(úryvok)
Japonský básnik, spisovateľ a literárny kritik TAKAŠI HIRAIDE sa narodil v meste Kitakjúšú (prefektúra Fukuoka) v roku 1950. Pôsobí ako profesor poetiky a vedy o umení na Tama Art University v Tókju. Publikoval knihy poézie, esejí, teoretické práce o poetike a bejzbale (napríklad Poetika bejzbalu). Je autorom biografie významného japonského básnika z obdobia Meidži Iraka Seihaka, cestopisu Berlínske chvíle, v ktorých ide po stopách Franza Kafku, Paula Celana a Waltera Benjamina, a iných významných diel, za ktoré získal viaceré literárne ocenenia. V roku 1982 vydal výnimočnú zbierku básní v próze Bojujúcej duši orecha. Jeho román Mačací hosť (2001), ktorého dej sa odohráva v Japonsku na konci 80. rokov, rozpráva navonok banálny, v podstate neepický príbeh manželov – tridsiatnikov, korektorky a editora, ktorým do života vojde tajuplná mačka. Stal sa bestsellerom a je preložený do viacerých jazykov. Okrem iného prináša (minimálne pre prekladateľku) neopakovateľnú vôňu pravého Japonska. Vôňu, ktorú môžete cítiť vždy, keď na európskom letisku pristane lietadlo z tejto krajiny – v románe je to zvláštna, zatuchnutá nostalgia pomalého plynutia času a neokázalej, zastretej lásky. (el)
XV.
Prišiel rok 1990 a zrazu bola už polovica februára.
Čibi k nám chodievala cez deň, ale aj v noci – zrejme preto, lebo jej druhá rodina už spala. Nech bola žena akokoľvek zaneprázdnená, alebo bolo akokoľvek chladno, zakaždým ju s radosťou privítala a vyšla s ňou do záhrady.
Čibi sa šplhávala na svoju obľúbenú zakrslú borovicu uprostred záhrady. Keď sme jej hodili pingpongovú loptičku, vymrštila sa ako pri volejbalovom útoku a podala parádny smeč. Túto hru dokázala hrať donekonečna – zdalo sa, že sa jej nikdy dostatočne nenabaží.
Žena nasledovala Čibi po nočnom sídle, kdekoľvek sa pohla, a tak sa stalo, že občas zablúdili aj do hlavného domu. Bez väčšiny nábytku sa zdal obrovský a temný. V tradičnej miestnosti s tatami, vedľa výklenku na kaligrafiu a ikebanu, bol zabudovaný písací stolík. Žena stála chrbtom k papierovému oknu, cez ktoré prenikal hmlistý mesačný svit, a kotúľala pingpongovú loptičku k Čibi, ležiacej na stolíku. Tá jej ju vždy s jemným úderom vrátila a zdalo sa, že hra nebude mať konca.
Lampa nad predsieňou, ktorú sme nechávali svietiť celú noc ako ochranu pred vlúpaním, svetlo z nášho domčeka a mesačný svit spôsobili, že obrysy vecí sa postupne stávali zreteľnejšími. V ponurom dome poskakovala biela loptička a vydávala ostrý zvuk. Maličké stvorenie, ktoré ju naháňalo, zahalené do mesačného svetla vyzeralo ako perla.
Vo dne sa Čibi hrávala v záhrade, ktorá už vykazovala prvé príznaky energie a jarného chaosu: kožúšok mávala ozdobený lupeňmi rozkvitnutých sliviek, lapala trúdovky a ovoniavala jašterice.
Z ničoho nič vylietala do korún stromov, akoby sa premenila na blesk. Blesky obyčajne mieria zhora nadol, tento to však robil opačne. Medzi ženinými poznámkami v zošite o tom, s akou elektrizujúcou rýchlosťou Čibi vyskakovala na strom kaki, boli napríklad výrazy: „ako hrot blesku“ alebo „akoby pomáhala vyvolávať hrom“. A skutočne, presne tak to vyzeralo.
Vždy som si pritom spomenul na popis boha lovu z japonskej kroniky Nihon šoki:
„Pred bránou vedľa studne, pod stromom, stojí ušľachtilý hosť. Jeho podoba je nejednoznačná: ak zostúpil z neba, mal by vyzerať ako nebeská bytosť. Ak sa narodil na zemi, mal by vyzerať ako pozemšťan. Je taký nádherný! Azda je to cisárov predok Soracuhiko?“
Keď sa totiž Čibi vyšplhala do koruny stromu kaki, v jeho vetvách ostražito skúmala každú zmenu vetra, akoby sa v nasledujúcej chvíli chystala vrhnúť do nejakého neznámeho priestoru, ktorý nepatril ani nebu, ani zemi.
Počul som, že mačka venuje srdce len svojmu majiteľovi, a preto iba on môže vidieť jej najprítulnejšiu tvár. My so ženou sme nijakú mačku nevlastnili; mali sme možnosť iba ochutnať určitú časť z toho, čo to v skutočnosti znamenalo, a preto sme zrejme nikdy nezažili Čibi v jej domácej líškavej podobe.
Ale na druhej strane to znamenalo, že sme od Čibi dostávali to, čo jej majitelia nepoznali: jej nevinné, prirodzené ja bez akejkoľvek vtieravosti. Domnieval som sa, že práve toto by mohol byť dôvod, pre ktorý sa nám Čibi javila taká tajomná. Obzvlášť jedna z jej podôb nám tak pripadala – hovorili sme jej „bleskolov“.
„Bleskolov“ je názov dvoch cyklov legendárnych farebných litografií a enkaustických diel od istého maliara, ktorý vychádzal z medirytiny. Raz som dostal pozvanie na retrospektívnu výstavu jeho grafickej tvorby v bývalom múzeu umenia v tókijskej štvrti Ósaki, kde sa konala aj verejná diskusia s autorom.
Čo vlastne „Bleskolov“ predstavoval? V ponímaní tohto maliara to bol výsledok tvorivého procesu, ktorý zrazu akoby sám vyskočil z hlbín jeho dlhoročného skúmania farieb. Vysvetľoval, že v diele „Bleskolov“ sa farba zrodila z hmoty a atmosféry; išlo o zachytenie scény ako celku, ktorý sa po objavení ďalej transformuje a živo pohybuje spolu s obrazom.
Vo všeobecnosti maliar získava farbu a obraz tak, že ich „vytiahne z prírody“ a zafixuje na plátno. Tento maliar však odmietal ich nehybné uchopenie; naopak, sám priamo „vstupoval do prírody“ tým, že farbu a obraz túžil zachytiť v ich plynutí, v prúde, spolu s pohybmi hmoty a atmosféry, nevyhnutnými pre tento, v istom zmysle „leonardovský“ proces.
Spomenul som si na drobný spor, ktorý sa vyskytol počas rozhovoru s autorom. Podotkol som, že výraz „bleskolov“ zapísaný v znakoch je možné čítať dvomi spôsobmi: inazumatori aj inazumadori. Maliar sa mojej poznámke zasmial a neupresnil, ktoré čítanie mal na mysli; ale tretí účastník debaty, istý kritik umenia, so mnou nesúhlasil. Avšak podľa môjho jazykového cítenia, ak máme na mysli „lovenie bleskov“, tak by sa tento výraz mal čítať inazumatori, zatiaľ čo „ulovenie niečoho bleskovým pohybom“ inazumadori.
Jeden z cyklov s názvom „Bleskolov“ bol monochromatický, urobený technikou enkaustiky, pri ktorej sa ako farbiace médium používa roztavený farebný vosk. Maliar vyleje lepkavú, rýchloschnúcu hmotu na určitý povrch a bleskurýchlo sa usiluje vytvoriť obraz.
V prípade druhého cyklu s rovnakým názvom maliar použil techniku farebnej litografie, kedy sa farba na povrchu litografického kameňa postupne objavuje tak, akoby sa pohybovala a menila dimenzie. Výsledný obraz je korisťou, „bleskom“, ktorý treba uloviť.
S trochou nadsádzky možno povedať, že v prvom prípade je potrebné uloviť obraz bleskurýchlo (inazumadori), zatiaľ čo v druhom ide o ulovenie obrazu, ktorý sa objavuje ako blesk (inazumatori).
Čibi, hrajúca sa v opustenej záhrade, podľa mňa predstavovala oba koncepty tejto jazykovej hračky: bleskurýchlymi pohybmi sa pokúšala loviť blesky.
Neskôr, keď som si prezeral katalóg s obomi cyklami obrazov, na svoje prekvapenie som vedľa ich totožného názvu objavil aj anglický preklad, ktorý pravdepodobne pridal samotný umelec. „Catcher of Lightning“ – teda nie činnosť, ale subjekt tejto činnosti, „lovec bleskov“. Napadlo mi, či by sa v tom prípade nemalo zmeniť aj čítanie. Ak by sa jednalo o niekoho, kto loví blesky, výraz „inazumatori“ by sa podľa môjho zmyslu pre jazyk nečítal monotónne, ale s ľahkým dôrazom na slabiku „ma“. Niekoľkokrát som si túto výslovnosť zopakoval a mal som pritom pocit, akoby sa mi uši zakaždým vzpriamili ako Čibine a otáčali sa za zvukom toho slova.
Na juhovýchodnom cípe záhrady stál nahrubo postavený rám dreveného prístrešku s dverami vyplnenými drôteným pletivom, kde si starý pán odkladal rebríky, siete na čistenie jazierka, záhradnícke potreby a iné pracovné náradie. Bol tam aj starý stôl, ktorý mal v zásuvkách schované rozličné meracie prístroje a pomôcky na technické kreslenie, ktoré starý pán potreboval pri štúdiu minerálov a geologickom prieskume, keďže vyštudoval metalurgiu na Technologickej fakulte bývalej Cisárskej univerzity.
Pod strechou tejto kôlne na priečnych nosných trámoch boli naskladané dosky, a to bolo ďalšie z Čibiných obľúbených miest. Keď si chcela oddýchnuť od bleskolovu, usadila sa tam s labkami pekne zloženými pod hruďou a z rohu kôlne hľadela von na domček pre nájomníkov, presne tým smerom, kde stáli naše pracovné stoly.
V jedno popoludnie, keď som pracoval za stolom pri okne, začul som zo záhrady ženin hlas, naplnený smútkom. Stála za plotom, a tak som videl len Čibi, vykúkajúcu z priestoru medzi strechou a nosnými trámami. Žena na ňu zrejme hľadela a hovorila jej, že sa čoskoro budeme musieť rozlúčiť.
„Rozumieš mi? Alebo nerozumieš?“
Čibi reagovala ako obyčajne: tvárila sa, že jej jediným záujmom je pozorovanie oblohy, zvierat a rastlín, a ľudský svet ide mimo nej. Len napriamené ušká prezrádzali, že v skutočnosti pozorne vníma prúd zvukov a myšlienok, ktoré k nej prenikajú z neviditeľného priestoru a miznú nevedno kam.
Preložila Eva Luka.
Preklad formou štipendia podporil Fond na podporu umenia.
Eva Luka sa narodila v roku 1965. Vyštudovala odbor prekladateľstvo a tlmočníctvo, anglický jazyk – japonský jazyk na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Postgraduálne študovala japonský jazyk a literatúru na japonských univerzitách v Sappore a v Ósake. Toto štúdium ukončila obhájením dizertačnej práce napísanej v japončine – Kóbó Abe: Piesočná žena. Vydala zbierky básní Divosestra (1999), Diabloň (2005), Havranjel (2011), Jazver (2019), román pre deti a dospelých Pani Kurčaťová I.: Ten, kto sa narodí zle (2018) a obojstrannú zbierku básní pre deti Jemňacinky/Brutálničky (2021). Posledné tri knihy si ilustrovala sama. Prekladá z angličtiny a japončiny, jej poézia je preložená do viacerých jazykov. Za svoju tvorbu získala mnohé literárne ocenenia (medziiným národnú cenu za poéziu Zlatá vlna 2020). V súčasnosti vyučuje japonský a anglický jazyk a prekladá román Takašiho Hiraideho Mačací hosť.
