Alfréd Tóth: Rozprávanie

Pravá, ľavá; výdych a nádych. Najradšej som mal znak, asi preto že sa mi zdal najľahší. Zo začiatku mi to nešlo, najprv som sa skoro utopil, ale učiteľ plávania, ku ktorému ma prihlásila matka, pretože podľa jej slov: „… dospievajúci mladíci musia niekam nasmerovať svoju prebytočnú energiu, inak budú vyvádzať hlúposti,“ ma vytiahol z bazéna, zatiaľ čo mi v hlave zneli matkine slová.

Žabička ti popravde nejde, ale ešte nikdy som nevidel nikoho topiť sa tak elegantne ako teba.

To bolo prvýkrát, kedy mi niekto zložil poklonu a nezhučal ma. Preto som aj zostal.

***

V lete učiteľ odišiel  k Balatonu, ale ja som naďalej navštevoval plaváreň. Bolo to po letnom kine asi najlepšie miesto v mestečku, ktoré postavili za komunizmu; tak sa vravievalo medzi dospelými. Možno aj preto ma matka prihlásila na plávanie.

Niežeby som nebol obľúbený, ale vôbec ma nebavilo v sparnom lete behávať po okolí či do lesov a hrať sa na imaginárne dobrodružstvá s bandou upotených spolužiakov, ktorí by stále rozkazovali iným len preto, že sa tento rok vďaka hormónom vytiahli do väčšej výšky ako ostatní.

Vďaka mojej záľube, ktorá nebola z nejakého dôvodu populárna medzi mojimi rovesníkmi, som na plavárni plával sám, s vytúženým pokojom. Raz, keď som si máčal nohy a vyhrieval chrbát na slnku, pristúpila ku mne akási pani; krásna pani, krajšia než moja matka.

Nevieš, kde by som našla učiteľa plávania?

Na Balatone. Teda, išiel na Balaton, ale vráti sa.

Vtedy spoza jej chrbta vykukla jeho hlava.

***

Tadeáš bol rovnako krásny ako jeho mama, ktorá ho v ten deň nechala so mnou, pretože sa niekam súrne ponáhľala.

Tady, budeš plávať so svojim novým kamošom. Musím už ísť.

O čosi neskôr mi došlo, že Tady je jeho mamičkovská prezývka. Nič nevravel ani po tom, čo jeho matka odišla; až kým sme sa nešli prezliecť.

Ako sa vlastne voláš?

***

Tadeáš sa prisťahoval iba pred pár dňami a jeho matka sa mu snažila vyplniť denný režim, aby mohla mať čas iba pre seba. Potrebovala ho veľmi veľa, pretože s Tadeášom sme na plavárni zostávali niekedy aj šesť hodín. Mne to nevadilo, ani jemu, a už vôbec nie našim rodičom. Plávať ho vraj naučil jeho otec v rieke, ale teraz s nimi nežije. Ja som mu zas porozprával o mojej prvej hodine plávania a akú pochvalu som dostal od učiteľa. Tak začalo naše kamarátstvo. Celú polovicu leta sme sa hmýrili vo vode; vďaka nemu aj s nežným pohlavím, ktoré v tomto ohraničenom priestore predstavovali dvojičky.

Kúdeľové boli zosobnením krásnej dievčiny pozerajúcej sa do zrkadla. Boli to uzavreté bytosti, ktoré si vystačili samé so sebou, ale keď k nám priplávali, potvrdila sa moja domnienka, že nielen ja pokladám Tadeáša za krásneho.

Prosím, postaraj sa o Bereniku. Musím niečo vybaviť s Veronikou.

Keď sa vrátili, každý zvlášť a každý iným vstupom do bazéna späť, Berenika sa odo mňa odpojila a zamierila k svojej sestre. Na ďalší deň bolo všetko v poriadku, ale o deň na to prišla iba Berenika a už s nami ona ani jej sestra viac neprehovorili. Keď som sa opýtal Tadeáša, či nevie, čo sa im stalo, odpovedal:

… len nepochopila môj vtip.

***

Keď som raz čakal na Tadeáša pred plavárňou a tešil sa na ďalšiu dávku chlóru až tak, že som si plavky obliekol už doma, z nejakého dôvodu meškal. Začal som sa o neho trocha báť, pretože až vtedy som si uvedomil, že ani neviem kde býva a kam by som mu mohol zavolať a či vôbec majú doma telefón; pri predstave, že som obyčajný hlupák, konečne prišiel.

Sorry, že si čakal. Dnes sa mi akosi nechce plávať. Nepôjdeme sa radšej pozrieť, čo robí Lucia?

Nevedel som, kto je Lucia ale prikývol som. Doviedol ma do časti historického mesta, cez bránu jedného z domov, ktoré zdobia vnútorné záhrady a pavlače. Vyšli sme na tretie poschodie.

A teraz musíš byť potichu, dobre?

Z vrecka vytiahol kľúče od dverí, ktoré viedli na povalu. Pred tretím trámom pokľakol a dal sa na štyri tak, akoby sa hlava skláňala pred katom.

Poď sa pozrieť na Luciu.

Spravil som to isté. Za trámom bola akási prasklina, cez ktorú prenikalo svetlo z miestnosti. Bola to spálňa, z ktorej práve odchádzala žena v čiernom negližé. Späť sa vrátila v sprievode muža.

Ale veď to je…

Psst. Povedal som ti, že musíme byť ticho.

Začali sa spolu bozkávať a pomaly vyzliekať. Samozrejme som sa vzrušil a snažil sa presvedčiť, že sa práve nepozerám na Tadeášovu mamu, ako sa miluje s naším učiteľom plávania. Nevedel som, či som rozrušený z informácie, že som doteraz nevedel meno Tadeášovej matky, alebo že vidím po prvýkrát sex naživo. Keď si Lucia pokľakla, Tadeáš cez zuby precedil, že toto chcel spraviť aj Veronike ale ona, sprostá hus, sa iba zhrozila. Učiteľ hodil Luciu na posteľ a s poznámkou: „Toto je ricisko,“ som pocítil ruku na svojom zadku. Priduseným hlasom som sa spýtal:

Čo to, Tady, robíš?

Iba by som si chcel niečo vyskúšať.

Neodvracal som zrak od praskliny. Nechcel som vidieť nič, čo by zo mňa v očiach iných spravilo buzeranta. Nepohol som sa a s okom prilepeným na prasklinu som naďalej sledoval tento podľa nášho farára výjav zo Sodomy a Gomory. To, čo nevidíš, nedeje sa, vravel som si v duchu.

Niekto sa dnes chystal plávať.

Zaplavila ma horúčava. Cítil som, že sa akosi zmenšujem, topím, prepadám sa cez prasklinu, medzi prsia Tadeášovej matky; nalepil sa na učiteľovu hruď, skĺzol a padal do tmy a snažil sa vytesniť vinu; cítil čosi slizké a lepkavé. A potom iba stupňujúce sa teplo vyvrcholené Luciiným výkrikom.

Neviem, ako dlho sme tam boli, pretože keď som prestal vidieť bielo, posteľ bola prázdna.

Teraz by som si rád zaplával.

Natočil som hlavu doprava a sledoval Tadeášovu tvár s jemným úsmevom a zvedavým pohľadom.

***

Nič sa nestalo, vravel som si. Dni naďalej plynuli bezo zmeny. Plávanie s Tadeášom, prihlásenie Tadeáša na hodiny plávania, cesta domov a cesta na plaváreň. Bol koniec augusta a Tadeáš ma pozval k nim domov. To, že má volá, pretože má narodeniny, som vedel. Raz, keď sme sa prezliekali v kabínke, odskočil si na záchod, keďže sa obliekol rýchlejšie. Keď zabuchol dvere, taška, ktorú som mal strážiť, sa zvalila a vypadla z nej peňaženka. Bol odo mňa o rok starší; narodil sa v lete ako ja. Pomyslel som si, že budúci rok by sme mohli osláviť príchod leta mojimi a koniec leta jeho narodeninami; medzitým iba plávanie.

Lucia nebola doma. Ani vtedy som si nebol celkom istý, ako ju mám nazývať. Na stole v kuchyni nechala kúpenú čokoládovú tortu s nápisom: Všetko najlepšie k narodeninám. Chcel som mu dať ako dar športové plavky, ale mama vybrala zo skrine bonboniéru s poznámkou: „Bonboniéra nič nepokazí, vždy si ju môže oslávenec nechať, alebo ňou obdarovať niekoho iného.. “

Ani poriadne nevie, koľko mám rokov. Povedala, že som už veľký chlapec. Takže mi nechala byt na víkend pre seba. Dobre viem, že narodeniny využila ako zámienku, aby si mohla povyraziť. Iba ma pobozkala a utekala preč.

Chcel som mu nejako pomôcť, niečo povedať, ale nevedel som, čo by to malo byť. U nás doma sa zväčša viedla tichá domácnosť. Hádky u nás trvali len pár minút, a tak znova prišlo ticho.

Chceš vidieť, čo si všetko zabudla?

Tadeáš ma chytil za ruku a doviedol ma do Sodomy a Gomory; do miesta, nad ktorým sa nestalo absolútne nič. Vrhol sa na almaru, vyhadzoval z nej kabáty, kožuchy, ružový vibrátor, šaty a silonky. V druhej várke leteli na posteľ tričká, sukne, blúzky, pančušky, podprsenky, rôzne farebné gaťky, korzet; a akési kimono s vyobrazením žeriava.

Milión skurvených handier len pre seba.

Odmlčal sa.

Obleč si ich!

Prosím?

Obleč si ich, prosím! Jediný dar, ktorý od teba chcem, je, aby si si niečo z toho obliekol.

Prečo?

Obliekol by som si to sám, lenže nemáme doma veľké zrkadlo. Chcem vidieť v čom chodí moja mama. Viem, že je to divné…

Fajn

Vyzleč sa!

Občas som rozmýšľal, ako by to vyzeralo, keby som predsa len kúpil tie športové plavky a neschoval si bonboniéru k príležitosti začiatku školského roka pre triednu učiteľku. Podal mi čiernu sukňu.

A k tomu si obleč tento korzet.

S korzetom mi musel pomôcť a kým mi ho uväzoval, díval som sa na strop s prasklinou. Rozmýšľal som ako ju asi Tadeáš objavil alebo, že čo ak sa na nás práve teraz pozerá Tadeášova matka s učiteľom plávania, a čo ak…

Pozri sa na mňa!

Krúžil okolo mňa a pomaly si ma premeriaval; samozrejme, bol som nervózny a nevedel som, kam toto všetko bude viesť. Keď prestal, zohol sa a hodil po mne kožený opasok, ktorého pracka ma zasiahla do tváre. Z nosa sa mi pustila krv.

Ty obyčajná štetka, ktorej krv mi musí kolovať v žilách.

Vlepil mi a pľuvol do tváre. Mama zastávala názor, že bez peknej tváre: „… by ťa ani za smetiara nezobrali.“ Tadeáš ma znovu udrel, až mi zapískalo v ušiach. Mama mi vlepila facku iba raz. Mal som päť rokov a vbehol som do kuchyne, kde s mojou sestrou chystala fánky. Tuším, že som vtedy nad nimi ohrnul nosom.

Ty obyčajná špina. Páči sa ti to, čo ?

Postavil sa za mňa, potiahol ma za vlasy a rukou sa mi snažil dostať pod sukňu. Moja mama ma vlastne udrela raz; pamätám si tú spomienku, ale teraz sa v nej akosi neprirodzene usmieva, až škerí, nechty sa jej nezvyčajne predlžujú k mojej tvári, poškrabú ju a vchádzajú pod viečka. Keď som pocítil ako sa sukňa vzadu nadvihla, zbadal som svoju tvár v zrkadle na vnútorných dverách almary, ako plače.

***

Od Tadeášových narodenín sme sa prvýkrát videli až na hodinách plávania. To, že sa so mnou prestal rozprávať a tváril sa, že ma nepozná, ma vôbec neprekvapilo, ale to predstavenie  podanie si rúk, pohľad akoby sme sa zoznamovali po prvýkrát v živote do mňa zasiali tú pochybnosť, o ktorú som sa už skôr pokúšal, ale nedokázal ju prijať, pretože prišla do konfliktu s myšlienkou, či som si to náhodou všetko nevymyslel, a to som akosi nedokázal prehltnúť.

Mlčanie prerušil plavecký výcvik, ktorý organizovala škola, a keďže vedenie sa očividne pokúšalo šetriť, spájalo triedy i s inými ročníkmi; a tak som sa v skupine svojich spolužiakov ocitol s Tadeášovým ročníkom. Keď sme sa prezliekali po hodine, chlapci sa väčšinou švihali uterákmi a vraveli si navzájom pucka či kokotko. Zahľadel som sa na Tadeáša, či nejako nezareaguje, ale on si ma iba všimol a poznamenal:

Čo sa na mňa pozeráš, ty buzerant?

Človek, ktorý v pohľade ostatných akosi nezapadá do skupiny a vytŕča, dostane, a keď sa ukáže, že sa vytŕčajúci nevie brániť, vždy sa z neho stane vrece, do ktorého sa bude dať kopnúť. Odvtedy sa so mnou chlapci prestali rozprávať úplne a kopancov pribúdalo. Hneď, ako plávania skončili, ponáhľal som sa, ako sa len dalo, aby som nedostal uterákom s poznámkou, či sa mi to páči a nech sa nepokúšam klamať, že nie. Mýlil som sa, keď som si myslel, že sa to celé skončí plaveckým výcvikom; iba sa to prenieslo na hodiny plávania, na ktoré sa  poniektorí prihlásili. Celé to vyvrcholilo v deň, keď sme sa pokúšali vynoriť z dna bazéna farebné krúžky. Keďže mi to išlo zo všetkých najlepšie, učiteľ ma poprosil aby som zvyšné vylovil. Neponáhľal som sa a o veci a oblečenie som sa nebál. Časom som si ich začal skrývať na záchode, v šatni ponechával len akúsi návnadu. Predstierať pred matkou, že som tričko vyhodil a tie rukavice asi stratil som si  už zvykol. „Kam to len s tou deravou hlavou dotiahneš? “ vravievala. Keď som vylovil posledný krúžok, učiteľ ma pred odchodom chytil za plece; naplo ma. Vravel čosi, ale mne v hlave bežali obrazy z dňa na povale, a tak som sa slušne ospravedlnil, že sa ponáhľam.

Čakali ma a oklamali aby som si myslel, že som sám. Počkali si, keď si budem prezliekať plavky. Vtedy sa vynorili, obkolesili ma a na čele s Tadeášom zahnali do jedného z kútov šatne. Niekto z nich ma opľul a ostatní sa pridali. Pričupil som sa a zakryl tvár v očakávaní kopancov a pästí, ale ktosi ma schmatol za vlasy a vytiahol z kúta.

Robíš mužom iba hanbu.

Odrazu len slabý a prenikavý bzukot. Schytili ma a roztiahli mi nohy. Predo mnou Tadeáš s ružovým vibrátorom v ruke.

Urob mu to, ako si to robí tvoja matka.

Vtedy som sa povracal.

***

Naše posledné stretnutie s Tadeášom vlastne nebolo ani tak stretnutím, ako skôr nechceným prichytením s učiteľom plávania v spoločných sprchách. Pozeral som sa na učiteľov chrbát, spoza  ktoré po dlhom vzdychaní vykukla jeho hlava. Zbadal ma  a v jeho pohľade sa črtal akýsi príkaz, že mám vypadnúť, že mám bežať ďaleko a veľmi dlho. Viem len, že odvtedy som Tadeáša, jeho mamu, ani učiteľa plávania nevidel. Na miesto plávania som začal behávať do lesov a hôr, ktoré mi dávali istotu a tíšili. Až na vysokej škole na hodine literatúry, keď sme preberali novelu Smrť v Benátkach od Thomasa Manna som si uvedomil, že Tadeáš asi nikdy neexistoval; bola to iba postava Tadzieho. Krása, ktorú chcel každý vlastniť, ale iba mňa pohltila. Či je to pravda alebo nie, táto odpoveď mi dodnes stačí.

Viem, že niekedy až príliš dlho rozprávam, ale teraz keď sme si oddýchli, môžeme pokračovať tam kde sme prestali.

Pobozkaj mi prsteň, kľakni a otvor ústa!

Autor je účastníkom letnej literárnej školy Medziriadky, ktorú organizuje platforma pre mladú literatúru Medziriadky.