci ktorého študenti vyhodnocujú svoje čitateľské preferencie. Recepcia tvorby Dobroslava Chrobáka naberá nové kontúry a jeho Drak sa opätovne vracia do našich životov. Lyrizovaná próza (tento termín, podobne ako označenie próza naturizmu,

Miroslav Činčár: Pani Bovaryová alebo estetika opisu

Guy de Maupassant vo svojej Štúdii o Gustavovi Flaubertovi (1885) uvádza takúto jeho myšlienku: „Keď niekto vie vládnuť tou rozplývajúcou sa vecou, francúzskou prózou, keď pozná presnú hodnotu slov a keď túto hodnotu dokáže upraviť tým, že dá slovám isté miesto, keď vie strhnúť pozornosť z celej strany na jediný riadok, vyzdvihnúť niektorú myšlienku

Patrícia Gabrišová: Status nevesty na večné časy

Fenomén lyrizovanej prózy dominuje predovšetkým v kontexte medzivojnovej literatúry, a to v prvej polovici dvadsiateho storočia. Lyrizujúce tendencie sa v epike ukazujú funkčné aj v zmysle ozvláštnenia textu, nielen ako spoločenský faktor. Prejavujú sa  konkrétne oslabením sujetu (dejovosti), vyššou miery expresívnosti, prítomnosťou prvkov senzuálneho vnímania, či súboru predstáv, snov a vízií pripomínajúcich žáner mýtu a rozprávky. V lyricky tvarovanej próze časopriestor

Veronika Perovská: Podoby fenoménu „zbytočného človeka“ v dráme A. P. Čechova Tri sestry

„Zbytočný človek“ ako špecifický typ postavy sa objavil prvýkrát u Alexandra Sergejeviča Puškina a reprezentuje ho protagonista Eugen Onegin z rovnomenného diela. Milan Pišút v Dejinách svetovej literatúry II. o tejto postave hovorí: „Charakter hrdinu, „zbytočného človeka“, rozčarovaného životom a neschopného urobiť šťastným ani seba ani iných, podáva básnik ako výsledok nesprávnej výchovy v šľachtických rodinách a prázdneho života statkárov, o blahobyt