Alfonz Bednár : Sklený vrch

 

Pôsobenie Alfonza Bednára v slovenskej literatúre je podmienené nastolenými spoločensko-historickými podmienkami po roku 1945 a udalostiach tzv. Víťazného februára  1948. V krajinách východného bloku, t. j. v područí ZSSR sa udomácnil socialistický realizmus ako  oficiálny umelecký smer určujúci v plnej šírke vtedajšie metodologické a umelecké postupy.

Ideologicko-filozofické podložie socialistického realizmu ako úsilia o verné zobrazovania reality v konkrétnom historickom priestore viedlo k postupnému schematizmu a čierno-bielemu videniu sveta a neraz spôsobilo ustupovanie estetických kvalít v prospech vládnucej ideológie, a to najmä v ovzduší problematických päťdesiatych rokov. Aj v personálnej rovine takto tvarovaných diel sa objavovali typizované postavy reprezentujúce ideály komunizmu, heroizované, alebo naopak, zatracované na pozadí zobrazovaných veľkých dejinných udalostí podľa ich významu. Často sa spracovala téma Slovenského národného povstania interpretovaného ako hrdinský akt s ďalekosiahlym dopadom pre ďalší pozitívny vývoj Československa.

V súvislosti s Bednárovou tvorbou však dochádza k ideovému posunu v zmysle výraznejšej psychologizácie postáv, ktoré vystupovali ako viacrozmerné a svojbytné entity. Aj z tohto dôvodu sa mu vyčítalo, že jeho epické diela boli málo angažované, či dokonca protisystémové, hoci zakrátko čitateľsky mimoriadne úspešné. Primárne však nejde o Bednárov kritický celospoločenský postoj, ale o úsilie odpovedať na historický diskurz, ako aj o hlbšiu problematizáciu sujetu a o odhalenie závažných morálnych dilem, ktoré sa pod vplyvom umeleckej metódy zobrazovali ako jednoznačné.

Ako viacdomý autor sa venoval nielen písaniu prózy (Hodiny a minúty, Hromový zub, Za hrsť drobných a iné), ale aj dramaturgii a tvorbe scenárov (trilógia Slnko v sieti, Organ, Tri dcéry) či prekladu z angličtiny. Aj Sklený román bol čiastočne ovplyvnený jeho scenáristickou činnosťou (záber na detail, striedanie časových pásiem, metóda montáže) a zároveň išlo o vybočenie z tradičnej  klasickej kompozičnej štruktúry románu. Aj z tohto dôvodu bol pre vtedajšiu (a nazdávam sa povedať aj súčasnú) literárnu vedu spisovateľom, ktorý v dielach tvorivo využíval novátorské princípy.

Psychologický román Sklený vrch (1954), známy aj ako román s tajomstvom či román o Povstaní alebo podľa Zory Pruškovej “budovateľská balada” predstavuje v istom zmysle opozíciu voči vtedajšiemu tzv. budovateľskému románu presadzujúcemu kolektivistické chápanie človeka. Inakosti spracovania nasvedčuje už žánrový variant denníka ako nepretržitého monológu, ale aj autentickej výpovede s hlavnou subjektívnou líniou. Ako základný naratologický postup je zvolené ja-rozprávanie, ktoré nám, čitateľom, odhaľuje hlavné motívy, pohnútky a vnútorný svet hlavnej ženskej protagonistky, Emy Klaasovej. Bednárová dôsledná práca s časopriestorom čitateľa vovádza do viacerých časových rovín, v ktorých funguje prepájanie minulosti a bezprostrednej prítomnosti. Možno hovoriť o dvoch vzájomne prepojených variantoch času – historický čas v románe zastupuje obdobie Slovenského štátu a s tým spojené udalosti II. svetovej vojny, SNP a obdobie päťdesiatych rokov, v ktorých aktuálne Ema pôsobí a intímny čas zahŕňajúci reminiscencie do detstva a spomienky na šťastné obdobie s jej osudovou láskou, Milanom Kališom, ako aj ťaživé obdobie po jeho smrti a kolísavé manželstvo s vedúcim stavby Jožom Solanom. Narúšanie chronologickej línie deja je ozvláštňujúci, priam lyrický prvok podieľajúci sa na vytváraní atmosféry návratu, konečného a univerzálneho. V rovine priestoru ide o nezlučiteľný stret dvoch svetov – genius loci Tichej doliny zastupuje prevažne minulosť :

Spomienky sa vŕšia na človeka ako biely sypký premrznutý sneh, keď ho neúprosný vietor navieva na jedličku. A ja som vtedy v Tichej doline celkom nič nevidela. Všetko okolo mňa bolo ako strašný pažerák, ako obrovský prázdny priestor, ktorý sa začal plniť Milanom Kališom, hoci som o tom spočiatku ani nevedela, a zároveň vo mne začal budiť pocit prázdnoty a otupnosti, lebo všade som cítila Milana Kališa, a Milana Kališa nebolo nikde. Vtedy ho už nebolo (Bednár, 1968, s. 28). Sklený vrch ako symbol figuruje na rozhraní démonického a božského sveta vytvárajúc naprirodzený mikrokozmos. Tu treba poznamenať, že príroda v texte nemá len charakterizačnú či ornamentálnu funkciu, ale zasahuje aj do vnútorného sveta postáv, t.j. nadobúda psychologický a  magický rozmer, čo nebolo pre socialistický realizmus úplne typické. Tichá dolina je harmonizačným a spomaľujúcim princípom, ktorý pre Emu znamená únik do vnútorného sveta a vysporiadanie sa s ním.  Dominantný sémanticky zaťažený symbol Skleného vrchu je okrem konkrétnej geografickej situovanosti rozprávkový motív odkazujúc na rozprávku Tri citróny (Pavol Dobšinský : Prostonárodné slovenské povesti), v ktorej hrdina sa vydá do sveta získať nevestu a za úlohu má priniesť tri citróny zo Skleného vrchu (na rozprávku sa v texte niekoľkokrát odkazuje, ale nikdy sa neukončí – pretože aj Emin príbeh má svoj vlastný koniec): Vidíš tamto ten vysoký vrch, čo sa belie ako púčik? Ukázal mu kyjakom a ten kyjak nebol menší ani kratší ako storočný dub. Tam je Sklený vrch a na tom vrchu stojí krásny strom, čo mu nieto páru na celom svete, a tom strome visia tri citróny, čo na sedem míľ dookola voňajú. Vyjdeš na ten vrch, kľakneš si pod strom a nadložíš ruky. Ak sú ti súdené, samy ti odpadnú do rúk, ale ak ti nie sú súdené, neodtrhneš ich, ani keby si čo robil. Keď sa budeš vracať a budeš lačný alebo smädný, rozkroj jeden z nich a naješ sa aj sa napiješ! (Bednár, 1968, s. 197). V tomto zmysle je tiež Ema postavou princa-hrdinu – musí čeliť prekážkam, aby dosiahla svoje životné šťastie.

V kontraste s Tichou dolinou sa ukazuje pulzujúce a hlučné mesto, v ktorom prebieha stavba priehrady vhodne ilustrujúca obdobie industrializácie, toto prostredie pre Emu znamená prítomnosť a každodennosť:

Písací stôl, pred stolom oblok, okolo mňa drevené steny provizórneho baraka, olepené pestrými plagátmi. Rada som tu, lebo je rušný a čulý. Pracujem v ňom vyše roka, na stavebnej správe závodu ako účtovníčka. A rušno a čulo je aj okolo tohto malého sveta za drevenými stenami (Bednár, 1968, s. 13). V meste sa to len tak hemží rôznymi figúrkami, ktoré charakterizuje aj malichernosť, intrigánstvo a karierizmus, s čím sa morálne čistá Ema vnútorne nestotožňuje.

V románe sa voľne prestupuje civilnosť a každodennosť v tematickej rovine a zároveň sú v texte implikované žánrové prvky balady. Malo to svoje konkrétne príčiny – Bednár vstupoval do literatúry pomerne neskoro, no ako erudovaný čitateľ sa už dlhšie zaoberal baladou, ktorú pokladal za kráľovský žáner. Inšpirácia vznikala na základe  Bürgerovej Lenory žialiacej nad mŕtvym milencom, ktorý sa zjavuje v podobe prízraku (podobný motív zobrazil K. Jaromír Erben v cykle Kytice, konkrétne v balade Svatební košile a čiastočne aj Ján Botto v baladickej básni Žltá ľalia).  Na pozadí týchto balád je zreteľná postmortálna postava skrývajúca určité tajomstvo, s ktorým je ženská hrdinka fatálne prepojená aj po smrti večným sľubom lásky a trestom za potenciálnu zradu v prípade nesplnenia. U Emy ide o jej prvú lásku – učiteľa Milana Kališa – nezvestného partizána, o ktorého smrti sa dozvedá až s odstupom času. Fatalita tohto vzťahu dlhodobo ovplyvňuje Emin život a znemožňuje jej začať novú životnú etapu, aj  manželstvo s Jožom Solanom sa javí ako pragmatické riešenie. Obaja životní partneri sú – aj napriek rozdielnosti – dôležití pre Emin citový vývoj z hľadiska lojality a pevnosti charakteru.

Kališ je postavený na akýsi morálny piedestál ako vojnový hrdina z SNP, ale nie je bezbreho idealizovaný – kľúčovou indíciou nie je jeho hrdinstvo, ale vzťah s Emou. Solan pre Emu predstavuje možné zaistenie a bezpečie, ako postava prechádza postupným vývinom a u čitateľa vzbudzuje  nádej na finálne – pozitívne –  naplnenie vzťahu. Ako sprevádzajúca postava nahliada vďaka denníku do Eminho vnútra a rekonštruuje jej emocionálny svet. Okrem partnerských vzťahov je Ema nútená analyzovať aj rodinné vzťahy – aj tu pociťuje primárny pocit viny vďaka otcovi, knihárovi Klaasovi, kolaborantovi s Nemcami, ktorý sa neštíti vydať aj vlastnú manželku židovského pôvodu. Takéto životné traumy zanechajú na Eme nepochybnú stopu a aj na základe tohto negatívneho ladenia, ktorý sa premieta na baladickej a rozprávkovej ploche románu, tušíme Emin neblahý koniec. O to tragickejšie je, že nejde o vyexponovanú smrť ako v prípade Kališa, ale o nešťastnú náhodu –  miešajú sa tak motívy náhody a osudovosti. Dobové morálne dilemy súvisia s utváraním akýchsi primárnych dejín – okrem zobrazenia introspektívneho, psychického sveta postavy sa tematizujú historické udalosti nie zo zovšeobecňujúceho pohľadu, ale pod vplyvom vnímania konkrétneho jedinca, overuje sa jeho individuálna pamäť na základe prežitej skúsenosti. Narátorský spôsob však môže zvádzať aj k polohám falošného rozprávača – o Eminom prežívaní sa dozvedáme len sprostredkovane, a zároveň z najtajnejších spomienok vlastného vnútra. Po jazykovej stránke Bednár upúšťa od monumentalizácie, idealizácie hrdinov či patetizmu (ako to bolo bežné u iných autorov socialistického realizmu), ale stavia na vnútorný monológ, dialogickosť, ale aj živú reč v kombinácii s opisnými či úvahovejšími časťami.

Sklený vrch je dielo o prítomnosti lásky v rozličných podobách, o hľadaní životnej identity a stretoch ideálu s mravnými konfliktmi pod vplyvom určitej spoločenskej situácie.  Alfonz Bednár ako výnimočný spisovateľ neuplatňuje programové videnie sveta, ale v reálnej aj symbolickej rovine konfrontuje čitateľa so životnými prekážkam, a tak ukazuje mnohotvárnosť a nejednoznačnosť ľudského charakteru. Napriek tomu verí vo veľkosť a nezdolnosť človeka, a teda istú nádej pre ľudstvo v univerzálnom zmysle, ako uvádza slovami Milana Kališa: Človek je len vtedy človekom, ak spraví niečo zo svojho života. Niečo takého, po čom ľudia ako po moste budú kráčať k ľudskej budúcnosti. A čo je to ľudská budúcnosť? Vek, v ktorom človek nebude smietkou na divom oceáne prírody a ľudstva (Bednár, 1968, s. 188).

Napokon aj v bežnom živote musíme prekonať samých seba a pokúsiť sa o výstup na vlastný “sklený vrch” alebo sa pokúsiť napriek všetkému zachovať si vnútro čisté a krehké ako sklo.

Patrícia Gabrišová (1990) sa narodila v Trenčíne a vyštudovala kombináciu slovenský jazyk a literatúra a dejepis na Univerzite Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach. Po krátkych potulkách po hrade sa rozhodla zasvätiť život školstvu. V súčasnosti sa venuje štúdiu cudzích jazykov, písaniu poviedok a má slabosť pre všetko literárne.